Aaron Neville, soulová legenda z New Orleans a gitarista Keith Richards z Rolling Stones sa spolu vrátili do detských čias. Dali si zraz v cukrárni, kde im z jukeboxu húkal doo - wop. Sedemdesiatdvaročný soulový aristokrat s naj srdcervúcejším hlasom na svete, Aaron Neville, si splnil svoj detský sen a na labeli Blue Note vydal album My True Story.
„Každú noc, keď som otvoril dvere a vyšiel na ulicu čakal som, že prejde Studebaker z päťdesiatych rokov.“- tak spomína rockový veterán z Rolling Stones Keith Richards na natáčanie s neworleanským rodákom Aaronom Nevilleom. Na päť dní sa zavreli do štúdia, kde prekopali vyše polstoročie staré šlágre z ich mladosti. Oboch totiž spája neoblomná láska k doo - wopu. Harmonická súhra niekoľkých hlasov, pradúcich za svitu mesiaca melódie plné romantiky pod lampou prázdnej ulice, to je doo-wop. Štýl, ktorý bujnel na východnom pobreží Spojených štátov už od konca štyridsiatych rokov. Netrvalo dlho a jeho chytľavé popevky si pospevovali aj bandy uličníkov z vykričanej štvrte Calliope Projects v New Orleans. Medzi nimi aj malý Aaron Neville.
Keď si niekedy v roku 1952 najstarší zo štvorice bratov Nevilleovcov, Art so svojou partiou založili doo -wopovú kapelu, jedenásť ročný Aaron v ňom našiel svoj vzor. Malý brat bol v očiach staršieho súrodenca príťažou až dovtedy, kým Aaron niečo nezaspieval a Art zbadal, že vie udržať notu. „ - Nechal ma s nimi spievať. Bolo to úžasné, vedel som všetky harmónie, spravil som bas, spravil som výšky, no nešlo to hneď, ale robil som na tom.“ - prezradil o svojom detstve majiteľ najclivejšieho falzetu v New Orleans. Potajme zapálená cigareta ukradnutá z otcovho šuplíka a čakanie, kým sa neobjaví mama s remeňom. Výpravy do cukrárne, kde vyhrával jukebox, život v partii rebelantských chlapcov túlajúcich sa po segregovaných štvrtiach „Crescent City“. Taký bol život Aarona Nevilla v ére, keď sa hral doo - wop.
Výpravy do rokov mladosti sú príznačné v poslednom období pre skoro všetky rokmi ošľahané hudobné legendy. Buď sú to albumy čisto autorské, alebo sú zbierkou obľúbených skladieb, do ktorých sa dnešní šesťdesiat či sedemdesiatroční hudobní monarchovia so slzou v oku, či s úsmevom, vracajú do čias, bez pozlátka slávy, mediálnej pozornosti, keď boli len obyčajnými ľuďmi žijúcimi obyčajný život. Jeden takýto výlet ponúka aj posledný album Aarona Nevillea My True Story.
Desaťročia známy spevák s výrazne vysokým tenorom, niekoľkoročný člen súrodeneckej funkovej kapely The Neville Brothers, prežíval posledné desaťročie krušné chvíle. V roku 2005 mu Hurikán Katrina vzal celý domov, evakuovaný s rodinou v Memphise sledoval dielo skazy, ktoré ničilo jeho rodný dom i celé New Orleans. Dva roky na to mu rakovina vzala milovanú ženu Joel, s ktorou prežil pol storočie. Životom doudieraný Neville si toho zažil viac než dosť, a v spomienkach na mladosť má o čom hovoriť. Za svoju rebelantskú náturu si neraz posedel v base, závislosť na heroíne na seba nenechala dlho čakať a Aaronov život sa zamotával čoraz komplikovanejšie. Chvála bohu, vďaka talentu kypiacom v muzikantskej rodine, vyzrelo z čiernej ovce famílie skutočné zlato.
Nevilleovu drinu v prístave ako robotníka oddialil rok 1967, keď jeho vypalovák “Tell It Like It Is“ obsadil druhé miesto v americkom rebríčku Billboard. Odvtedy stihol Nevilleov kvílivý vokál zlomiť srdcia po celom svete ďalšími hitmi ako “Don´t Know Much“ alebo s bratskou výpomocou v “Yellow Moon“ a množstvom ďalších. Od prvého Nevilleovho hitu však už ubehlo viac ako štyridsať rokov a dnes pred nami stojí mohutná postava s tvárou preťatou križovatkami života ako meč vytetovaný na jeho ľavom líci. Na uchu náušnica s medailónom Sv. Juda, patróna zatratencov, ktorý mu v jeho búrlivej mladosti dala matka, a o ktorom sám Neville vraví, že vďaka nemu dosiahol zázraky.
