Načo merať tisíce kilometrov a tráviť hodiny na letiskových halách, v lietadlách, vlakoch, metrách, autobusoch a taxíkoch, keď to všetko ide aj jednoduchšie. Nemyslím tým presuny vo virtuálnych rozhraniach, ani tie prstom po mape, ale oveľa intenzívnejšie evokovanie cudzokrajných atmosfér. Áno hudba má tú schopnosť premiestňovať. Tým, že dráždi našu fantáziu exotickými zvukmi vytrháva nás z našej ustrnutej časopriestorovosti.
Britský gitarista Jules Hay nás svojim albumom „From London to Little London“ berie na dlhú cestu z upršaného Anglicka do farebnej, korenistej a horúcej Brazílie. Na ploche 10 inštrumentálnych kompozícií sa nám pred očami iluzórne rozprestiera obraz slnkom zaplavených pódií, na ktorých defilujú tanečné školy svoje majstrovstvo v štýloch samba, bossa nova, tropicália, choro, maracatu, brevo, frega, pagode atď. Brit s brazílskou úderkou (Diogo Burka – bass; Thiago Ueda – keyboards; Roger Aleixo a Elthon Dias – bicie; Duda de Souza – perkusie) demonštruje potentnosť fúzie, ktorá definitívne nie je za zenitom.
Nečakajte prosím, že po vypočutí budete krútiť hlavou nad nepoznanými stimulmi. Nič čo by nebolo bývalo z nejakého zákutia jazzrockovej kombinatoriky upotrebiteľné na porovnanie s touto hudbou na Hayovom CD nenájdete. Načo aj, či už totiž počúvate Azymuth, alebo Coreov Elektric Band nie ste touto hudbou očarený preto, žeby vás vždy častovala novotou. Táto zmes postupov, toto harmonické myslenie a rytmická charakteristickosť sú návykové, oddychové a životabudivé. Predvídateľnosť je v tejto hudbe predprogramovaná a tým pádom nemusíte riešiť či na vás v piatej minúte doľahne splín, alebo či budete musieť prečkať epos zvukových náhodností, aby vám v ušiach po polhodine trpezlivosti zaznel neopakovateľný cval jednorožca. Nič také. Tu jednoducho oddychujete pri známych motívoch a hlavu pohupujúcich groovoch.
Keď totiž vkladám do CD prehrávača nosič s hudbou pri ktorej na mňa už z obalu sála teplo južnej hemisféry, tak akosi automaticky prepínam do tohto zvukovo overeného módu, a keď dostanem to čo od toho očakávam, tak som rovnako spokojný, ako s opakovaným namiešaním caipirinhe. Nič proti experimentom, ale tento najslávnejší brazílsky nápoj by ste zrejme nečakali s malinovým sirupom a borovičkou. Jules Hay nám mieša vynikajúci drink v tých najustálenejších pomeroch ingrediencií. Jeho správa z „malého Londýna“, ako sa nazýva mesto Londrina v južnej Brazílii, plní mnohé očakávania a vďaka nim je aj schopná nás transportovať na veľkú vzdialenosť až tam, kde sú limetky vždy čerstvé a kde karneval nie je len klišé pre turistov.
Miroslav Haľák
