Je Bird mŕtvy? - časť 2/4
Jedným z najväčších prekvapení vo vývoji jazzu v posledných rokoch je klesajúci vyplyv Charlie Parkera (prezývka Bird). Tento posun nebol zatiaľ preštudovaný nijakým jazzovým kritikom, ani sa nikto k nemu nevyjadril. Pritom je to jednoznačne jedna z najvýznamnejších zmien posledných 30 rokov.
- Preklad zo stránky jazz.com, pokračovanie -
V súčasnosti sú dominantnejšie iné hudobné vzory z minulosti. Kto sú teda historické osobnosti s najväčším vplyvom dnes? Podľa toho, čo počúvam, myslím, že sú to viacerí hudobníci, ktorí hrávali s Parkerom (Thelonious Monk, Charles Mingus, Miles Davis) alebo ktorí sa stali slávnymi krátko po jeho smrti (John Coltrane, Ornette Coleman, Bill Evans). V hudbe súčasnej generácie je počuť vplyvy každého z týchto hráčov viac ako Charle Parkera. Dokonca, v nejakom zvláštnom zvrate histórie - viacerí zo sidemanov (spoluhráčov), ktorí Birda doprevádzali, ho zdanlivo “odstrčili nabok” v nebi jazzových velikánov.
Niektorí zo súčasných najpopulárnejších hudobných vzorov sú celkom prekvapiví - napríklad Chet Baker, ktorý vo svojej dobe v jazzovom svete nebol až taký dôležitý, dnes vykazuje veľmi silný vplyv na mnohých Európskych hráčov. Iné ikony súčasnosti nie sú vôbec prekvapením - kto by nečakal štýl a ducha Sonny Rollinsa alebo Keith Jarretta v tvorbe vychádzajúcich sólistov. V niektorých prípadoch sú to vplyvy štýlu nahrávacích spoločností (Blue Note, ECM), ktoré tvarujú hudobné cítenie mladých dvadsať-niečo-ročných improvizátorov. Ale pointa je, že Bird nie je centrálnou osobnosťou v tomto procese. Ten stratil veľkú väčšinu tej fascinujúcej kontroly, ktorú kedysi nad jazzovým svetom mal.
Môžete to všetko počuť v tom, ako mladí hudobníci tvarujú a stavajú frázy. Alebo lepšie povedané: ako netvarujú a nestavajú frázy. Birdov hudobný jazyk obsahoval akýsi charakteristický “príliv a odliv”. Často krát je spomínaný ako hráč, ktorý hral veľa nôt, ale sila jeho sól bola založená na jeho pauzách, na tom ako začínal a končil svoje frázy. Porovnajte si typické 32-taktové chorusy Parkera s tými od Coltrana a zamerajte sa na ich pauzy a nádychy. Určite budete počuť značný kontrast. Dnes vládne a kraľuje prístup ovplyvnený Coltrane-om. Nie je nezvyklé počuť improvizované frázy, pri ktorých si poslúchač ťažko uvedomí, kde vlastne začínajú a kde končia - keďže sa toho toľko stane medzi tým! V porovnaní s tým znie Bird až stručne, úsečne, na svojich klasických nahrávkach pre Savoy a Dial - možno nie až tak, ako napríklad sóla Lester Younga, ale stále s určitým stupňom strohosti, ktorú dnes už málokedy počujeme.
Ešte prekvapivejšie je postupné miznutie Parkerovho špecifického prístupu ku chromatike. Parker vytvoril nespočítateľné cesty pre pridanie “neštandardných” nôt do svojich fráz. Mal svoj spôsob začleňovania zväčšených kvárt a kvínt alebo veľkých septím oproti molovému septaktordu a tak ďalej. Táto slovná zásoba bola prevzatá ďalšími generáciami a určitú dobu nebolo možné isť na jam session a nepočuť tam každého využívať tieto Birdove cesty.
A teraz? Určitý modálne ovplyvnený štýl frázovania sa stal oveľa populárnejším - a hoci tento spôsob tiež prináša do fráz neobvyklé alebo nečakané noty, robí tak veľmi rozdielnym spôsobom od bebopu. A čo je ešte zaujímavejšie - tento modálny štýl frázovania je často improvizátormi využívaný aj v ne-modálnych skladbách. Saxofonista môže hrať obvyklý harmonický postup a zrazu spustiť modálnu frázu (ktorý často krát znie, akože bol veľmi pozorne navičený v skúšobni) ktorý viac menej sedí s harmóniou, ktorá zaznieva v doprovode. A aj keď náhodou nesedí do niektorých z hraných akordov, je to ok - keďže konflikt medzi hranou harmóniou a melodickou frázou pridáva sólu exotický nádych. Niektorí sólisti sú celkom zruční v schválnom vytváraní “kolízií” tohto typu medzi melódiou a hranou harmóniou a majú množstvo ciest ako sa buď vyhnúť alebo ešte zvýšiť dôraz kolízie v poslednom momente.
Tento štýl hrania môže byť veľmi vzrušujúci… ale určite to nie je Bird! Nijakú z týchto techník nenájdete v hudbe Charlie Parkera. Aj keď Bird je považovaný za navýznamnejšieho voľného ducha svojej éry, za muža, ktorý prelomil všetky pravidlá, faktom ostáva, že jeho vlastná hra nasledovala veľmi striktný a neústupný súhrn pravidiel, niekedy až matematicky presných. Mnohý ďalší vývoj - napríklad populárny prístup založený na patternoch, ktorý využíva množstvo kvárt na okorenenie (verím, že potomkovia Woody Shaw-a zbierajú tantiemy za tieto frázy) - je protikladom prístupu Birda. Parker, vo všetkej svojej modernosti, by si v každom momente radšej vybral bluesovú notu ako čistú kvartu.
Mali by sme si kvôli tomuto robiť starosti? Nemám nijakú túžbu ísť cestou nostalgie - a budem prvý, ktorý uzná, že súčasná generácia jazzových umelcov je, v mnohých spôsoboch, tá najzdatnejšia a najlepšie vyškolená v histórii hudby. Ale vždy by nás malo trápiť, keď sa hodnotná časť vedomostí z minulosti vytráca a nenachádza už nadšencov, ktorí by ju zvládli a posunuli ju ďalšej generácii. To, čo sa deje v jazzovom svete sa ničím nelíši od post-Einsteinovskej generácie, ktorá zabúda na Newtonovskú fyziku. Zanedbávanie alebo zabúdanie na kľúčové osobnosti našej minulosti nevyhnutne zníži aj kvalitu našej budúcnosti.
Do istej miery prechádza v súčasnosti jazzový svet niečím, čo Thomas Kuhn nazval “paradigm shift” (posun/zmena vnímania). Jeden z najzaujímavejších Kuhnových objavov, založených na jeho štúdiu vedeckých revolúcií, je ako pomaly zmeny nadobúdajú na sile a spáde. Zmena vnímania nie je záležitosťou jedného dňa. Obvykle sa musia vymeniť jedna až dve generácie predtým, ako zmena nastane. Možno to je to, čo dnes vidíme v jazzovom svete. Faktom pre vytriezvenie je určite to, že v hudbe, ktorá je tak rýchla, sa zmeny dejú tak postupne, že často nie sme schopní pochopiť ich plný dopad na náš svet, až dokým táto zmena nie je už nezvratná…
Tento článok je na pokračovanie ako súčasť eseje jazzového kritika a klaviristu menom Ted Gioia. Ďalšie časti môžete očakávať v najbližších dňoch!
Preložil: Martin Uherek
