Rozprávať o Van Morrisonovi (67) je ako otvárať knihu nekonečných príbehov o hudbe. V tomto roku oslavuje pomaly 50 ročné výročie pôsobnosti v hudobnom biznise. Van Morrison je samorast, ktorý s pravidelnosťou ročných období servíruje kolekcie albumov, v ktorých neustále rozširuje svoj eklektický kánon so znalosťou encyklopédie.
Už päť desaťročí necháva svojich fanúšikov počúvať cez melódie blues, jazzu a Rhythm & Blues príbehy o láske a strate, nádeji a živote a o všetkom, čo tento Ír, rodák z východného Belfastu, v detstve odpočúval zo starých nahrávok Leadbellyho, Sonny Terryho a Ray Charlesa a mnohých ďalších legiend zo zbierok platní svojho hudby znalého otca. Svoju írsku náturu hľadal v mysticizme a poézii Williama Blakea, W.B. Yeatsa a James Joycea, aby ju utvrdil skladbami radenými pod Morrisonovsky idiom celtic soul. Za dlhý čas hudobnej kariéry si krok za krokom plnil hudobné sny. Zozbieral šesť ocenení Grammy, stal sa členom Rock & Rollovej sieni slávy a Songwriter Hall of Fame, do ktorej ho uviedol jeho najväčší vzor sám Ray Charles.
Van Morrison stojí pevne na vlastných nohách s nemeniteľným repertoárom stále tých istých rokmi overených žánrov a nepohne s ním ani začiatok druhej dekády 21. storočia. V nedávnom interview pre magazín Time na otázku o tom, kto ho v súčasnej populárnej hudbe zaujal, Morrison s tradične kamennou tvárou, stroho odpovedal - „Nikto.“ Odpoveď, ktorá vyznieva dosť pokrytecky, je však jasným a nemenným „know - how“ tohto večne mrzutého pána, ktorý podobne, ako Bob Dylan, komunikuje výhradne svojou hudbou. Napriek všetkým jeho životným úspechom vidieť ho aspoň trochu usmiateho na jeho koncertoch býva ešte väčším zážitkom, ako ho vidieť hrať. Nakoniec náš región poctil svojou prvou a dosiaľ poslednou návštevou v roku 2004 v Prahe, kde definitívne potvrdil svoju zaujatosť hudbou a prischnutú prezývku „old grumpy curmudgeon“ - starý nevrlý hundroš. V posledných rokoch zažiaril sériou koncertov na oslavu uplynulých štyridsať rokov od vydania svojho dosiaľ neprekonaného debutu Astral Weeks spolu s pôvodnou kapelou na pódiách slávneho Hollywood Bowl. Od svojich dvadsiatich dvoch rokov, kedy vydal svoj prvý sólový album, je neprekonateľným bardom prekračujúcim sféry reality v oslavách dní minulých, je zárukou, že čas sa dá aspoň na chvíľu predsa len vrátiť späť.
Inak tomu ani nie je tentoraz na jeho najnovšom, v poradí tridsiatom piatom albume, so zvláštnym názvom Born To Sing - No Plan B, ktoré vyšlo začiatkom októbra 2012 pod vydavateľskou značkou Blue Note. Don Was, súčasný riaditeľ vydavateľstva Blue Note a producent, ktorý sa podieľal pri tvorbe albumov rokmi overených hviezd, ako Rolling Stones, Bonnie Raitt a Bob Dylan, spomenul, že prvou motiváciou na nástup do funkcie riaditeľa tohto vydavateľstva bude podpis pod nový album od Van Morrisona.
riaditeľ Blue Note Records Don Was v rozhovore s Van Morrisonom o novom albume
V Morrisonovej kariére sa jedná už o druhý počin pod týmto výhradne jazzovým labelom. V roku 2003 prvýkrát vyšiel spod krídel tejto rokmi overenej značky na Grammy nominovaný album What´s Wrong With This Picture. V ňom už vtedy zablúdil do rýdzo jazzových vôd a popasoval sa aj s nesmrteľným štandardom “St. James Infirmary“. Pre porovnanie, najnovšia kolekcia skladieb náramne dopĺňa takmer dekádu starý repertoár. Van Morrison si opäť zdvihol latku dostatočne vysoko na to, aby prekonal letargiu posledného albumu Keep It Simple z roku 2008, kde okrem príliš často znejúcej pedal steel gitary sa začínal mierne utápať v akomsi lamentovaní nad pohárom whiskey pri spomienkach na všetky svoje lásky. Štvorročná pauza do vydania najnovšieho prírastku, vôbec najdlhšia v jeho kariére, však Morrisonovi nepochybne prospela.
