Jazzman týždňa: Michel Petrucciani

Michel Petrucciani bol francúzsky jazzový klavírista s talianskymi koreňmi. Na tom by možno nebolo nič zvláštne, takto by sa mohlo začínať mnoho životopisov. No Michel Petrucciani prekonal prekážky, ktoré mu kládol jeho extrémne nízky vzrast spôsobený genetickou poruchou a rozbehol kariéru, ktorú by mu nejeden hudobník mohol závidieť. V trinástich rokoch odohral svoje prvé profesionálne vystúpenie, v pätnástich mal možnosť zahrať si s Clarkom Terrym a s Kenny Clarkeom, v sedemnástich nahral prvý vlastný album.

Michel Petrucciani sa narodil 28. decembra 1962 vo Francúzskom meste Montpellier talianskym rodičom. Vyrastal v hudobníckej rodine a ako malý hral na bicích v kapele spoločne so svojim bratom basistom Louisom a otcom Tonym, ktorý hral na gitare. Michel Petrucciani sa narodil s genetickou kostnou poruchou osteogenesis imperfecta, niekedy nazývanou aj „chorobou krehkých kostí.“ Práve táto porucha zapríčinila jeho nízky vzrast – merial iba jeden meter a vážil len niečo vyše dvadsiatich kilogramov. 

Keď mal štyri roky, videl v televízii hrať Duke Ellingtona. Vtedy povedal rodičom, že toto chce hrať. Na Vianoce toho roku dostal detský klavír, no trval na ozajstnom, takže otec mu nakoniec kúpil starý klavír a upravil na ňom pedály, aby na ne Michel dosiahol. Osem rokov študoval klasickú hudbu a potom sa začal venovať jazzu, pretože rád improvizoval a chcel písať vlastnú hudbu. Neskôr nahral album Promenade With Duke, ako poctu tomu, kto ho inšpiroval k hraniu na klavíri. Oveľa neskôr, v roku 1992, odohral turné vo dvojici so svojím otcom pod názvom „Like Father, Like Son“ (Ako otec, ako syn). 

Vo svojich trinástich rokoch mal prvý koncert, na festivale Cliousclat Festival. Ruky mu choroba nepostihla, ale kvôli nízkemu vzrastu ho na javisko museli vyniesť a pedál na klavíri, aby naň dosiahol a mohol ho používať, mal špeciálne upravený. Na tom istom festivale vtedy hral aj americký trúbkar Clark Terry, ktorý ten deň potreboval klavíristu. Keď mu Michel ponúkol svoje služby, Terry si myslel, že si robí srandu. Keď však začal hrať, pochopil, že to nebol vtip. Stretnutie nakoniec vyústilo do spoločného koncertného turné. Pár mesiacov po turné sa Michel Petrucciani stretol s Chuck Israelsom, basistom, ktorý hral s Billom Evansom, ktorému sa pozdával Petruccianiho energický štýl hrania a predstavil ho bicistovi Kenny Clarkovi. V roku 1980 pozvali Petruccianiho do nahrávacieho štúdia, kde spoločne s bicistom Aldo Romanom, trombonistom Mike Zwerinom a svojím bratom Louisom na kontrabase, nahrali album Entitled Flash, ktorý sa stal hitom. Michel Petrucciani sformoval trio s Aldom Romanom a basistom Jean-François Jenny-Clarkom. 

V tom roku po prvý krát hral na Parížskom jazzovom festivale, kde zožal veľký úspech. Nasledujúci rok sa rozhodol, že pôjde hrať do Ameriky. Priletel do New Yorku, kde mal bývať hudobník, na ktorého dostal od priateľa kontakt. Vtedy ešte nevedel, že práve Charles Lloyd, na ktorého kontakt dostal, objavil v šesťdesiatych rokoch klavíristu Keitha Jaretta. Charles Lloyd otvoril Petruccianimu mnohé dvere. Spoločne hrali päť rokov a nahrali tri spoločné albumy. V roku 1982 sa Michel Petrucciani presťahoval do Californie a stal sa členom nového kvarteta, ktoré sformoval spolu s Lloydom. 

V priebehu niekoľkých rokov spolupracoval Petrucciani s niekoľkými z top svetových jazzových hudobníkov. Boli medzi nimi bubeníci Al Foster, Jack DeJohnette; basisti Dave Holland, Gary Peacock, Eddie Gomez, Stanley Clarke, Cecil McBee; gitaristi Jim Hall, John Abercrombie, John Scofield; saxofonisti Lee Konitz, Warne Marsh, Joe Lovano, Joe Henderson, Wayne Shorter, David Sanborn a Gerry Mulligan, a taktiež legendárny trúbkar Dizzy Gillespie.

 

V roku 1986, vo veku 21 rokov, sa stal prvým francúzskym hudobníkom, ktorý podpísal zmluvu s prestížnym vydavateľstvom Blue Note, kde nahral šesť albumov. Hral a nahrával s Lee Konitzom a z ich spolupráce vzišiel album Toot Sweet. 

Medzi rokmi 1986 a 1994 nahral pre Blue Note Records sedem albumov, vrátane albumov Power of Three s Wayne Shorterom a Jim Hallom a Michel Plays Petrucciani, album obsahujúci iba jeho vlastnú tvorbu. V roku 1994 bol Michelovi Petruccianimu udelený titul rytiera Légie cti v Paríži. V roku 1997 mal turné v Európe: hral so sextetom na festivaloch v Nemecku, Taliansku a Francúzsku. Spoločne s ním hrali Anthony Jackson, Steve Gadd, Bob Brookmeyer, Flavio Boltro na trúbke a Stefano di Battista na saxofóne. Táto skupina vystupovala a hrala aj nasledujúci rok a v roku 1998 spoločne nahrali album Both Worlds (Dreyfus Records). Celý album pozoztáva len z Petruccianiho kompozícií, ktoré aranžoval Bob Brookmeyer. 

 

Začiatkom nasledujúceho roku, 6. januára 1999, Michel Petrucciani zomrel, vo veku 36 rokov na pľúcnu infekciu. V tom čase chystali Dreyfus Records live album z jeho sólo turné v Európe v roku 1997. Koncert nahrávali vo Frankfurte v Nemecku, na ktorom odozneli mnohé vlastné Petruccianiho skladby, ako „Trilogy In Blois (Morning Sun, Noon Sun and Night Sun In Blois),“ „Chloé Meets Gershwin.“ Petrucciani tiež vzdal hold hudobníkom, ktorých obdivoval a odohral vlastnú verziu skladby „Caravan“ a „She Did It Again“ Duke Ellingtona a „Take The A Train“ Billy Strayhorna. 

 

 

 

Michel Petrucciani bol vo Francúzsku veľmi známy a obľúbený a jeho albumy boli v Európe bestselery. Francúzsky prezident Jacques Chirac mu tiež vzdal poklonu, keď hovoril o jeho schopnosti „inovovať jazz“ a nazval ho „príkladom pre všetkých.“ V roku 2011 o ňom režisér Michael Radford natočil dokumentárny film „Michel Petrucciani.“