Trendy jazzu 21. storočia (2. časť): Jazz je mŕtvy, nech žije jazz?
Ak medzi jazzmanmi spomeniete mená Robert Glasper, Esperanza Spalding, či Hiromi, nikto zrejme nebude mať priveľké výhrady, ak ktoréhokoľvek z nich označíte nálepkou "jazzový hudobník". Berúc do úvahy toto tvrdenie, pozrime sa na niekoľko výrokov, ktoré títo umelci o sebe a svojej hudbe v pomerne nedávnych časoch vyslovili. Americký klavirista a producent Robert Glasper v rozhovore pre jazz.sk povedal, že jeho cieľom je prilákať ľudí, ktorí nepočúvajú jazz. Americká speváčka a basistka Esperanza Spalding o svojom najnovšom projekte povedala, že to "nie je jazz" a japonská jazzová superstar Hiromi sa "nepovažuje za jazzovú klaviristku". Akoby sa umelci, ktorí sú mnohými považovaní za prominentných hýbateľov tohto žánru, k nemu "nepriznávali". Je jazz hudbou minulosti? Nie tak celkom. Je však predurčený, tak ako všetko živé, meniť svoju podobu.
Určite poznáte slovo "fusion". Historicky sa ním spravidla označuje hudba, ktorá začala rozkvitať v druhej polovici šesťdesiatych rokov a vrcholila v nasledujúcich dvoch dekádach. Bol to druh hudby, ktorý v sebe spájal jazyk a filozofiu jazzu s inými žánrami ako rock, funk, či latino. Mnohí z nás si vybavia formácie Weather Report, Return To Forever, či The Chick Corea Elektric Band, alebo umelcov ako Stanley Clarke, Herbie Hancock, či Joe Zawinul. Mnohí z nás sa nechali vtiahnuť do sveta jazzu ako takého práve vďaka nahrávkam týchto interpretov a slovo "fusion" si tak mnohí spájajú so zvukom a charakterickosťou práve týchto nahrávok. Technická virtuozita a presnosť, komplexná a nepriamočiara kompozícia, využívanie syntetických zvukov moderných klávesových nástrojov, či zložité nepravidelné rytmy.
Je však chybou obmedziť termín "fusion" len na označenie jazzového podžánru druhej polovice dvadsiateho storočia. Nejedná sa totiž len o konkrétny druh hudby. Ide o pojem omnoho širší a abstraktnejší. Výkladový slovník hovorí, že slovo "fusion" označuje proces spájania dvoch alebo viacerých prvkov do jedného celku a táto definícia je do bodky aplikovateľná aj v našom prípade. "Fusion" v tomto abstraktnejšom a širšom slova zmysle totiž popisuje vývojovú tendenciu jazzu 21. storočia.
Keď najbližšiu dobu navštívite ľubovoľný jazzový festival alebo si vypočujete nahrávky súčasných svetových jazzových umelcov, len ťažko budete vedieť zaradiť, čo počujete. A ak sa aj rozhodnete dať nejakému interpretovi nálepku, pravdepodobne to nebude nálepka "jazz". Či už sú to spomínaní Robert Glasper, Esperanza Spalding a Hiromi, či už sú to Snarky Puppy, Dirty Loops, GoGo Penguin, alebo Jacob Collier (zoznam je potenciálne nekonečný), ani jeden z menovaných zaručene neznie ako to, čo si bežne pod pojmom "jazz" predstavíte. Budú vám v tom brániť neprehliadnuteľné hip-hopové beaty, indie gitarové riffy, vzletný popový spev, či prvky vážnej hudby, jednoducho všadeprítomný "fusion". Kam sa teda ten jazz podel?
Nepodel sa nikam a zároveň sa podel všade. Zvuky swingujúceho činelu, kráčajúceho kontrabasu, či útulne dizonantne znejúceho klavíra síce pomaly miznú, no oni sami nie sú piliermi, na ktorých jazz stojí a padá. Jazz je o slobode a spontaneite umeleckého prejavu, je bránou do sveta hudby prítomného okamihu, kde zdanlivo nezlúčiteľné hudobné prvky harmonicky koexistujú a dodávajú hudbe hĺbku a ďalší rozmer. A ako ukazuje vývoj súčasnej svetovej hudobnej scény, jeho filozofia, jazyk a postupy sú natoľko silné a nadčasové, že sú schopné prekročiť hranice prostého žánru, ktoré vytvorili a stať sa všeobecným, prakticky nesmrteľným, konceptom a metódou potenciálne prítomnou vo všetkých druhoch hudby. Nech žije veľká jazzová metatransformácia 21. storočia.