V názve Born To Sing - No Plan B, stojacím v kontraste s obsahom celého albumu, ktorý sa akosi netypicky tentoraz dotýka rozčarovania nad spoločnosťou topiacou sa vo finančnej kríze, nám Morrison dáva jasne najavo, že nepotrebuje žiaden druhý plán a všetko mu ide spod ruky, o čom svedčí aj fakt, že album bol nahratý hneď na prvýkrát naživo. V rozhovore pre Belfast Telegraph Morrison prezradil, že šlo o pracovný názov, ktorý nakoniec ostal až do samotného vydania a žiadny skrytý význam nenesie. „Neviem prečo ľudia hľadajú stále za niečím nejaký skrytý význam alebo niečo iné. Je to to, čo sa píše na obale“ odpovedal. A tak po prečítaní si názvu na „obale“ platí, že bez obáv dostaneme to, čo chceme.
Po prvom spustení úvodnej skladby “Open the Door (To Your Heart)“ môžeme všetky pochybnosti hodiť za hlavu, a nechať sa unášať zvukom ranného soulu pripomínajúcim najlepšie kúsky z dielne Stax Records v podaní komplet novej kapely. Pieseň o chamtivosti, ktorá môže zatieniť srdce i dušu svojím názvom možno kontrastuje s rovnomennou skladbou soulovej klasiky z roku 1966 od Darrella Banksa, je však čisto typicky morrisonovským originálom pripomínajúcim jeho najlepšie piesne. Pod taktovkou Paul Morana, hráča na Hammond organ ožíva komplet nová kapela zložená z hráčov na trombón Allistaira Whitea, tenor saxofonistu Chrisa Whitea, Jeffa Lardnera na bicie a jediného člena z pôvodného hudobného sprievodu Paula Moorea na base, ktorá dodala albumu úplne nový zvuk hodný morrisonovských nahrávok z polovice sedemdesiatych rokov, z jeho tzv. vrcholného obdobia. Vanov vokál zrejúci vekom ako víno a jeho skoro minútu trvajúci scat v závere skladby doplnený vlastným partom na piane a alt saxofóne dáva najavo, že je aj vo svojich šesťdesiatich siedmych rokoch v tej najlepšej forme. Obraz nevrlého Íra v širáku lamentujúceho nad mapou kdesi na juhu Francúzska, 25 km od Nice na ceste do Monte Carla sa vyjaví v refréne druhej skladby – “Goin´ Down To Monte Carlo“. Pri úžasne znejúcej melódii Hammond orgánu spolu s trombónom, Morrison odrazu oznámi, že nás ma už po krk pomocou citátu od J. P. Sartrea a ide si do Monte Carla vyčistiť hlavu a nájsť pokoj. V druhej polovici skladby skritizuje „phony pseudo jazz“ bombardujúci ho z každej strany v motoreste popri diaľnici, kde si po ceste stihol dať espresso, a hneď na to na nás vyblafne saxofónové sólo, podkuté tklivým pianom spolu s mrmlajúcim scatom vyúsťujúcim do záveru jedného veľkého jam session celej kapely, čo robí z tejto najdlhšej skladby vrcholné číslo albumu. Ako sa dá paradoxne nájsť pokoj v jednom z najväčších symbolov bohatstva a peňazí, Van Morrison odhalil v jednom z interview - „Z jediného dôvodu, nikoho tu nezaujímate. Všetci sú príliš zamestnaní svojím bohatstvom a toľkými peniazmi, že nikoho nezaujíma, kto vlastne ste. Nikto k vám nepristupuje ako ku hviezde, a svojím spôsobom tu môžem byť v anonymite.“
Van Morrison - Open the Door (To Your Heart)
Titulná skladba albumu s názvom “Born To Sing“ dáva naplno vyniknúť zohratej dychovej sekcii kapely a vyvoláva dokonalé deja vu preslnenej Bourbon Street v New Orleanse ranných 50-tych rokov, v ktorej nám Morrison deklaruje svoju vrodenú vášeň po spievaní. V nasledujúcej soulovej balade “End of the Rainbow“ v rytme tanga otvára prvú z horko sladkých pohľadov na súčasnú ekonomickú krízu.
