Reportáž: Prvý deň Mikulášskeho jazzového festivalu 2019 spojil slovenskú kvalitu so svetovou špičkou

Minulý víkend, od piatku 26.7. do nedele 28.7.2019, sa konal jubilejný 15. ročník Mikulášskeho jazzového festivalu. Boli sme sa pozrieť na prvý festivalový deň, ktorý sa niesol v znamení slovenských kapiel, no nechýbala ani svetová špička (aj keď samotný headliner má taktiež slovenské korene). Program bol pestrý, od open air vystúpenia Funny Fellows na začiatku festivalu, cez krst CD mikulášskeho rodáka kontrabasistu Petra Kormana, multilinguálny projekt Jany Gavačovej Biele Noci a ako čerešnička na torte vystúpil headliner Andreas Varady so svojim rodinným triom a hosťom Ľubošom Šrámkom. 

Už od 14-tej hodiny poobede jazdili mestom Funny Fellows a svojim pozitívne nabitým hot jazzom pripravovali atmosféru začínajúceho festivalu. O 16:00 vystúpili opäť, tentokrát na pódiu na Námesti osloboditeľov. Funny Fellows sú známi svojou humorne ladenou show a ani dnes nechýbali vtipné historky, pútavé skladby a dychberúce tempá raného hot jazzu v malej zostave Pavol Ivičič - akordeón, Marek Berky - klarinet/tenorsaxofón, Daniel Valášek - suzafón, Milan Ruček - bicie a leader Roman Féder - trúbka, spev (a mnoho iného). Vo viacerých skladbách sa ku nim pridala speváčka Janika Kolářová, ktorej exotický zjav a spev dodával celému vystúpeniu ďalší rozmer. Pozitívne naladení sme sa po ich vystúpení pomaly presunuli do Domu kultúry, kde mal o 19:00 začať hlavný festivalový program.

Funny Fellows

Janika Kolářová

Večer v Dome kultúry sa od začiatku niesol v mierne slávnostnom duchu, primátor Liptovského Mikuláša vo svojom príhovore vyzdvihol význam aktivít organizátorov Jána Novotného a Martina Budaja a odovzdal im pamätnú plaketu a pamätný list mesta na znak úcty za všetko, čo robia pre Liptovský Mikuláš. Po príhovoroch organizátorov (kde nechýbal humor, ale aj spomienky na predošlé ročníky a históriu festivalu a jazzových aktivít v Liptovskom Mikuláši) bolo publikum pripravené na prvého účinkujúceho, ktorým bol mikulášsky rodák Peter Korman so svojim česko-slovenským kvintetom.

Atmosférou nabitý jazz a krst debutového CD

Kontrabasista Peter Korman má už na svojom konte účinkovanie na viacerých jazzových albumoch, no až minulý rok s podporou Hudobného fondu vydal svoj vlastný debut. Projekt s názvom Root System obsahuje basistove kompozície, z ktorých každá má svoju vlastnú tvár - a tieto skladby na festivale prezentoval so svojim stabilným kvintetom. Koncert začal skladbou Eastern Herbs, atmosferickou úpravou ľudovej piesne Hore tým Telgártom, ako sólista sa tu predstavil klavirista Martin Konvička. Ďalšiu skladbu uviedol Korman ako Blues 218, pričom číslo 218 je odkazom na dátum 21. augusta 1968, deň, kedy Slovensko obsadili vojská Varšavskej zmluvy. Kompozícia drsného charakteru v polyrytmickom 12/8 metre odrážala pocity okupácie, dynamickými sólami sa tu predstavil altsaxofonista Marek Kotača a tenorsaxofonista Radek Zapadlo. V ostrom kontraste na konci zaznelo flažoletové sólo kontrabasistu, ktoré využívalo skôr jemnú dynamiku. Nasledovala skladba s prostým názvom Ballad, ktorú Korman kedysi dávno napísal svojej priateľke. Tá pre mňa osobne predstavovala najlepší moment koncertu, dvojica saxofónov so sprievodom rytmiky bez klavíra absolútne intímne predniesla dvojhlasnú tému, po ktorej nasledovali sóla kontrabasu a oboch saxofonistov. Celá skladba sa držala v jemnej atmosferickej rovine, bez zbytočných výkyvov a exponovaných momentov. Protikladne pôsobila nasledujúca energická skladba s názvom Pete's Groove, kde obaja saxofonisti improvizovali súčasne a smerovali ku veľkému vrcholu, po ktorom prišlo sólo kontrabasu a nakoniec bicích. Tu sa bubeník Kristián Kuruc predviedol kvalitným sólom, plným motivickej práce s témou a sprievodom klavíra a basy.

