Slovak Jazz 2022: Back to the Nature
Mnohí by sme aspoň príležitostne potrebovali odhodiť všakovaké mašinky a technológie, ktoré nás obklopujú zo všetkých strán a vnútorne sa sa očistiť. Trojica dnešných albumov istým spôsobom zapadá do nejestvujúcej kategórie „prírodného jazzu“: či už samotnou myšlienkou návratu ku koreňom a hľadania stratenej rovnováhy, alebo istou formou psychohygieny. Nie nadarmo sa v čase lockdownov mnohí z nás utiekali a nachádzali útočisko v prírodných prostrediach.
Erik Rothenstein band ft. Jorge Pardo: Schumann Resonance (Bebe Rebe)
Spomínam si, ako mi saxofonista, klarinetista, skladateľ a aranžér Erik Rothenstein pred rokmi spomínal nápad osloviť na spoluprácu prominentného španielskeho flautistu Jorgeho Parda. Z pôvodných plánov vzišlo a projekt „Rio Danubio“ nakoniec dokončil v domácich podmienkach. Sny si však treba plniť a dlhoročný pódiový partner legendárneho Paca de Lucíu predsa len na Erikov album zavítal. „Jorgeho som sledoval od svojich adolescentných rokov. Fascinoval ma jeho špecifický štýl hry, ktorý čerpal z flamencovej tradície obohatenej o nové prvky. Som veľmi rád, že prijal pozvanie a je súčasťou nášho albumu. Jeho pokojný a zároveň strhujúci prejav sa veľmi hodil do nášho projektu.“ Priekopník moderného flamenca (flamenco nuevo) participuje na piatich skladbách, ktoré tvoria akoby vnútornú vrstvu albumu. Tú charakterizuje práve spomínaná vyváženosť medzi dravosťou a zdržanlivosťou a samozrejme premiešavanie rôznorodých vplyvov – našťastie nie vo forme etno paškvilu. Príkladom Rothensteinovho kompozičného (v pozitívnom význame slova eklektického) prístupu je dvojica verzií bulerias Maki. Zemitejšia, v ktorej po počiatočnom Pardovom dofarbovaní dvojice basových dychov (barytónsaxofón a basový trombón) a eskalujúcom flautovom sóle prichádza podmanivé kontrabasové sólo Petra Kormana, zanikajúce v doznievajúcich formulách dotlieskávajúcich palmas s cajonom a flautou. Nesmierne pôsobivé! Alternatívnej verzii Maki kraľuje niekdajší Rothensteinov spoluhráč, flamencový gitarista Flaco de Nerja.
Vonkajšiu líniu albumu lemujú ohraničujúce skladby: titulná éterická, v ktorej krehkú poéziu Romana Krištofa nádherne deklamuje Ester Wiesnerová (a fantasticky v nej vyniká kontrastné pnutie gitaristov s odlišným prístupom – Pavla Berezu a Ľuboša Brtáňa). Vo finálnej „ľudovke“ Padá díšč zasa „strelená“ Krištofova mystickosť naráža na archetyp nešťastnej lásky (spev Dominika Debnárová). Možno na prvý pohľad priveľa kontrastných zložiek, ale pozornejší posluch prináša hrejivý pocit. Akoby sa „tep Matky Zeme“ (spomínaná Schumannova rezonancia) začínal upokojovať...
Babele Beat Band: Soví les / Bubu Forest (Hevhetia)
Meno Erika Rothensteina nachádzame v mnohých projektoch: okrem iného je Erik spiritus agens kapely Babele Beat Band. Na ich debutovom albume „Soví les“ sa opäť k slovu dostáva príroda. Rovnomenný chránený areál v bratislavskej Petržalke (kilometrový úsek nábrežia medzi Mostom Apollo a Prístavným mostom) bol počas korony „resetovacou“ destináciou, kde Erik prichádzal na iné myšlienky a ktorý ho podnietil skúsiť osvedčené veci inak. V rámci Babele Beat Band odkrýva svoju nie celkom tradičnú, mierne popovejšiu polohu. Ale načo škatuľkovať: bodaj by takýto pop zaznieval v éteri… Hneď šťavnatý organ Ľuboša Šrámeka v piesni Fena naznačí, že sovy budú dnes poletovať trochu pojašene (ale nie zmätene a chaoticky) a Šrámekovo sólo patrí k najžiarivejším momentom nahrávky. Škoda, že hosťuje len v dvoch skladbách. Piesne albumu sú popretkávané zvukmi lesa a sovieho húkania, do ktorých vstupujú perkusie a drum voice Juraja Rašiho. Ono prepletanie (či popletenie jazykov) má súvis s menom Babele v názve kapely. „Pôvodným zámerom bolo pracovať s koreňmi nášho regiónu, s karpatskou hudobnou tradíciou na báze prelínania viacerých hudobných štýlov,“ hovorí na margo projektu Rothenstein. Výsledkom je akési infikovanie jazzu (alebo popu) stredo- a východoeurópskymi etnickými prvkami (ale toto všetko v rozličnej miere nachádzame aj v predošlých projektoch lídra). Nepravidelné balkánske rytmy narúšané akoby indickými konokolmi a elektronikou v Quentin's Tune však znejú poslucháčovi úplne prirodzene. Mojím osobným problémom ostáva poetika Zuzany Vasičákovej Očenášovej a spomínam si, ako ma z vystúpenie kapely v rámci Hevhetia ShowCase & Jazzbus 2021 vyhnali z Komorného štúdia Slovenského rozhlasu verše Chytená v zábere / Rýchlosťou blesku / Náhodou v pozadí / Krádeže v Tescu… V každom prípade sa oplatí do Sovieho lesa nahliadnuť a nechať sa opantať hlasom Dominiky Debnárovej, píšťalami a fujarou Balázsa Dongó Szokolaya a spontánnym dovetkom malého Maxima Rothensteina vo finálnej všehochuti Transcarpatian etnotrans, ktorý prekvapivo ústi do pseudocountry… Jednoducho Bábel...
Marek Szarvaš: Light Outside (Hevhetia)
Košického bubeníka a skladateľa Mareka Szarvaša som prvýkrát zaregistroval v rámci programu Bratislavských jazzových dní 2022 a priznávam, že jeho vystúpenie pomerne korešpondovalo s čoraz väčšmi popovou úrovňou tohto kedysi renomovaného podujatia. Spojitosť jazzu s vplyvmi ľudovej hudby nie je v danom kontexte ničím novým a určite by som vedel uviesť sériu nápaditejších prepojení. Szarvašov album „Light Outside“ sľuboval viacero prekvapení: od účinkovania vynikajúcej maďarskej vokálnej divy Veroniky Harcsa po pestré obsadenie, ktoré malo album priviesť k energickosti a prirodzenosti. Očakávania boli naplnené len čiastočne a začnem od najlepšieho: melódia finálnej Song for Moonlight sa vám vryje pod kožu, či už sa tomu už budete brániť, alebo nie. Bandlíder Marek Szarvaš dokáže v každom prípade napísať výnimočnú tému, no na unikátny projekt je to málo. Krehký hlas Veroniky Harcsa v takmer nespevnej titulnej téme síce pohladí, ale zvyšok výrazne zaostáva. Ukrajinské popevky Susanny Jary sú ľúbozvučné, ale uchvacujúcejších momentov sa v rámci albumu nedočkáme. Teda až do záverečnej Song for Moonlight. Nahrávka „Light Outside“ plynie v symbióze so svojím názvom nerušene ľahko. Niekomu možno tento typ vonkajšieho osvetlenia naplno postačí a je to takto v poriadku.
Autor: Peter Motyčka