Bratislavské jazzové dni 2022 sú na spadnutie a keďže spomedzi tohtoročných headlinerov vytŕča harcovník-basgitarista Marcus Miller (ročník 1959), premýšľal som, ktorý z jeho albumov ma výraznejšie sprevádzal na ceste životom. Dodnes ma zrejme najväčšmi rajcujú Millerove kontrapunktické línie v úvodnej skladbe Fat Time Davisovho albumu „The Man with the Horn“ zo začiatku ôsmej dekády minulého storočia a priznávam, že takto nápadito a živelne som ho už odvtedy hrať nepočul.
Samozrejme, prišiel som do kontaktu aj s jeho neskoršími aktivitami, či už to boli výnimočné spolupráce s inými hudobníkmi (tam tiež vynikajú Davisove albumy – živák „We Want Miles“ a kultový štúdiový „Tutu“), alebo jeho vlastné nahrávky (prelomové „The Sun Don´t Lie“ alebo „Tales“ z 90. rokov). Zvolil som však koncertný záznam z parížskeho festivalu Dreyfus Night z roku 1994, keď sa šéfovi vydavateľstva Francisovi Dreyfusovi podarilo zostaviť all-stars projekt vedený Marcusom Millerom a domácim klaviristom Michelom Petruccianim. Títo prizvali saxofonistu Kennyho Garretta, gitaristu Biréliho Lagrèna, bubeníka Lennyho Whitea a udalosť bola na svete.
Vďaka albumu „Dreyfus Night in Paris“ (Dreyfus Jazz 2003) môžeme byť aj my svedkami neopakovateľnej výnimočnej udalosti, keďže to, čo počas júlového večera v roku 1994 zaznelo, malo punc výnimočnosti od prvotnej myšlienky. Nie nadarmo Francis Dreyfus v zákulisí pripomienkoval hudobníkom, že tvoria „kvinteto storočia!“ Tiež vnímal súvislosť s legendárnym bebopovým summitom v Massey Hall v Toronte v máji 1953, kde „zápolili“ Charlie Parker, Dizzy Gillespie, Charles Mingus, Bud Powell a Max Roach. Vraj sa tiež Dreyfus nechal počuť, že „ Michel, Lenny, Biréli, Marcus a Kenny mu pomohli preniesť Massey Hall do Paríža...“
Koncertný záznam síce obsahuje len trojicu skladieb, no každá z nich trvá okolo 17 minút. Hneď v úvodnej Tutu sa Miller profiluje ako líder dravo dominujúcim tučným tónom svojho nástroja. Garrett v extatickom sóle ženie svoj sopránsaxofón do krajných polôh a napätie tiesnivej bluesovej témy zmierňuje Lagrène. Nezapierajúc svoj pôvod sa prejavuje ako melodik schopný pracovať s nádherne znelým a čitateľným tónom v akýchkoľvek tempách. Petrucciani naopak prekvapí gradujúcim oktávovým sólom v karibskom štýle. Odlišnosť jednotlivých charakterov je badateľná práve pri zmenách sólistov: každý z nich nastupuje s vlastnými predstavami a individualitou, ktoré sú diametrálne odlišné. Výnimočnosť koncertu podčiarkuje práve sila vzájomnej empatie a snaha potlačiť ego, no pritom ostať sám sebou.
Molové blues The King Is Gone z Millerovho sólového albumu „The Sun Don’t Lie“ je nielen odkazom, ale zrejme aj requiem za Milesom Davisom. Centrálnu časť neskôr líder swingovo transformuje a v závere ponúka lyrický dialóg basklarinetu so sopránsaxofónom. Za úvodným Tutu a nasledujúcou Petruccianiho fast sambou Looking Up ostáva skladba akoby v závese. Spevnú tému Petruccianiho latiny narúšajú nepravidelne rozložené prízvuky a po dvoch zastretejších kompozíciách je skutočne uvoľnením. Útly klavirista neskrýva prirodzenú živelnosť, ale dômyselnosť, akou ju dokáže udržať na uzde, prináša napätie. Pred finálnou gradáciou predvedie Miller ukážkovú slapovú exhibíciu, včlenenú do funkčne organického celku. Práve koncertný záznam „Dreyfus Night in Paris“ ostáva aj spomienkou na Michela Petruccianiho (1962-1999), ktorý napriek telesnému handicapu dokázal hrať a žiť naplno a dôkazom, že album skutočne stojí za vypočutie, je napríklad aj táto ďalšia recenzia.
Autor: Peter Motyčka