Po nej nasleduje svieža jazzovo ladená “Close Enough to Jazz“, pôvodne inštrumentálna skladba zo staršieho albumu Too Long in Exile v novej verzii doplnená o Morrisonov vokál s výstižnou frázou „Close enough for jazz, Is It Persil Is It Daz, well it doesn´t really mater . . . “, s vtipným prirovnaním predsudkov v ponímaní jazzu k dvom pracím práškom Morrison dospel k záveru, že podstata sa ukrýva vo vnútri a nie je podstatné, aký obal ju tvorí. „Nebol by som tu, a pravdepodobne by som vôbec nerobil to, čo robím, keby som nebol naklonený k jazzu, pretože jazz je ďalšia vec, ktorá ma núti ísť ďalej, a z ktorého zároveň všetko vyplýva. Z jeho improvizačných zmien, harmónie vokálu, scatu. Je to trochu vina nahrávacích spoločností, že triedia ľudí na títo sú pop, a toto je . . . ? Vždy ma radia do rockových kategórii. Povedzte mi, ktorý iný rockový spevák robí scat? Vymenujte aspoň jedného . . . ja nepoznám žiadneho. Ja to robím vždy. Vždy som vychádzal z jazzu. Vždy bol v pozadí. A to je pravdepodobne to, prečo to tak robím.“
Van Morrison - Born To Sing
S pianovým sprievodom otvára Van Morrison intro do šiestej skladby na albume s tajomným názvom “Mystic of the East“. Ten ukrýva typickú morrisonovskú viacvýznamovosť. Morrisonove hľadanie mysticizmu a filozofie z východu sa splieta s baladou o rodnom meste, východnom Belfaste, vrcholiacou bardovým opakovaným zvolaním „ Back here on the street, mystic of the east“, sprevádzaným ráznym zvukom trombónu.
V podobnom duchu pokračuje aj nasledujúca “Retreat and View“, v ktorej naplno vyhrávajú všetky dychy kapely, kde sa v soulovej melódii strieda trombón Alistaira Whitea s tenor saxofónom Chrisa Whitea v závere doplnený o Morrisonové sólo na alt saxofón, aby nás uspali s presvedčivým tvrdením, že všetko občas potrebuje svoj odstup a nový pohľad na vec.
Na prekvapivo aktuálnu tému krízy, nadväzuje už po druhýkrát v albume, v akejsi jazzovej modlitbe pod názvom “If In Money We Trust“. V osem minútovom hľadaní víťaza vo večnom boji medzi bohom a mamonou, ostáva len akési urputné zvolanie „Where´s God“.
Svoju dohodu s diablom na križovatke Arkadiánskych hájov, priznaním sa k svojmu pohanskému srdcu a pohanskej duši, Morrison utvrdzuje v dokonalom hypnotickom Delta blues s názvom Pagan Heart. Morrison tu hrá gitarové sólo ako prevtelený do svojho životného hrdinu bluesmana Johna Lee Hookera so sprievodom Davea Kearya na akustickej gitare. Stáva sa šamanom v srdci smerujúcim k samotnému Robertovi Johnsonovi.
“Educating Archie“ je posledná skladba albumu, typické blues odeté do obdobia 50-tych rokov. V názve môžeme nájsť hneď dva významy. Prvý korešponduje s rovnomenným britským seriálom z tohto obdobia. Morrison v ňom naráža na bruchomluveckú figúrku Archieho Andrewsa, hlavnú postavu tohto seriálu, ktorá mu slúži ako dokonalá ilustrácia k jeho textu o rozhorčenosti nad silou médií masírujúcich hlavu obyčajného človeka propagandou a inými, ako spieva. . . „all kind of shite“. V druhom význame sa názov skladby zhoduje s názvom postavy ďalšieho hrdinu, tentoraz Archie Bunkera, z amerického seriálu, ktorého Van Morrison v skladbe označuje ako „working class“ - typického predstaviteľa pracujúcej triedy, na ktorom finalizuje témy o mamone a materializme, pýta sa, čo sa stalo s individualitou, dokonca, čo sa stalo s nami, aby s ťažkopádnym saxofónovým sólom dospel k záveru, že všetci sme otroci kapitalizmu, ktorý ovláda globálna elita.
Greil Marcus, známy hudobný publicista ešte v roku 1976 napísal o Van Morrisonovi, že je hlavolamom na dlhej ceste, počas ktorej, si vždy nájde dostatok verných poslucháčov, ktorí vydržia celé jej trvanie. Mal pravdu. Van Morrison je len jeden, buď ho prijmeme, alebo ho necháme tak. A tento album je toho dôkazom. Morrison tu nesiaha na svoje najväčšie méty, ani neborí hranice, pomaly plynulo pláva na pomedzí reality a časov minulých a stojí to za to.
Label: Blue Note
Rok vydania: 2.10. 2012
Celkový čas: 57:51
skladby: Open The Door (To Your Heart); Going Down to Monte Carlo; Born To Sing; End Of The Rainbow; Close Enough For Jazz; Mystic Of The East; Retreat And View; If In Money We Trust; Pagan Heart; Educating Archie.
obsadenie: Van Morrison: alto saxofón, elektrická gitara, piano, vokál; Paul Moran: Hammond organ, trúbka, piano, klávesy; Alistair White: trombón; Chris White: tenor saxofón, clarinet; Dave Keary: gitara, akustická gitara, slide gitara; Paul Moore: basa; Jeff Lardner: bicie, perkusie.
Tomáš Galata
