Jeden z najdramatickejších dôsledkov posunu od analógu ku digitálu je “smrť” Birda. Nakoniec, po viac ako pol storočí od jeho smrti, vplyv tohto legendárneho alt saxofonistu mizne. Keď počujem CD od mladých muzikantov, ktorí čerpajú priamo z Parkerovho slovníka (ako napríklad Stein Brothers), táto nahráva okamžite vyčnieva z radu. Pričom len pár rokov naspäť by tento typ hrania bol len ťažko niečím výnimočný. Samozrejme, stále tu ostáva tá otázka - prečo…?
Preklad zo stránky jazz.com, pokračovanie
Moja odpoveď môže prekvapiť mnohých. Prikláňam sa k tomu, že kľúčovým poháňačom tohto posunu je technológia. A nie iba zmena z analógu na digitál v našich domácnostiach. Parker, tak ako mnohí iní jazzoví umelci, ktorí nahrávali pred objavením vysokokvalitného stereo zvuku, sa stráca kvôli nízkej zvukovej kvalite svojho dedičstva.
Ste voči tomu skeptickí? Aj ja som bol, až donedávna. Vždy som miloval staré jazzové nahrávky a nikdy mi slabá zvuková kvalita nezabránila oceniť krásu tejto hudby. Ale keď sa rozprávam so súčasnými jazzovými fanúšikmi, stále viac a viac zisťujem, že v ich obzore o histórii jazzovej hudby je akási predelová čiara - a je to niekde okolo roku 1956, kedy sa zvuk nahrávok začal kvalitou vyrovnávať živým vystúpeniam. Jazzoví fanúšikovia súčasnosti sú dobre zorientovaní v hudbe od 50-tych rokov neskôr, ale vôbec nepoznajú nahrávky 30-tych a 40-tych rokov.
Nemôžem sa vyhnúť záveru, že veľká časť jazzových fanúšikov je ovplyvnených zvukovou kvalitou pri výbere hudby na počúvanie a štúdium. Aj mladšia generácia jazzových kritikov vyzerá, že ide tou istou cestou. Keď sa dostanete ku 50-tym rokom, každý je v známom prostredí, ale iba málo ľudí z mladšej generácie majú viac ako len povrchné vedomosti o skoršom jazze.
V situácii, ako je táto, je Charlie Parker odsúdený na prehru. Zomrel v roku 1955, tesne pred veľkým skokom vpred v nahrávacej technológii. Myslím, že keby žil ešte ďalšie desaťročie, mal by teraz oveľa väčší vplyv. Nie preto, že by sa Birdove hranie zlepšilo - o tom pochybujem - ale jednoducho preto, lebo tie jeho nahrávky by boli viac príjemné pre moderné uši. Publikum nového tisícročia chce, aby ich CD zneli tak kvalitne ako živá hudba.
Tieto zistenia môžu vysvetľovať, prečo sa tak zaujímam o technológie, ako napríklad prácu Zenph Studios, ktorí sa pokúšajú obnoviť kvalitu zvuku na starých nahrávkach. V dokonalom svete by sme nepotrebovali technologické objavy na to, aby sme si zachovali záujem poslucháča o starú jazzovú tradíciu. Ale nežijeme v dokonalom svete a podľa toho, čo vidím na jazzovej scéne, existuje nebezpečenstvo, že zabudneme na veľkú časť nášho hudobného dedičstva. Parker v tejto rovnici prehráva, rovnako ako množstvo ďalších, ktorí umreli pred týmto technologickým boomom v nahrávaní - velikáni ako Clifford Brown, Art Tatum, Fats Navarro a iní, ktorých hudba nie je ani z časti taká známa ako hudba mnohých druhotriednych umelcov neskorších desaťročí.
Tento článok bol písaný na pokračovanie ako súčasť eseje jazzového kritika a klaviristu menom Ted Gioia. Celý článok si môžete prečítať tu: http://www.jazz.com/jazz-blog/2008/7/15/is-bird-dead
Preložil: Martin Uherek
