Predposledný mesiac tohto kalendárneho roka bol na jazzové podujatia nesmierne bohatý. Potvrdil to aj koncert, ktorý sa uskutočnil v nedeľu 19. 11. v Ateliéri Babylon. Pre mnohých hudobníkov, kritikov a fanúšikov jazzu to bola udalosť roka. Vystúpil totiž band zložený z minimálne dvoch legiend - gitaristu Mika Sterna a bubeníka Dava Weckla.
Koncert otvoril úvodným slovom jeho hlavný organizátor Matej Šálek zo City Sounds. Po úvodných slovách vďaky partnerom, sponzorom a divákom, bez ďalších prieťahov privítal na pódiu Mike Stern and Dave Weckl Band. Tento kvartet dopĺňali ďalšie svetové mená – tenor saxofonista Bob Malach a basgitarista Tom Kennedy. Koncert sa odštartoval legendárnou kompozíciou "Nothing Personal" od Dona Grolnicka. Ide o molové blues, ktoré poznáme z debutovej platne Michael Brecker, ktorú nahral rovnomenný saxofonista v roku 1987. Kapely hrala fenomenálne. Mike Stern napriek svojim nedávnym zraneniam vôbec nevyšiel z formy a s prehľadom „sypal“ bopové linky, bluesové riffy aj moderné outliny. Tenor saxofonista Bob Malach sa taktiež nenechal zahanbiť a v rýchlom swingovom tempe hral s veľkým citom a nasadením. Krásne boli jeho citácie a imitácia Breckerovho výrazu a úvodných motívov. Po modernom mainstreamovom začiatku došlo k uvoľneniu. Pokračovalo sa originálnou Sternovou skladbou "Avenue B". Skladba má pomalý groovujúci charkater založený na rockovo bluesovom princípe. Ani tu však nechýbal jazzový prístup k improvizácii. Celý band hral fenomenálne. Dave Weckl mal záverečné sólo pod riff Sterna a Kennedyho.
Dramaturgicky sa koncert každou skladbou posúval viac a viac do popového štýlu. Mike Stern v mnohých skladbách spieval alebo scatoval hlavnú melodickú linku. Išlo o chytľavé funkové rytmické figúry a jednoduché „call and response“ témy. Odznela aj moderná kompozícia kde sa nám predstavili všetci hráči samostatne v ich sólach bez rytmiky. Bob Malach predviedol svoju úctu ku tradícii kedy hral iba za sprievodu Dave Weckla. V jeho sóle boli počuť vplyvy Sonnyho Rollinsa, Boba Berga či Johna Coltrana, ale aj bluesmanov a smooth jazzových hráčov ako Grover Washingot jr. V hre v duu s bicími nástrojmi pokračoval aj Tom Kennedy. Kennedy má fantastický timing, techniku a cit pre priestor a štýl. Po komornej časti, ktorej však vôbec nechýbali ďalšie nástroje, sa v príjemnej atmosfére pokračovalo opäť popovo, skladbou "I Believe You". Publikum si koncert užívalo.
Dave Weckl následne vysvetlil situáciu Mika Sterna, ktorý mal iba pred rokom a nehodu, ktorej následkom boli komplikované zlomeniny oboch jeho rúk. Weckl mu vo svojom príhovore vzdal úctu za jeho rýchle zotavenie a návrat na scénu. Posledná časť koncertu sa opäť rozbehla v rýchlejšie groovujúce skladby. Stern hral s obrovským nasadením, použil svoj známy jazz-rockový sound, ktorý nešetril modernými exotickými stupnicami, kvartovými postupmi či oktávovým „Montgomeryovským“ prístupom. Po dravých sólach odznela posledná skladba, ktorá potešila všetkých v publiku. Išlo o známy funkový štandard Pee Wee Ellisa "The Chicken". Band tu predviedol maximálne nasadenie. V krásne groovujúcej téme odznelo všetko čo do nej patrí. Po búrlivých standing ovations sa kvartet špičkových hudobníkov vrátil na pódium. Ako úplný záver koncertu zaznela skladba Milesa Davisa "Jean Pierre".
Koncert sa vydaril na výbornú hlavne po organizačnej a zvukovej stránke. Dramaturgia bola pestrá, ale na môj vkus nie úplne vyvážená. Tá najdlhšia - stredná časť večera sa niesla v pomalom popovom duchu, čo ma unavilo a spôsobilo miernu stratu pozornosti. Záver bol však výborný a opäť nás všetkých „postavil na nohy“.
Je úžasné, že sa do Bratislavy dostáva v posledných rokoch toľko veľa umelcov svetovej úrovne. Chcem sa za všetkých fanúšikov dobrej hudby poďakovať tímu zo City Sounds of Bratislava za ich úžasnú prácu a teším sa na ich ďalšiu produkciu.
Dávid Oláh
Foto: Rudolf Baranovič
