Dilema výberu, alebo stihnúť dva koncerty za jeden večer

V pondelok (08.07.2019) vystúpili v rámci Jazz Fest Wien na dvoch miestach dvaja interpreti, na ktorých som sa z celého programu tešil najviac. Jedným z nich bol José James, ktorý hral v Porgy & Bess a druhým bol Bobby McFerrin vo Viedenskej opere. To, že od organizátorov nebolo najlepším ťahom naplánovať na jeden večer legendu jazzového vokálneho improvizovania a aktuálne zvučné meno Neo Soulu je fakt, faktom je aj to, že išlo o dva veľmi zaujímavé koncerty a že dopadli lepšie, než koncert ďalšieho veľkého mena súčasného jazzu - Kamasiho Washingtona. Ak chcete vedieť ako sa dajú stihnúť dva koncerty v jeden večer na dvoch miestach a čo sa udialo na Washingtonovom koncerte, na ktorom som našťastie nebol, ale ktorý zaplnil stránky všetkých Viedenských novín, čítajte ďalej.

Bobby McFerrin je stálicou Viedenskej scény a prichádza sem v priemere raz za necelých päť rokov. Doteraz som však tohto fenomenálneho speváka naživo nevidel a tak som sa na túto moju premiéru aj patrične tešil. Asi najviac mi utkveli v hlave melódie z jeho albumu Circlesongs (1997) ktoré som ako 13 ročný poznal naspamäť a preto som sa nevedel dočkať ako Bobbyho uvidím s jeho aktuálnymi vokálnymi súputníkmi Joeyom Blakeom, Judi Vinar, Rhiannon a Davidom Wormom. Spolu s nimi si ale Bobby už niekoľko rokov prizýva na pódium výber miestnych spevákov, ktorých v priamom prenose zasväcuje do tajov hlasového improvizovania. Inak tomu nebolo ani vo Viedenskej opere. Musím povedať, že najväčší zážitok som mal práve z toho naplnenia sna z mladosti -vidieť tohto pána speváka naživo. Neviem to porovnať s inými McFerrinovymi koncertami, ale od začiatku na mňa Bobby pôsobil unaveným dojmom. Jeho práca s vokalistami bola síce nápaditá, ale v emócii niekedy až kŕčovito silená. Dokonca aj skladba harmonických plôch neraz nedospela do želaného útvaru a zastala na polceste v stave neurčitého zvukového telesa o ktoré jeho autor nejavil prílišný záujem. Vítanými boli vstupy ponechané jeho štyrom kmeňovým spoluvokalistom. Najväčší dojem pri tom na mňa zanechali tie, v ktorých prevzali úlohu skladateľov vokálnych vrstiev Rhiannon a Joey Blake, ktoré sa svojou kvalitou totiž najviac ponášali na to najlepšie zo Circlesongs. Je mi jasný princíp improvizácie a že Bobby McFerrin jednoducho programovo objavuje neznáme územia spevu, pre mnohých divákov však platenie za verejnú hodinu hlasových cvičení, hoci vo Viedenskej opere, nemusí plne zodpovedať ich očakávaniam. Tu zohráva veľkú úlohu kult mena a McFerrin je teda značka, ktorá funguje a ešte fungovať bude. O tom, že tento večer nebol ani pre neho výnimočný, značí aj jeho pomerne chladné rozlúčenie sa s publikom a absencia prídavkov. To mi však hralo do karát, pretože som sa stihol presunúť do klubu Porgy v blízkosti Stephansdomu a stať sa svedkom úplne inej nálady a atmosféry, ako v naškrobenej opere.

V bývalom erotickom kine, priestory ktorého už dlhú dobu spravuje jeden z top klubov v Európe sa konal vskutku vydarený koncert Josého Jamesa. Tento pán, nie je nášmu publiku neznámy a okrem vystúpenia na BJD pred pár rokmi sa 29. júna predstavil aj v našej obrátenej pyramíde. Môj názor sa po vypočutí vystúpenia v Porgy zhoduje s recenziou uverejnenou práve k spomenutému koncertu v štúdiu Slovenského rozhlasu (autor Dávid Oláh). Čo však môžem doplniť, je podľa môjho názoru značný posun v autenticite a intenzite soulového odkazu. Album No Beginning No End (2013), s ktorým sa predstavil v Bratislave na BJD bol hlavne o hľadaní, pričom terajší projekt pocty Billovi Whithersovi Lean on Me (2018) je o nachádzaní. Súznenie s kapelou, hoci papierovo menej zaujímavou ako predtým, fungovalo presvedčivejšie a to najsilnejšie je pocit pokory z veľkej hudby, ktorú si aj José James váži a ktorú tak pútavo a počúvateľne sprostredkuje publiku. A teda publikum v Porgy, ktoré bolo aj na pomery tohto klubu mimoriadne početné a kde som mal problém dovidieť na pódium, bolo za túto energiu poriadne vďačné. Asi v tom tkvie paradox veľkosti mien: zatiaľ čo Bobby si možno dovolil to, čo by si v prvých dekádach kariéry nebo býval dovolil, José sa ešte rozdáva, ale aj si to užíva a práve to je v najlepšom zmysle slova cítiť.

Mimochodom, ak sme pri dovoľovaní si, tak Viedeň bola svedkom jedného bezprecedentného a strach naháňajúceho incidentu práve v ten istý večer na koncerte Kamasiho Washingtona (ktorý som teda už ani náhodou navštíviť nemohol, keďže som bilokoval v opere a v Porgy:)). Pri vstupe do priestorov arény zastavil ochrankár Kamasiho otca, ktorý v synovej kapele hráva na flaute a zakázal mu vstup bez predloženia potvrdenia. Po slovnej výmene medzi oboma malo dôjsť k rasistickému vynadaniu ochrankára hudobníkovi. Táto záležitosť vyeskalovala až do odmietnutia odohrať koncert. Kamasi sa publiku v dlhom príhovore ospravedlnil s odôvodnením, že v takejto atmosfére hrať nemôže a že vstupné navrhuje odovzdať dobročinným organizáciám, bez nároku na honorár. Strach naháňajúce je precitnutie, že zakomplexované kompenzovanie si vlastnej neschopnosti nenávisťou a agresivitou už presakuje do sfér, v ktorých má hrať prím pozdvihnutie ľudského ducha vznešenosťou umenia. Hneď ma napadli tí nadurdení esbéeskári z BJD, ako pred Inchebou šikanujú aj za to, že sa na nich usmejete. Čo robia takýto ľudia na kultúrnych udalostiach a prečo im agentúry umožňuju vôbec pracovať v tak exponovaných oblastiach, akými je "zabezpečovanie bezpečnosti" a dozeranie na pokojný priebeh spoločenského podujatia? Trpkou iróniou je aj to, že na kultúrnych podujatiach často dohliadajú indivíduá, pre ktoré je kultúra neželanou prekážkou k bezbrehej deklarácii devastačnej moci. Je na kultúrnej obci, na umelcoch, aby sa konečne riešila otázka, či sa o ich „bezpečnosť“ na koncertoch skutočne musia starať agentúry s ochrankármi sympatizujúcimi s tou najnekultúrnejšou ideológiou nadradenosti hrubej sily a fatálneho umlčania oponenta. Preferencie nacionalistických strán v celej Európe neveštia nič dobré a je na každom z nás aby sme sa aktívne postavili za to, aby sa napríklad koncerty nemuseli prerušiť z dôvodu rasistických a xenofóbnych útokov.

Foto a Text: Miroslav Haľák