Stanley Clarke a Juraj Griglák: Tento večer patril štyrom strunám

Basgitarový a kontrabasový virtuóz Stanley Clarke k nám zavítal so svojím sólo projektom. Stalo sa tak po vyše tridsiatich rokoch. Jeho hudba zaznela 7. marca 2016 vo vypredanej Veľkej sále bratislavského Istropolisu. Bolo to zároveň prvé vystúpenie v koncertnej šnúre Up Tour 2016. Jej organizátorom bola spoločnosť City Sounds.

         Frontman so sebou priniesol množstvo energie a dobrej nálady, ktorú bolo cítiť od momentu kedy vkročil na pódium. Strhnúť publikum sa mu podarilo okamžite a jednoduchý ''festivalový'' popevok prvej skladby si zaspieval celý Istropolis. Ako druhý zaznel krásny fusion aranžmán jazzového štandardu od Charlieho Mingusa, Stanleyho veľkého vzoru, Goodbye Pork Pie Hat. Od tohto bodu už nabral koncert jazzovejší charakter, ktorý si potom udržal počas väčsiny svojho trvania. Pred treťou skladbou Stanley vymenil basgitaru za kontrabas a zostal pri ňom až do záveru koncertu, ktorý svojím hitom School Days opäť vrátil do atmosféry energického basgitarového fusion.

         Koncert sa očakávane niesol v duchu nezameniteľného dominujúceho žiarivého zvuku Stanleyho basgitary a kontrabasu, no zďaleka to nebola jediná vec, na ktorú sa poslucháč mohol zamerať. Stanley si totiž so sebou priniesol troch mladučkých jazzmanov, ktorých hra bola osobitým zážitkom. Beka Gochiashvili (klávesy a klavír), Cameron Graves (klávesy a basový syntetizátor), a Michael Mitchell (bicie) dostali počas vystúpenia veľa voľnosti a priestoru, ktorý zužitkovali do bodky. Každý z nich predviedol sóla svetovej kvality a konzistentne a s obrovským nasadením doprevádzali Stanleyho v jeho pasážach. Úprimne, občas som zabudol, koho to bol vlastne koncert (v najlepšom slova zmysle). Ešte chvíľu si budem pamätať Bekove klavírne sóla, Cameronove vkusné využitie elektronických zvukov vibrafónu a flauty v komornejšej časti koncertu, a Michaelov vraždiaci samopalový kopák. Mimochodom, skutočnosť že sa dvaja klavíristi v jednej kapele nielenže nepobili, ale zároveň inteligentne dopĺňali, nie je samozrejmosť. Takisto nie je samozrejmosťou, že napriek prevahe elektrických nástrojov neznela kapela umelo a presyntetizovane.

         Skladby ako aj celá štruktúra koncertu bola dynamická, poslucháč si mohol basistu vypočuť vo viacerých polohách, či už to bol fusion, alebo moderný jazz s prvkami latina. Hralo sa voľne, dôraz sa kládol na improvizáciu a sólové výkony či exhibície jednotlivých hudobníkov. V basgitarových častiach dominovali skôr sólové polohy, zatiaľ čo spodky a groove obstarával Cameron Graves so svojím basovým syntetizátorom.

         Vzhľadom na to, že Stanleyho turné nesie názov Up, čakal som, že vystúpenie bude pozostávať aj zo skladieb z jeho najnovšieho rovnomenného albumu. Nestalo sa tak, čo ma trochu zamrzelo, album mám veľmi rád.

         Hádam každý, kto sa tejto udalosti pred vyše tridsiatimi rokmi zúčastnil, si pamätá na legendárny basgitarový jam Stanleyho Clarkea a nášho Juraja Grigláka. Mnohí teda verili, že sa situácia v roku 2016 zopakuje. Na veľkú a úprimnú radosť publika sa tak stalo a po návrate Stanleyho kapely na pódium po standing ovation si tak bratislavský Istropolis mohol vychutnať symbolickú bodku za koncertom.

         Na záver netreba zabudnúť na predkapelu, ktorej úlohy sa celkom pochopiteľne zhostil Juraj Griglák & Company (Eugen Vizvári na klávesoch, Michal Bugala na elektrickej gitare, Štefan Bugala na bicích a vibrafóne, Peter Raitl na perkusie, a Daniel Griglák ako hosť na druhej basgitare). Bolo to už tradične výborné vystúpenie, vyzdvihol by som však duet kontrabasu a vibrafónu, ktorý vynikol svojou intímnou atmosférou, a Jurajovu úvodnú skladbu s výrazným groovom, ktorú zložil špeciálne pre príležitosť tohto koncertu. Bolo to veľmi pekné a najmä muzikálne gesto.

Adam Hudec
Foto: Rudolf Baranovič