Trojnásobný držiteľ Grammy, soulový hrdina trávi posledné roky v New Yorku. Po Katrine sa východné pobrežie stalo jeho ďalším domovom, no aj tak nestratil spojenie so svojim rodným mestom. Jeho bratia stále tvoria neoddeliteľnú súčasť hudobnej komunity v New Orleans.
Predposledný Nevilleov album z roku 2010 s názvom I´ve Know I´been Changed sa ešte niesol v zúfalstve po rokoch po Katrine. V skladbách z pera tvorcov, ako Tom Waits, Big Bill Broonzy alebo Sam Cooke, utápal svoj žiaľ plačlivým hlasom v gospelových modlitbách na pomedzí túžby po vykúpení a strachu z pekla. Oproti výletu do jazzu, na albume Nature Boy: The Standards Album, vydanom ešte pred Katrinou, na labeli Verve, kde Nevilleov elegantný falzet, ponorený do skladieb Cole Portera, Nat King Colea a mnohých ďalších, sprevádzali jazzoví hráči, ako tenor saxofonista Michael Brecker alebo trubkár Roy Hargrove, je cítiť Nevilleovu oduševnenú radosť . Presne takú ako v jeho novej zbierke dvanástich skladieb.
22. januára 2013 vyšla Nevilleova nová platňa pod jazzovou značkou Blue Note. Album My True Story vznikal rok predtým na jar v Electric Lady Studios v New Yorku a okrem Nevilleovho sladkého tenoru a občasnej hry na hammondy sa na jeho nahrávanie prikotúľal aj vynikajúci rock & rollový kameň Keith Richards. Ten v ňom okrem svojich gitarových riffov, zanôtil aj ako koproducent. Nemožno si nepovšimnúť ani silnú hudobnú zostavu, ktorú tvoria rockový klávesák Benmont Tench, multiinštrumentalista Greg Leisz na steel gitare, jazzový basista Tony Sheer, sprevádzajúci Norah Jones, alebo Billa Frisella ďalej Lenny Pickett na saxofóne a v neposlednom rade skvelý bubeník George G. Receli, ktorý, podobne ako hlavný protagonista, je rodákom z New Orleans. O silnej vokálnej kapele v pozadí bude ešte reč. Všetkých si pod krídla zobral Nevilleov starý známy, súčasný šéf Blue Note, no v prvom rade uznávaný producent Don Was. Záväzok autenticity - heslo zakladateľa Alfreda Liona, s ktorým tento, rokmi overený label v roku 1939 zakladal, napĺňa Nevilleov album až po okraj a čistá a nefalšovaná radosť z neho priam kričí.
„Doo-wop je pre mňa ako liek. Tá harmónia mi robí dobre pri srdci. Keď sa započúvate, doo-wop je v celej mojej hudbe. Môžete si sadnúť a počúvať ho so svojou starou mamou, vnučkou a nikto nebude nič namietať.“- oplýva sa Aaron Neville. A ako sa k sebe dostali dvaja odlišní hudobníci ako Keith Richards a Neville? Okrem pár spoločných turné s The Neville Brothers, je to neochvejná vášeň - “Akoby sme rástli na tej samej ulici, a počúvali tú istú hudbu.“- odpovedá Neville. “Príležitosti ako táto, neprichádzajú veľmi často. Vyrastal som s tými skladbami ako Aaron. Je mi potešením hrať s takým hlasom ako je on, dostalo to celú kapelu, nikdy som nevidel pokope tak veľa drsných muzikantov čo sa chovajú ako kopa deciek.“- hovorí o spolupráci rockový veterán Richards. Ten sa v sprevádzaní Nevilleovho tklivého vokálu priam vyžíva. Už v úvodnej „Money Honey“ Richards odpáli najvýraznejšie sólo a la Chuck Berry, ďalej sa vybúri v tretej skladbe ”Ruby Baby” alebo v čísle od Hank Ballarda “Work With me Annie“. Zväčša však verne pobrnkáva bok po boku pradúcemu „chorálu“ zloženého z bývalých členov legendárnych doo - wopových kapiel, ktorých harmonické húkanie tvorí chrbtovú kosť albumu.
z nahrávania nového albumu Aarona Nevillea v štúdiu Electric Lady v New Yorku
„Keď som chodil do školy, mal som vlastnú doo-wopovú kapelu a naším najobľúbenejším miestom na spievanie v škole, boli záchody, kvôli dobrej akustike. S tou ozvenou sme zneli úplne ako Flamingos. Raz za nami prišiel učiteľ a vravel – ´Chlapci, choďte do triedy!´ A ja som mu povedal – Ja som v triede.“ - spomína Neville.
