Dizzy Gillespie, vlastným menom John Birks Gillespie sa narodil 21. októbra 1917 v juhokarolínskom mestečku Cheraw ako najmladšie z deviatich detí Jamesa a Lottie Gillespie. Otec sa živil ako miestny kapelník a tak bol Dizzy od útleho detstva obklopený hudbou. V dvanástich rokoch sa začal seriózne venovať jej štúdiu. O päť rokov neskôr bol vylúčený z internátnej školy a tak sa presťahoval do Philadelphie, kde sa začal živiť ako muzikant.
Odtiaľ jeho kroky viedli do New Yorku. To už sa písal rok 1937. Dizzy mal 20 rokov a krátko po príchode sa mu podarilo získať miesto Roya Eldridgea, ktorého nahradil v trúbkovej sekcii Teddy Hill Orchestra. Dizzyho zrelý štýl charakteristický krkolomnými melódiami končiacimi až vo vysokých tónoch sa inšpiroval predovšetkým práve Eldridgeom, ktorého dôraz na svižné prevedenie výrazne kontrastoval s lyrickým a nikam sa neponáhľajúcim štýlom Louisa Armstronga.
Prelom 30. a 40. rokov sa ukázal byť v Gillespieho kariére najdôležitejším obdobím. V roku 1939 sa pridal k zoskupeniu vedenému Cabom Callowayom, ktorého členom bol i trubkár Mario Bauzá. Bol to práve tento kubánsky rodák, ktorý Dizzyho zasvätil do základov afrokubánskej muziky a jej vzťahu k jazzu. Gillespieho táto zaujímavá kombinácia štýlov nepustila a naďalej ju skúmal. Má tak nemalý podiel na tom, že sa afrokubánska hudba stala súčasťou palety, s ktorou narábajú súčasní jazzoví muzikanti. Jeho najznámejším experimentom na tomto poli je kompozícia "MANTECA."
Začiatkom 40. rokov sa Gillespie spojil s brilantným altosaxofonistom Charliem Parkerom. Obaja ako absolútni majstri svojich nástrojov hrali v kapelách vedených Earlom Hinesom a Billym Eckstineom. Ich skvelá súhra sa odzrkadlila i v ďalších menších zloženiach, v ktorých vystupovali a v ktorých postupne opúšťali pokojné swingové vody, ktoré nahrádzali rapídne tempá a melódie. A tak sa zrodil štýl známy pod názvom bebop, ktorý jazz výrazne ovplyvnil, hoci spočiatku ho muzikanti prijímali značne rozporuplne.
Keď ale začal bebop rásť na popularite, priamou úmerou začal rásť aj Gillespieho imidž a osobnosť. Prezývka "Dizzy" (v preklade oslnivý, závratný) sa údajne zrodila ako dôsledok Gillespieho humoru a šaškovania, ktorým pretkával svoje vystúpenia. Jeho zákazková trúbka s dohora zatočeným korpusom, briadka a spôsob odievania sa stali osobitými znakmi jeho imidžu a priniesli do radov módne uvedomelých jedincov nové trendy. Ikonický status si Dizzy vyslúžil ale predovšetkým vďaka jedinečným vystúpeniam a jeho nahrávkam. Po zbytok svojej kariéry viedol big bandy, v portfóliu ktorých nesmeli chýbať jeho rozpálené trúbkové sóla a dychberúce kompozície a aranžmány.
V roku 1956 sa Gillespiemu dostalo cti viesť rasovo rozmanitý big band na turné naprieč Európou, Afrikou, Stredným východom a Južnou Amerikou. Cieľom bolo okrem šírenia skvelej hudby i propagovanie demokracie a kultúry Spojených štátov amerických v rozvojových krajinách sužovaných studenou vojnou. Vďaka tomu mu prischol prívlastok Jazzový ambasádor. V 60. rokoch pokračoval vo svojich koncertných šnúrach, ktoré sa vyznačovali multikultúrnym prístupom, k čomu prispela pravdepodobne i jeho angažovanosť v nezávislom svetovom náboženstve Bahá'í, ktoré usiluje o rasovú a náboženskú jednotu.
Svojmu ambasádorskému poslaniu sa venoval i naďalej. V roku 1977 viedol jazzovú výpravu na Kubu. Stal sa tak prvým hudobníkom, ktorý prelomil sedemnásť rokov trvajúci americký zákaz cestovania na tento ostrov. Na Kube vystupoval s miestnymi muzikantmi, medzi nimi i so saxofonistom Paquitom D'Riverom a trubkárom Arturom Sandovalom, ktorí neskôr emigrovali do USA a stali sa jeho blízkymi kolaborantmi. 80. roky strávil Dizzy predovšetkým vystupovaním s jeho United Nations Orchestra po svete.
Hral až do svojich posledných rokov a svoju úlohu otca jazzu bral ako hudobný veterán veľmi vážne. Šíril jazzovú výchovu a posmeľoval mladých talentovaných muzikantov. Jeho zásluhou odštartovali kariéry hudobníkov, ktorí sú dnes považovaní za piliere jazzového sveta. Medzi nimi napríklad Danillo Perez, John Faddis či spomínaný Paquito D'Rivera.
Dizzyho čas vypršal 6. januára 1993, keď zomrel na následky rakoviny pankreasu, ktorá znamenala koniec života a kariéry jedného z najväčších mien moderného jazzu. (kb)