Peter Korman Quintet - Radek Zapadlo (vľavo) a Marek Kotača (vpravo)

Po štyroch skladbách nasledoval krst Kormanovho debutového albumu Root System. Krstilo sa lokálnym liptovským pivom z pivovaru Liptovar a krstnými otcami sa stal Martin Budaj a Ján Novotný, ktorý kontrabasistovi zaprial, aby jeho prvorodené CD malo ešte veľa súrodencov. Po uvedení albumu do života sa na pódiu ku Kormanovmu kvintetu pridal aj hosť, tenor saxofonista Martin Uherek. Najprv v skladbe Hernia, ktorú kontrabasista zložil pri príležitosti choroby, ktorá ho postihla len krátko pred minuloročným nahrávaním albumu. Išlo o kompozíciu zloženú z viacerých tematických dielov - atmosferického modálneho začiatku, stredného nepravidelného rytmu striedajúceho sa 7/4 a 8/4 taktu a záverečného "uvoľnenia". Ako sólisti sa predstavili Martin Uherek a Marek Kotača. Poslednou skladbou koncertu bola Cheese Cedar, ktorú Korman venoval jednému z jeho najobľúbenejších klaviristov a skladateľov, Cedarovi Waltonovi. Tu sa v téme v plnej sile predstavila trojica saxofónov s typickou hardbopovou melódiou a následnými sólami Uhereka a klaviristu Martina Konvičku, so záverečnými striedačkami dvoch tenor saxofonistov.

Kormanove vystúpenie bolo charakteristické moderným jazzovým zvukom, jedinečným charakterom každej z kompozícií, pričom sa nikdy v jednej skladbe neprezentovali všetci sólisti, ale len vybraných pár, ktorí najlepšie štýlovo zapadali do daného charakteru. CD Root System bolo úspešne pokrstené a prajeme mu veľa úspechov a podobne ako Ján Novotný, aj veľa ďalších súrodencov.

Peter Korman Quintet - Peter Korman a Kristián Kuruc

Sedem jazykov a rôznorodé aranžmány v pútavej kombinácii

Speváčka Jana Gavačová na Mikulášskom jazzovom festivale predstavila svoje tohtoročné debutové CD Biele Noci, v sprievode špičkových slovenských jazzmanov Ľuboš Brtáň - gitara, Ľudovít Kotlár - klavír, Michal Šelep - kontrabas a Marián Ševčík - bicie nástroje. Prvou skladbou bol aranžmán liptovskej ľudovej piesne Ej, hory, hory, ktorý začal moderným klavírnym introm, následne sa pripojila Gavačová a po intímnom úvode zaznela téma znovu, tentokrát v sprievode celej kapely. Sólový priestor dostal Brtáň a Kotlár a následne odznela záverečná téma. Ďalšou bola moravanská pieseň, ktorú spievava aj Iva Bittová, Zelený víneček, tú naaranžoval Ľuboš Brtáň do rýchleho a pútavého nepravidelného 7/4 metra. Gitarista sa tu zároveň predstavil aj ako sólista, pričom svoju improvizáciu vystaval z intímneho piana v sprievode kontrabasu a bicích do plného zvuku celej kapely. Jeho zaujímavé melodické postupy s využitím citlivých tónov štylisticky podporili charakter skladby - koniec koncov aranžér vždy najlepšie vie, čo sa do danej skadby hodí. Á quoi penses-tu, la belle? zaznela ako duo spevu s kontrabasom, čo bol jeden z najintímnejších momentov v rámci celého koncertu, pričom oscilovala medzi swingom a voľným rytmickým zadelením. Gavačovej podľa vlastných slov takmer 2 roky trvalo, kým túto skladbu našla a dopracovala sa ku celému textu. Ten vo francúzštine rozpráva o dievčati, ktoré sa sťažuje chlapcovi, že ju milý opustil, načo jej mládenec odpovie, aby za ním neplakala, pretože už je s inou.

