Al Foster Quartet, Porgy&Bess, Viedeň, 13.05.2016
„Vymenil som Jacka DeJohnetta na bicích za Ala Fostera, ktorého som prvý krát počul v jednom jazzovom klube na 95. ulici na Manhattane. Úplne ma dostal, taký groove, presne toto som hľadal. Al sa staral o to aby mohol hrať každý slobodne, zatiaľ čo on držal groove. Al mal všetko to, čo som u bubeníka hľadal.“ - Miles Davis.
Tento pamätný okamih sa odohral v roku 1972 v Cellar Clube na Manhattane. Odvtedy hral Foster Davisovi na trinástich albumoch a postaral sa o rytmický základ dôležitých projektov ako Big Fun (1974) a hlavne Agharta (1975) a Pangea (1976). Kto by ale na koncerte vo Viedni očakával elektronickú smršť a nostalgiou nasiaknuté spomínanie na šialené roky 70-te, ten by zostal zaskočený. Nič také sa v Porgy nekonalo. Al Foster je totiž charakterom úplne iný hráč ako napríklad Billy Cobham a rampy, dvojkopáky či prehliadku činelov si tento hudobník, pôvodom z Richmondu vo Virginii, so sebou nenosí (hoci treba zdôrazniť, že ani Cobham nie je megalomanom progrockového formátu, kde by bolo treba jeho zostavu sťahovať kamiónom, na jazzové pomery však toho používa dosť). Títo dvaja hudobníci ktorí si prešli s Davisom fázu jeho radikálnych zmien v chápaní hudby sú tak akoby na dvoch opačných póloch hudobnej zrelosti overenej skúsenosťou a vekom. S odstupom necelých troch týždňov sa tak v Porgy predstavil dômyselný a vitálny Billy, pevne ukotvený vo fusion a neskôr Al, starý pán, ktorý šarmantne tlmočí posolstvo dejín jazzu s dôrazom už nie na formu a techniku, ale výhradne na obsah. Vo svojich sedemdesiatichtroch rokoch je Al Foster usmievavým a evidentne aktívnym dôchodcom, ktorý svojim entuziazmom a radosťou z hry nákazlivo šíri dobrú náladu a to dokonca aj pri zádumčivých baladách či modálnych kompozíciách ako napr. „So what“. Prehliadka tých najklasickejších diel z dejín jazzu má však u Fostera, pridanú hodnotu a tou je autentickosť.
Pri štandardoch existuje oprávnená obava z interpretačného nezvládnutia chronicky známych skladieb, Foster však precíznosť ani technické bravúry nerieši. Namiesto toho vkladá do každej noty úprimnú chuť hrať a priateľský a sympatický odkaz o význame jazzu v jeho živote. A tento odkaz je vierohodným svedectvom o zadymených baroch, nezaplatených angažmánoch, ale aj sláve a zábave. Toto všetko je preverené divokými improvizáciami s Davisom, aj hľadaním vlastnej cesty v kapelách Dextera Gordona, Sonnyho Rollinsa, McCoya Tynera, Hugha Masekelu a mnohých iných.
Žiadny z jeho spoluhráčov na koncerte v Porgy nevytŕčal, tvorili komorný celok ktorý nijako nebránil šíreniu pozitívnych vibrácii ich kapelníka. Možno menej vydarené bolo experimentovanie s EWI (Electric Wind Instrument) v „Take Five“ na konci prvého setu, pretože atmosféra koncertu si takéto špeciality nevyžadovala. Dayna Stephens však pri troch skladbách, v ktorých použil práve tento elektronický dychový nástroj dokázal využiť svoj potenciál a v konečnom dôsledkujeho zvuk nebol rušivý. Pôsobilo to však najmä vzhľadom na hudbu a náladu aká sa v Porgy šírila dosť kontrastne.
Foster už nie je tou groovovou jednotkou ako za čias Agharty, a nie je ani neomylne presný, mňa si však získal svojim zanietením a úsmevom, ktorým fotogenicky rozžaroval celé pódium. Pri rozhovoroch s návštevníkmi koncertu bolo cítiť, že tá pozitívna energia a bezprostrednosť, s akou nám Al Foster zahral svoje obľúbené skladby z dejín jazzu, si našla svojich adresátov.
Určite to nebol najlepší jazzový koncert a pri kritickej analýze by sa mu dalo veľa vecí vytknúť. Avšak to, že v poslucháčoch vyvolal vyslovene dobrý pocit z kvalitnej hudby, je často viac, než majstrovsky zvládnuté, ale sterilné a neosobné vystúpenie. Takáto hudba má jednoducho za cieľ pripraviť pokojný večer, kedy sa dá utíšiť, ponoriť sa do vlastných myšlienok a tešiť sa tak ako Al Foster, z každej noty. Preto ak niekto hľadá cestu k jazzu buďto sám pre seba, alebo pre niekoho iného, koncert Ala Fostera je dobrým odporúčaním. Jeho nákazlivý úsmev vynárajúci sa zavše spoza Ride činela vás úrčite dostane.
Al Foster: bicie
Dayna Stephens: tenor saxofón
Adam Birnbaum: klavír
Santi Debriano: kontrabas
Text a foto: Miroslav Haľák
