Pokiaľ sa aspoň trochu zaujímate o slovenskú jazzovú scénu, určite vás potešil (a snáď aj príjemne prekvapil) nielen slušný počet, ale aj rôznorodosť či kvalita domácich jazzových „produktov“. Seriál recenzií minuloročných domácich albumov, v súvislosti s ich nominovaním na ocenenie ESPRIT, dnes bude napredovať prakticky najväčším možným skokom: od sólových projektov k tým personálne najrozsiahlejším – k orchestrom.
„Vo dvojici sa to síce ťahá lepšie“ (ako naznačil úvodný diel venovaný tandemovým projektom), ale aj „sám vojak v poli“ (sólové recitály) dokáže nielen ustáť a zabojovať, ale aj príjemne prekvapiť. Klavírne recitály bývajú niekedy označované za kráľovskú disciplínu, no ale aj personálne bohaté obsadenia na opačnom konci spektra stáli odnepamäti na výslní jazzového vývoja. Spomeňme aspoň orchestre vedené Fletcherom Hendersonom, Chickom Webbom, Dukom Ellingtonom, Countom Basiem, Quincym Jonesom, Gilom Evansom, dvojicou Mel Lewis/Thad Jones, Wyntonom Marsalisom, Mariou Schneider… Práve v nich prebiehali pozoruhodné štýlové premeny a z podhubia kolektívneho organizmu doslova „rašili“ tí najvýraznejší jazzoví sólisti. A inak tomu nebude ani na slovenskej scéne. Jednoducho: v jednote je sila (kolektívu)!
Bratislava Hot Serenaders: As Time Goes By (FABART)
Trubkár a bandlíder Juraj Bartoš sa už neraz zapísal do histórie slovenskej hudby a takmer štyri desaťročia sa objavuje na množstve nahrávok: od zoskupenia The Quartet v 90. rokoch, cez bopové kvinteto Hot House na prelome milénia po plejádu záznamov klasickej hudby a samozrejme orchestra Bratislava Hot Serenaders, ktorý prevádzkuje od začiatku 90. rokov minulého storočia. Tridsať rokov súboru, ktorý svojou neúnavnou aktivitou prelomil všetky konvencie a dokázal, že autentické podanie takmer sto rokov starej hudby v nijakom prípade neprotirečí súčasným záznamovým možnostiam, oslávil (ako inak) albumom prinášajúcim dve desiatky skladieb zaznamenaných počas posledných piatich rokov. „As Time Goes By“ plynie nenútene a poslucháčovi ponúkne takú cestu v stoji času, po ktorej sa mu žiada návrat dôb dávno stratených a zabudnutých. Bezprostrednosť (a tiež ľúbezne pôsobiaca domáca angličtina) croonera Miloša Stančíka v úvodnej My Troubles are Over, alebo vo vľúdnom popevku She's So Nice pohládzajú srdce i dušu a naznačujú, že hudba mala kedysi aj takúto terapeutickú funkciu. Juraj Bartoš spolu s dobovými zanietencami vás okrem iného prevedú aj spektrom dnes sotva počuteľných nástrojov a farieb (melofón, čelesta, C melody saxofón, zvonkohra, suzafón). Nahrávanie v domovskom priestore (SD Nivy Bratislava) prostredníctvom troch špičkových Flea mikrofónov dopadlo ako vždy fantasticky, ale presne, ako uvádza titulka albumu: „For best results come and listen to the Bratislava Hot Serenaders live.“ Ideálne čo najskôr, pretože teraz hrajú a znejú Bratislava Hot Serenaders ako nikdy predtým!
Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band: Room#555 (JFJ / La Plata Production)
Pokiaľ som v úvode spomínal kráľovské disciplíny, tak určite medzi ne patrí aj manažovanie početného ansámblu. Nalejme si čistého vína: uživiť v našich končinách jazzový orchester sa podobá prevádzkovaniu blšieho cirkusu – príležitostne a s posledným vypätím síl sa vám podarí tieto malé neposedné stvorenia udržať pohromade, no výsledný efekt vám v konečnom dôsledku žiadnu slávu (ani finančný efekt) neprinesie. Napriek tomu sa podobní nadšenci (či blázni – vďaka Bohu za nich) nájdu a aspoň príležitostne zhromaždia tých najlepších z najlepších. A keď k tomu pribudnú prvotriedne aranžmány, výsledok musí byť lepší ako čokoľvek, čo by sme očakávali. Presne ako v prípade prvého štúdiového (!) albumu (vlastne dvojalbumu) federálneho zoskupenia Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band. Ansámbel zostavený na objednávku Československého jazzového festivalu v Přerove v roku 2004 doteraz ponúkol dvojicu koncertných albumov, z ktorých prvý vznikol vo Viedni (2006) a druhý v Prahe (2009). Keď sa koncom roka 2021 objavili správy o tom, že gitarista a aranžér (a v poslednom desaťročí čoraz vyťaženejší riaditeľ Hudobného fondu a predseda Dozornej rady SOZA) Matúš Jakabčic, zhromaždil v štúdiu Birdland v Považskej Teplej jazzmanskú elitu, mnohí sme doslovne začali veriť na dobrého strýčka Mikuláša. Dočkali sme sa a výsledkom je šestnásť exkluzívnych štúdiových a dvojica bonusových koncertných trackov ponúkajúcich ten najaktuálnejší pohľad na bigbandovú tradíciu: členité kompozície (predovšetkým z pera trojice Jakabčic, Šrámek, Rothenstein) podávané v bohato rozkošatených aranžmánoch s prvoligovými sólistami, miestami dokonca vkusne okorenené elektronickými prízvukmi. Popísať v rámci niekoľkých riadkov viac ako dve hodiny hudby je nemožné: snáď len dodám, že odvážlivca čaká také množstvo a bohatstvo materiálu, že ho nedokáže naplno stráviť ani počas niekoľkých posluchov. Medzi top sólistami nechýbajú Ondřej Štveráček, Juraj Bartoš, Richard Šanda, Michal Motýľ, Ľuboš Šrámek, ako aj exkluzívny hosť Harry Sokal, ktorý sa objavuje na dvojici archívnych záznamov z Bratislavských jazzových dní 2011. A to všetko obalené dvojicou nádherne snových obrazov lídrových rodičov – Viery Žilinčanovej a Michala Jakabčica. Jednoducho, nádhera!
Lukáš Oravec Quartet with Moravian Philharmonic feat. Andy Middleton and Danny Grissett (Lukáš Oravec Records)
Posledný z predkladaných albumov nie je v úplnom slova zmysle bigbandovým, hoci… Ale pekne poporiadku: trubkár Lukáš Oravec oslávi tento rok prvú dekádu svojich „zárezov“ v rámci štúdiových projektov. V roku 2013 sa zviditeľnil nahrávkou „Introducing Lukáš Oravec Quartet feat. Radovan Tariška“ (Hudobný fond) a prakticky v ročných odstupoch ponúkal ďalšie albumy či už s kvartetom (a s prestížnymi hosťami) alebo s vlastným orchestrom. Tento album stojí takpovediac na pomedzí, keďže sa rozhodol svoje kvarteto (a vlastné kompozície) konfrontovať s Moravskou filharmóniou Olomouc. Aký je výsledok? Fascinujúci! Priznávam, že albumy s označením „with strings attached“ nemám v láske kvôli uhladenosti či strate autenticity (môj osobný názor). Aranžmány ruského dirigenta a kontrabasistu Pavla Klimashevského už posunuli viaceré európske orchestre (za všetky spomeniem chorvátsky HGM Jazzorchestar Zagreb) a dych vyráža nápaditosť a metrická (takmer monkovská) členitosť aranžmánu hneď úvodnej skladby Mr. Martin. Keďže som väčšinu Oravcových tém poznal už z predchádzajúcich projektov (štvorica Gurun, Jeanette, Interwaltz a Orfa Roots sa dokonca nachádza na jeho troch posledných albumoch), strach z „presladenia“ som mal najmä pri úvodných orchestrálnych taktoch „barokového hitu“ Air Johanna Sebastiana Bacha. Trubkár Miroslav Hloucal ho však upravil nesmierne decentne a zamatovosť (snáď by som ju nazval až širokodychosťou) Oravcovej krídlovky nádherne plynie priestorom. Treba vyzdvihnúť pozoruhodne jednoliaty rytmický tandem kontrabasistu Tomáša Baroša a bubeníka Mariána Ševčíka, doplnený dvojicou amerických prominentov – klaviristom Dannym Grissettom a saxofonistom Andym Middletonom (jeho sólo v Moonday celkovou výstavbou a drásavosťou radím k úplným vrcholom albumu). Ako som spomínal už kedysi – porovnávanie Oravcových tém známych z predchádzajúcich albumov by som prirovnal k degustácii viacerých vydarených ročníkov lahodného vínneho moku: podstata ostáva na prvý pohľad rovnaká, avšak rozličné parametre upriamujú pozornosť k novým kvalitám. Výborný album, ktorý sa bude ešte dlhé roky uvádzať ako referenčný.
Autor: Peter Motyčka
