Reportáž z Porgy & Bess: Čo má spoločné Azymuth s Moshulu

S najväčšou pravdepodobnosťou ide o zhodu náhod, ktorá ale stojí za to. Vo viedenskom klube Porgy & Bess sa v priebehu dvoch týždňov uskutočnili dva vynikajúce koncerty, ktoré navyše ešte v názvoch spája veľmi špecifická, totiž námornícka terminológia. Nie tu nie je reč o nejakých armádnych kapelách s moreplaveckým backgroundom, ale o čistokrvné fusion, s tým najlepším obsadením a menom na svetovej jazzovej scéne.

V utorok 16.júla vystúpila v Porgy kapela Moshulu. Obsadenie v zostave Jeff Berlin- basgitara, Dennis Chambers- bicie, David Sancious- keyboards a Oz Noy- gitara dávalo tušiť skvelý inštrumentálny večer. Od prvých taktov som vedel, že som na správnom mieste a už som sa len nechal unášať tou nápaditou a melodickou hudbou, ktorej autorom je predovšetkým Jeff Berlin. Tohto pána som už mal možnosť zažiť na BJD v roku 2013 s ďalším supergroup projektom HBC – čiže Henderson, Berlin a Chambers a ich vystúpenie sa vtedy nieslo hlavne v duchu experimentálnych postupov Scotta Hendersona na gitare. Dennis Chambers hrá s mnohými hviezdami nie len jazzového neba a ani po niekoľkých videniach sa jeho hra neopočúva. Dokonca som v Porgy zaregistroval aj pár slovenských nadšencov, ktorý v podstate cestovali do Viedne hlavne kvôli nemu. David Sancious je známy predovšetkým ako spoluhráč rockových velikánov ako Sting a Eric Clapton. Jeho využívanie dychového kompresora pri klávesoch je typické a používa ho aj u Claptona. Izraelský gitarista Oz Noy bol ale osobne prekvapením večera. Na jeho príklade môžem len potvrdiť, že youtube klame, pretože na záznamoch, ktoré som si tam pred koncertoch pozrel, sa zdal byť tým najslabším článkom reťaze. V Porgy bol ale opak pravdou a jeho invenčná ale citlivá práca s efektmi bola pozoruhodná. Títo hudobníci sú takí zohratí z rôznych vzájomných projektov, že ani tu nebola núdza o skvelú muzikálnu komunikáciu a nadšenie pre vec a že stále môžu prinášať svojmu, zjavne vernému publiku vždy nové variácie toho čoho sa fanúšikovia jazzrocku nikdy nenasýtia a síce strhujúcej, groovujúcej a hlavne ľahko počúvateľnej zvukovej energie. Pojmy strhujúci a unášať je potrebné zdôrazniť, hlavne kvôli samotnému významu názvu kapely. Moshulu je štvorsťažňová plachetnica vybudovaná v roku 1904 v Hamburgskej lodenici, aktuálne kotviaca v prístave vo Philadelfii. Teraz je z tej monumentálnej lode reštaurácia, v ktorej zrejme Berlinovi s Chambersom veľmi chutí, keď podľa nej nazvali aj svoj odporúčania hodný projekt.

O týždeň nato, 24.júla, sa na tom istom pódiu rozozvučala ďalšia kapela ktorá je po a) rovnako ako projekty Dennisa Chambersa v Porgy častým hosťom, po b) v jej obsadení sú rovnako ako v predošlej kapele výnimočný hudobníci, hoci z iného kultúrneho okruhu, po c) kapela ktorá už štyri a pol dekády formuje tvár hudby, ktorú nazývame fusion a po d) aj jej názov je pojmom v námorníctve. Azimut je totiž výraz pre hodnotu uhlu nameraného medzi magnetickým severom a konkrétnym zvoleným smerom. Používa sa k určeniu polohy pozorovaného objektu a de facto aj k lokalizovaniu lode na mori a jej smeru. V hudbe je Azymuth tiež určujúci smer, a síce smer ktorým sa už od roku 1973 definuje jazzová forma musica popular Brasileiro. Títo veľvyslanci bossa novy, samby a tanečného jazz rocku aj vo svojom vyššom veku dokázali postaviť zo sedadiel celý klub vrátane mňa. Skvelý zážitok a nefalšovaná radosť z hry, bez zbytočných póz a avantgárd, jednoducho v duchu „seventies disko klubu“ niekde v Rio de Janeiro. Klobúk, alebo lepšie povedané námornícku čiapku dole pred Alexom Malheirosom- basgitara, Ivanom „Mamaom“ Contim- bicie a Fernandom Moraesom- keyboards, Fender Rhodes piano.          

Text a foto: Miroslav Haľák