Nasledovala skladba, podľa ktorej je pomenované Gavačovej CD - Biele noci. Pieseň naaranžoval český trubkár a aranžér Miroslav Hloucal. Úvod patril kontrabasovému intru, neskôr sa všetci voľne pridávajú. Keď nastúpil groove, začala téma a po nej nasledovalo klavírne a gitarové sólo. Brtáň tu využil miestami až kozmické zvuky svojej gitary, najmä v sprievode. Ďalšia autorská skladba zaznela v aranžmáne Ľuboša Šrámka. Luna obsahovala typický Šrámkov aranžérsky rukopis, úvodná melódia v unisone s gitarou so spievodom kapely neskôr slúžila aj ako medzihra, čím viackrát počas skladby predelila hlavnú tému. Ako sólisti sa predstavili Šelep a Brtáň. V rámci programu sa objavili aj aranžmány vynikajúceho poľského aranžéra Nikolu Kołodejczika, medzi nimi piesne Dwa serduszka, cztery oczy a Ďážď.

V tomto momente som si uvedomil, že počas koncertu neustále zaznievajú nové jazyky, Gavačová spievala po slovensky, v moravanskom dialekte, po francúzsky a poľsky. Nasledujúcim prekvapením bola skladba Holdfényes az este od maďarského primáša Sándora Járóku, kde postupne v rozličných nástrojových kombináciách zaznela téma v troch jazykoch - po slovensky (duo spev a klavír), po anglicky (spev s triom bez gitary) a nakoniec po maďarsky (s celou kapelou). Zakaždým sa téma objavila v iných reharmonizáciách a rytmickom zadelení, vďaka čomu vždy pôsobila novo.

Poslednou oficiálnou skladbou bola autorská kompozícia Kôň v bláznivom aranžmáne Ľuboša Šrámka. Spočiatku pôsobila ako typické blues, no hneď v téme sa objavilo množstvo zaujímavých a neočakávaných prvkov - reharmonizácie, náznaky doubletime, rytmické zmeny a veľké melodické skoky v štýle Theloniousa Monka. Sólisti sa v tejto skladbe odreagovali a prišli si na svoje - ako prvý sa sólovo predstavil Ľuboš Brtáň, ktorý spočiatku bez sprievodu bicích potvrdil svoje korene v jazzovej tradícii a postupne s pridaním bicích prešiel do mierne modernejšieho konceptu. Klavírne sólo nasledovalo podobnú schému, Kotlár rovnako naznačil silný vzťah ku tradícii a bluesu, no aj vplyv moderného klaviristu Joeyho Calderazza. Ako prídavok zaznela rómska hymna Dželem, dželem v pôvodnom jazyku, čím sa počet použitých rečí ustálil na magickom čísle 7. K tomu rôznorodosť aranžérskych štýlov Brtáňa, Šrámka, Hloucala a Kołodejczika z tohto programu urobili zaujímavý, neustále sa meniaci kolobeh, zjednotený hlasom a charakteristickým hudobným prejavom Jany Gavačovej.

Jana Gavačová: Biele Noci

Svetová špička so slovenským hosťom predstavila svoju hudbu v inom šate

Keď som v úvode Andreasa pomenoval čerešničkou na torte, tak táto torta bola na dnešnom festivale upečená podľa obmeneného receptu - a to pridaním slovenského klaviristu. Andreas Varady so svojim bratom Adrianom a otcom Bandim už na Slovensku vystúpili niekoľkokrát, najmä v kvartete so saxofonistom Radovanom Tariškom. Tentoraz sme sa naňho tešili v obmenenej zostave, podľa pôvodných informácií mal prísť s Benitom Gonzalezom, ktorý účinkoval na Andreasovom poslednom albume The Quest. Nastala však zmena a na pódiu sa nakoniec s rodinou Varadyovcov objavil slovenský klavirista Ľuboš Šrámek. Hrať s novými hudobníkmi po prvýkrát je vždy výzvou, no v tomto prípade bol tento fakt ešte umocnený tým, čo Andreas povedal pri predstavovaní prvej skladby: "This is a new song, it doesn't have a name yet." (Toto je nová skladba, ktorá ešte nemá názov)

