Mnohými cenami Grammy ovešaný klavirista a producent Robert Glasper prichádza s novým albumom svojej skupiny Robert Glasper Experiment. Tentoraz však nejde o projekt typu "Black Radio" (predošlé dva Experiment albumy) postavený na hudobných hosťoch z radov popredných amerických RnB a hip-hopových umelcov. Koncept "featuring" je tu v úzadí a hlavné slovo dostáva samotný Glasper a jeho kapela.
"ArtScience" je album mnohých prekvapení, tak pre Glasperových fanúšikov, ako aj poslucháčov, ktorú jeho tvorbu nepoznajú. Na úvod by som ho opísal vetou: "Viem hrať jazz, no nebojím sa ho nehrať." A naozaj, úvodná skladba "This Is Not Fear" začína zostra, "coltranovsky" voľnou a živelnou improvizáciou akustického jazzového tria, ktorý po chvíli preruší šum publika a do popredia sa vzápätí dostane inštrumentálny neo-soulový beat v strednom tempe, výrazom a farbou typický pre Robert Glasper Experiment. Veľké prekvapenie prichádza už v nasledujúcej skladbe. Elektrické bicie, vintage synth klávesy a... Glasperov spev modulovaný efektom auto-tune. Skladba pokojne hrateľná aj v komerčnom rádiu (zbožné prianie). Pre priaznivcov "Black Radio" na seba ďalšie prekvapenie nenecháva dlho čakať. Skladba číslo tri s názvom "Day To Day" pripomína Daft Punk a ich retrom ochuteným projekt "Random Access Memories". Pridajú sa melodické vyhrávky synth strings v refréne, ktoré kričia: "Vitajte v rokoch sedemdesiatych!"
Je možné, že predošlé riadky vyznievajú ako kritika, no nie je tomu tak. Nie nadarmo sa to totiž volá "Experiment". Glasper nám už niekoľko krát dokázal, že je majster jazzovej improvizácie, či hip-hopového beatu. Tak ako ďalší poprední svetoví jazzmani (za všetkých spomeňme Esperanzu Spalding a jej "Emily's D+ Evolution") sa však jednoducho rozhodol vyjsť zo svojej zóny komfortu, preskúmať možnosti iných hudobných štýlov a vyzvať na súboj všetkých, ktorí potrebujú hudbu pohodlne zaškatuľkovať do akéhosi žánru. Verte mi, v prípade "ArtScience" to jednoducho nejde a to je dobre. (Nálepky ako "pop-jazz-neo-soul fusion crossover" a podobné komické snahy počítať nebudem.) Lebo ak je Glasperov nový album niečím výnimočný, tak je to jeho miestami až drzá žánrová a štýlová diverzita. Keď sa však vzdáte potreby žánrovej klasifikácie, celok na vás nebude pôsobiť nesúrodo. Naopak, napriek veľkej štýlovej pestrosti kapela nikdy nestráca svoju dvojjedinú akusticko-elektrickú tvár (názov "ArtScience" hovorí za všetko). Glasperov klavír je stále typicky ulietaný v sólach i melancholicky zamatový v doprovode, v skladbách stále nájdete jeho nezameniteľné zemité harmonické postupy známe z jeho predošlých projektov. Basgitara Derricka Hodga stále subtílne bublá v najspodnejšom frekvenčnom pásme a šestnástinové činelové ostinato Marka Colenburga je stále vražedne robotické, rovnako ako zvuk jeho malého bubna. Casey Benjamin a jeho saxofón a vocoder sa vracajú v plnej sile.
Priaznivci improvizácie, inštrumentálnych výkonov, či "klasického" zvuku Robert Glasper Experiment si prídu na svoje tiež. Skladba "Tell Me A Bedtime Story" obsahuje jednu z najstrhujúcejších improvizovaných pasáží tria rhodes, basgitara, bicie, aké som za poslednú dobu počul. Saxofónové sólo, ktoré prichádza po nej, je už len čerešničkou na torte.
Jediným potenciálnym mínusom nahrávky snáď môže byť výhradné používanie efektov auto-tune a vocoder v spevových linkách, nie každému poslucháčovi tento prístup sedí. Inak nevidím dôvod, prečo by ste nový počin Roberta Glaspera a jeho "družiny" nemali počuť. Je to odvážny krok vpred plný zvratov a prekvapení a nudiť sa pri počúvaní zaručene nebudete.