O tom, že Aaron Neville vstúpil priamo do svojho detstva svedčí aj vybraný hudobný materiál mapujúci časy, od doby, keď mal jedenásť až po sladkých šestnásť a viac. Z automatu v cukrárni si tak ako malý chlapec vyberá svoje obľúbené cukríky a núka nám tak hity ako ladnú “Ting A Ling“ podkutú jemným saxofónovým sólom v origináli od skupiny Clovers, dobýjajúcu priečky rebríčkov začiatkom päťdesiatych rokov. Titulnú “My True Story“ od Jive Five, kde Nevilleove bolestne vzlykajúce intro dopĺňa sám autor skladby Eugene Pitt ako jeden z členov v pozadí húkajúcej partie. Svoj tklivý trasľavo plačúci falzet na nás Neville vytiahne rad za radom v najväčších hitoch kapiel Little Anthony and the Imperials a ich “Tears on My Pillow“, potom v skladbe “This Magic Moment“ od The Drifters a v slzivej “Gypsy Woman“ od The Impressions. V rovnakom kurze pláva Nevilleov vokál aj v hite od Jesse Belvina menom “Goodnight My Love (Pleasant Dream)“. V duchu rock & rollu sa nesie “Little Bitty Pretty One” a Rhytm & Bluesová odbočka k Phil Spectorovi odznieva v skladbe od The Ronettes “Be My Baby“, ktorú si vydupal sám Richards. Všetko by to mohlo končiť Nevilleovou prechádzkou v západe horúceho letného slnka, pod promenádou , z ktorej sa rozlieva vôňa pečených zemiakov a hot dogov, kdesi pri pláži trebárs aj v jeho milovanom New Orleans. Aspoň s časti tak to so srdcom v hrdle riekne v hite od kapely The Drifters s príznačným názvom “Under the Boardwalk.“
ukážka z koncertu pre stanicu PBS pod názvom Aaron Neville: Doo Wop: My True Story
„Éra doo-wopu bola najlepšou časťou môjho života. Tak počúvajte a nechajte sa viesť svojím srdcom. To moje mi to vzalo už dávno“- týmito úprimnými slovami uvádzal Aaron Neville v novembri svoj koncert pri príležitosti vydania nového albumu.
Jeho slová dokonale vystihujú tento význačný počin v jeho hudobnej kariére. Prezradil, že za päť dní v štúdiu nahrali dokopy 23 skladieb a len z tuctu vytvorili tento album. Naskytá sa tak otázka, či bude pokračovanie. Žeby príliš veľa cukru naraz? Vôbec nie. Veď zabudnúť na všetky starosti a stať sa nachvíľu opäť dieťaťom nie je na škodu, obzvlášť v takej spoločnosti akou sú Aaron Neville a Keith Richards. A i keď sú tie cukríky dávno staré a tvrdé, vďaka jedinečnému Nevilleovi dostali úplne novú chuť.
Label: Blue Note
Rok vydania: 22. 1. 2013
Celkový čas: 38:00
Skladby: Money, Honey; My True Story; Ruby Baby; Gypsy Woman; Ting A Ling; Be My Baby;
Little Bitty Pretty One; Tears on My Pillow; Under the Boardwalk; Work with Me Annie; This Magic
Moments/ True Love; Goodnight My Love (Pleasant Dream)
Obsadenie: Aaron Neville: vokál, Hammond B3 organ (10); Bobby Jay: background vokál; Eugene Pitt: background vokál; Joel Katz: background vokál; Earl Smith: background vokál; David Johnson: background vokál; Dickie Harmon: background vokál; George Receli: bicie; Tony Scherr: basa; Keith Richards: gitara; Greg Leisz: gitara, Benmont Tench: klávesy; Lenny Pickett: saxofón (3, 5, 7, 11), flauta (6).
Tomáš Galata
