Ester Wiesner od návratu domov z bostonskej Berklee určite nezaháľa. Svoje koncerty odštartovala v spolupráci s kapelou Erika Rothensteina. Teraz prišla na rad prezentácia jej vlastnej hudby s úplne novým medzinárodným zoskupením. Zúčastnil som sa predposledného koncertu z tohto turné - v bratislavských Klariskách.
Koncert sa začal veľmi príjemnou bossa novou, ktorej hudbu aj text napísala Ester. Už prvé tóny rytmickej sekcie naznačovali obrovskú profesionalitu zvolených spoluhráčov. Na klavíri hral Julian Moehring, Konstantin Kräutler na bicích nástrojoch a na kontrabase a basgitare to bola naša žijúca legenda "hlbokých tónov", Juraj Griglák.
Po jemnej bossa nove s pekným textom a zaujímavým scatom líderky sa pokračovalo slovenskou ľudovkou Povedz mi Haničko. Esterina verzie mala peknú výstavbu. Začala sa voľným introm Grigláka na basgitare. Griglák sa krásne vyhrával s farbou nástroja pomocou rôznych exotických stupníc, hraním celého akordu v kombinácii s peknými rytmickými motívmi. Následne nastúpila Ester na tému, ktorej prvú časť zaspievala vo voľnom sprievode iba s basgitarou. Téma pokračovala v tempe jazzového valčíka spolu s celou kapelou. Výborné stop timové pasáže, ktoré vypĺňali unisono linky klavíra a Esterovej vokál predchádzali sólam. Moehring sa ukázal ako nesmierne moderný hráč, v jeho kontrapunktických linkách bol počuť vplyv Bacha, Brada Mehldaua a Freda Herscha. Po jeho sóle nasledoval scat Wiesnerovej, ktorý vygradovalaž ku koncu skladby.
Kompozícia Feet Are Screaming odkazovala na klasický muzikálový až pesničkársky prístup k téme. Opäť išlo o krásny aranžmán plný priestoru a správnych dynamických kontrastov. Najviac ma tu zaujal Wiesnerovej cit pre rozprávanie príbehu so začiakom a koncom. Nasledovalo duo Wiesnerovej a Grigláka, ktorý hral na kontrabase slákom. Išlo o Bachovo Allemande. Táto interpretácia krásne vynikla v priestoroch kostola, ktorého akustika je ako šitá na mieru takejto hudbe. Juraj Griglák potvrdil svoju špičkovú kvalitu aj ako hráč vážnej hudby na kontrabase. Wiesnerovej hlas sa výborne hodil aj do klasického barokového obdobia. Pieseň O neobyčajnom dieťati mala zaujímavý šanzónový charakter. Rytmika spolu zreteľne komunikovala a reagovala jeden na druhého. Bolo ťažké uveriť tomu, že spolu títo traja hudobníci hrajú tak krátko. Kompozícia striedala rôzne metrá a harmónie, ktoré sa krásne dopĺňali a vystihli charakter textu a celkového obsahu danej skladby. Priestor na improvizáciu tu dostal aj bubeník Kräutler, ktorý vynikajúco "rozpitval" rytmicko-melodický riff klavíra a kontrabasu, ktorý slúžil ako koberec pod jeho sólo. Lyrické sólo Juraja Grigláka fantasticky nasmerovalo ceu kapelu k záverečnej zadnej téme.
Ester predstavila svoju kapelu a vysvetlila, že jedna z vecí, ktorú má na jazzovej hudbe najradšej je možnosť komunikácie medzi jednotlivými hráčmi. Kompozícia Spinning in The Rain bola ďalšou autorskou skladbou líderky, ktorá v nej rozprávala príbeh o tom prečo rada rotuje v daždi. Práve tu sme sa dočkali scatu líderky, ktorá výborne vyjadrila harmonický pôdorys tohto groovu. Čo je človek je skladba, ktorú zložila Wiesnerovej mamina. Inšpirovaná je úryvkom z biblických žalmov. Išlo krásny groovujúci aražmán plný polyrytmov a moderných harmonických štruktúr. Moehring nesklamal svojim lyrickým viachlasným sólom pným krásnych rytmických motívov v spojení s dynamickou interpretáciou. V jeho hre je cítiť vplyv klasickej hudby a moderných polyfónnych jazzmanov. Pieseň o jasmíne bola interpretovaná v duu s Moehringom, ktorý sa krásne vyhrával s modernými stupnicami a harmóniami čím neustále podfarboval Wiesnerovej hlas.
Originálny a vtipný bol nápad použitia krabice od pizze namiesto bicích nástrojov. Konstantin Kräutler sa presunul dopredu ku Ester, ktorú doprevádzal metličkami na tejto krabici. Zajamovali si spolu na štandardy Someday my Prince will come a Lullaby of Birdland kde sa Ester svojim sólom šikovne podarilo vyjadriť harmonický pôdorys skladieb a napodobniť basovú linku.
Nasledovala opäť ľudová skladba Môj milý založená na úvodnej citácii z Debbussyho témy Reverie. Išlo o čarovný aranžmán plný impresionistických a modálnych jazzových vplyvov. Poslednou bola opäť ľudovka Nechcem, nebudem, ktorá v sebe niesla moderný balkásnky charakter svojimi nepárnymi metrami a nie často sa striedajúcimi harmonickými plochami na ktorých pôdoryse výborne scatovala aj líderka. Výborné bolo dopĺňanie jednotlivých nástrojov, ktoré nehrali klasickým jazzovým spôsobom, ale štýlom vychádzajúcim z vážnej hudby. Jednotlivé hlasy sa stišovali a zosilovali podľa toho, kto práve sóloval.
Po búrlivom potlesku nasledoval prídavok - štandard Softly as in a Morning Sunrise. Ester ho spievala v duu s klavírom. Začalo sa voľne. Pri improvizácii klavíra však začalo jasné swingové medium tempo. Moehring ukázal jeho cit pre bopovú tradíciu, moderné kvartové harmonické postupy a pentatonické linky, ale aj svoj vlastný vklad plný rôznych farieb a kontrapunktov. Wiesnerová veľmi netradične a svojsky odspievala túto tému. Štýlovo sa niesla v podobnom duchu ako na celom koncerte - striedala mainstreamový prístup s moderným šanzónom či muzikálovým spevom a ľudovkou.
Koncert priniesol opäť hudobný zážitok či už po interpretačnej, alebo kompozičnej a koncepčnej stránke. Ester si zvolila výborných spoluhráčov s ktorými si po hudobnej stránke výborne rozumie. Teším sa na ďalšie projekty našej mladej talentovanej skladateľky, aranžérky a speváčky.
Dávid Oláh
Foto: Pavol Staník