Šrámek teda nielenže hral s novými spoluhráčmi, ale aj nové, čerstvé skladby - na tie sa ťažko pripravuje. Túto výzvu však Šrámek prijal a zvládol ju bravúrne, pričom do Andreasovej hudby vniesol nové prvky a svoj špecifický štýl. Sledovať názvy skladieb počas Varadyho koncertu bolo prakticky nemožné, väčšinu času ich gitarista nepredstavoval, niektoré predstavil ako nové kompozície bez názvu, podarilo sa mi zachytiť iba titul Eighteen One (alebo Eight In One?), čo bola moderná postbopová kompozícia, pripomínajúca kombináciu Wesa Montgomeryho s Blakeyho Jazz Messengermi zo 60. rokov. Tu Andreas predviedol vynikajúce moderné mainstreamové sólo, plné technických virtuóznych behov, no zároveň obsahujúce vzdušnú ľahkosť. Šrámek vo svojom priestore využil o čosi modernejší koncept, v kontraste s Andreasovou priamočiarosťou.

Andreas Varady Quartet feat. Ľuboš Šrámek

Okrem vlastných kompozícií zahrala kapela aj Coltranovu skladbu Bessie's Blues a na pódiu nechýbali ani humorné chvíle - v sále nastalo ticho, keď sa Andreas neúšpešne pokúšal Šrámkovi vysvetliť, ktorú skladbu budú hrať, no ako potom povedal do mikrofónu: "This song doesn't have a name yet" (Táto skladba ešte nemá názov). Nato však Šrámek oponoval, že on ten názov vie a má ho zapísaný. Andreas konverzáciu humorne zakončil vetou na štýl: "How come I don't know the name of my tune and he knows it?" (Ako je možné, že ja neviem názov svojej skladby a on ho vie?) Išlo o skladbu v 3/4 metre a Šrámek ako prvý sólista svoju improvizáciu pekne vystaval, cez rytmické behy sa postupne prepracoval až ku vrcholu vo forme akordických clusterov (zhlukov tónov). Andreas vo svojom sóle intenzívne hudobne komunikoval so svojim bratom Adrianom, ktorý svojou hrou na bicích dopĺňal Andreasove frázy. Ich zohratosť bola takmer neuveriteľná - obzvlásť potom, ako sme sa dozvedeli, že túto skladbu spolu hrajú na pódiu prvýkrát a len pred pár dňami ju zložili.

Ako posledná skladba zaznela Varadyho staršia kompozícia Steps v 5/4 rytme. Okrem typických štýlových sól Šrámka a Andreasa sa tu predstavil nesmierne expresívnym sólom aj bubeník Adrian Varady, do sprievodu rytmického groovu kapely najprv vytváral protichodné rytmy, neskôr svoje sólo vyvrcholil, pridal sa do spoločného rytmického motívu kapely a v tom najlepšom odrazu náhle a efektne skladba skončila. Po veľkom zaslúženom potlesku zahrala kapela ešte prídavok, jazzový štandard Body and Soul, no v netradičnom šate rýchleho mainstreamového tempa. Andreas tu vypálil svoj tradičný jazzový language, čím jednoznačne potvrdil, že hoci neustále tvorí a hľadá nové cesty, ktoré prezentuje svojim charakteristickým jedinečným štýlom, jeho hra je stále pevne zakorenená v jazzovej tradícii, ktorej sa venoval odmalička.

Andreas Varady Quartet feat. Ľuboš Šrámek

Koncert Andreasa Varadyho bol veľmi spontánny, ako sám gitarista počas uvádzania spomenul, keďže spolu v tejto zostave hrajú prvýkrát, spoliehajú sa na svoje uši a idú s prúdom - teda sa prispôsobujú momentálnej situácii, nič neočakávajú a sú zvedaví, kam ich súhra zavedie. Podľa môjho názoru ich spoločná hra zaviedla do nových končín, najmä vďaka Šrámkovmu odlišnému konceptu a otvorenejším sólam, ktoré miestami kontrastovali s typickým Bensonovským štýlom Varadyho, na ktorý sme zvyknutí. Dostali sme sa tak ku zážitku, ktorý sa možno už v rovnakej zostave nezopakuje - a za to sme Mikulášskeho jazzovému festivalu veľmi vďační. Verím, že sobotný a nedeľný festivalový deň dopadol aspoň tak dobre ako tento prvý!

Autor: Martin Uherek

Foto: Pavol Staník