Jazzman týždňa: Sonny Stitt
Je pravda, že len málo saxofonistov sa dokázalo tak priblížiť ku hre Charlie "Bird" Parkera, ako rodák z Bostonu Sonny Stitt. Sonny, o 3 roky mladší ako Bird, bol spočiatku považovaný za jeho imitátora, no mladík tvrdil, že na svoj štýl prišiel sám a nikoho nekopíroval. Až ďašie roky mu dali za pravdu a Stitt je aj podľa kritikov jednou z najvýraznejších osobností bebopovej/hardbopovej éry. Je najlepšie zdokumentovaným saxofonistom svojej doby s účinkovaním na viac ako 100 albumoch.
Edward "Sonny" Stitt (niekde uvádzaný ako Edward Boatner, Jr.) bol kritikom Dan Morgensternom počastovaný prezývkou "Lone Wolf" (vlk samotár, prekl.) pre svoju neúnavnú prácu a oddanosť jazzu počas celého svojho života. Narodený 2. februára 1924 v Bostone, Massachusetts, Stitt pocházal z hudobníckej rodiny. Jeho otec Edward Boatner bol barytonista, skladateľ a profesor hudby na miestnej vysokej škole, matka učiteľkou klavíra. Jeho skutoční rodičia ho však nevychovávali, ešte ako batoľa ho dali na adopciu a prijala ho rodina s priezviskom Stitt, ktorá žila v meste Saginaw.
Už na základnej škole mladý Edward začal sám seba volať "Sonny" a cvičiť na altsaxofóne - tak sa z Edwarda Boatnera definitívne stal Sonny Stitt, ktorého poznáme. V roku 1943 sa ako 19-ročný prvýkrát stretol s Charlie Parkerom a obaja saxofonisti boli zarazení, aké podobné boli ich štýly hrania. Parker vraj podotkol: "No to ma podrž, veď znieš úplne ako ja," na čo Stitt odpovedal: "No, neviem s tým nič urobiť. To je jediný spôsob, ktorým viem hrať." Dlhoročný spoluhráč oboch altkárov, bubeník Kenny Clarke potvrdil, že Stitt skutočne nebol imitátorom: "Aj v prípade, že by Bird neexistoval, Sonny Stitt by tu bol stále."
Na scéne sa Stitt etabloval len o pár rokov neskôr, keď samotného Parkera nahradil v roku 1945 v kapele Dizzy Gillespieho a zároveň začal hrávať v kapele speváka Billy Eckstine-a, čo bola v tej dobe oficiálna "liaheň" beboperov, okrem neho tu v tej dobe pôsobili aj Dexter Gordon a Gene Ammons. O čosi neskôr založil spoločnú kapelu s Ammonsom a klaviristom Bud Powellom, až kým ho v roku 1948 nezatkli za predávanie narkotík - najbližší rok strávil vo federálnej väznici v Lexingtone, Kentucky.
Stitt, podobne ako Parker a mnohí iní hudobníci bebopovej éry, už v mladom veku prepadol drogám, konkrétne heroínu a alkoholu a bol ich otrokom až do neskorých 50. rokov. Podobne ako Bird však Sonny dokázal napriek narkotikám svoju hru udržať na vysokom štandarde a koncertovať a nahrávať s obrovskou intenzitou. Hovorilo sa, že nech stál na pódiu ktokoľvek, keď sa tam objavil Stitt a odrátal "skutočne" rýchle tempo, každý pri ňom vyzeral ako malé dieťa.
V 50. rokoch Stitt stále viac a viac zamieňal altku za tenor saxofón a nahral množstvo albumov pre vydavateľstvá Prestige, Argo, Verve a Roost, ktoré sú doteraz považované za jeho najlepšiu prácu. Významná je aj jeho dlhoročná spolupráca s tenorsaxofonistom Gene Ammonsom, ktorá skončila až pri Genovom zatknutí - rovnako ako u Sonnyho, za drogy.
Ani 60. roky nezaznamenali pokles v intenzite Stittovho hrania, no v 70. rokoch začal trpieť stále častejšími zdravotnými problémami, pravdepodobne spôsobenými dlhoročným užívaním omamných látok. Napriek tomu dokázal nahrať albumy pre vydavateľstvá Atlantic, Concord a Emarcy. Okrem toho sa zúčastnil na turné s názvom "Giants of Jazz", na ktorom okrem neho vystúpili aj Art Blakey, Dizzy Gillespie, Thelonious Monk, Kai Winding a basista Al McKibbon.
Giants of Jazz, live in Copenhagen, 1971
Keď hovoríme, že Stittove zdravie chátralo a jeho produktivita mierne poklesla, neznamená to, že naďalej nebol schopný pokoriť kohokoľvek, kto sa mu chcel na pódiu vyrovnať. Iba už nenahrával s takou intenzitou a medzi jednotlivými turné si doprial aj chvíle oddychu. Ešte na konci 70. rokov hral na šnúre s tenor saxofonistom Red Hollowayom, ktorý bol unesený Stittovým neustálym rastom - aj v pokročilom veku. Sonnyho kariéru definitívne zastavil až srdcový infarkt - 22. júla 1982 vo veku 58 rokov opustil tento svet a zanechal za sebou už len svoje nahrávky. A o tom, že ich je neúrekom, svečí napríklad fakt, že v 60. rokoch vydal pod svojim menom ako leader celkom 46 albumov - to je 4,6 albumu ročne!
Autor: Martin Uherek
Zdroj: Bird Lives!, Miles Davis Autobiography, wikipedia.org
Foto: Tom Marcello Webster, New York, USA
