Recenzia: Branford Marsalis Quartet - aktívna sopka bez erupcie

V pondelok večer, presne na 25. výročie nežnej revolúcie, sme vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu mali možnosť vidieť a počuť jazz v podaní svetovej špičky, americkej kapely Branford Marsalis Quartet. Ohlasy a pocity po skončení sa rozdelili na dva tábory a dôvodom toho bola jediná skutočnosť - Justin Faulkner, bubeník pôsobiaci s BMQ približne posledných 5 rokov, ostal v USA natáčať film a na jeho stoličku na poslednú chvíľu zasadol 21-ročný Evan Sherman.

Na začiatok večera vystúpil ako predkapela pred BMQ víťaz aktuálneho ročníka súťaže Jazz START UP, Andrej Urminský trio, v zložení Andrej Urminský - gitara, Róbert Ragan Jr. - kontrabas a Juraj Raši - bicie. Chapci si aj v takejto situácii zachovali svoju tvár a zahrali kvalitný jazz - publikum malo možnosť počuť päť pútavých skladieb - 2 štandardy a 3 kompozície lídra tria. Je veľmi pozitívnym trendom vidieť slovenské kapely na spoločnom pódiu s menami ako je Branford Marsalis a dramaturgovi za tento čin patrí veľké plus za propagáciu mladej slovenskej scény!

Branford Marsalis Quartet vyšiel na pódium po tom, ako klavirista Joey Calderazzo spravil malý kanadský žartík - zozadu zhasol svetlá v polovici sály! V dobrej nálade začala kapela skladbou The Mighty Sword z ich posledného albumu Four MFs Playin' Tunes (2012). Po kvalitných sólach Calderazza a Marsalisa kapela stíchla a klavirista dlhou interlúdou plynule prešiel do ďalšej skladby, ktorej názov sme žiaľ nemali možnosť dozvedieť sa.

V tomto momente malo publikum možnosť konečne si viac všimnúť aj bubeníka. Evan Sherman je s BMQ na európskom turné už od začiatku novembra a dokopy spolu odohrali 10 koncertov - ten u nás bol posledným. Odporučil ho možno Justin Faulkner alebo dokonca aj sám Branfordov brat Wynton, keďže Evan hudobne pôsobí vrámci Jazz at Lincoln Center (Wynton Marsalis je tu umeleckým vedúcim). Sherman má na svoj vek (21 rokov) veľmi pôsobivú kariéru - tento rodák z New Jersey hral už koncerty s velikánmi ako James Moody, Roy Hargroove, Wynton Marsalis, nedávno si ho najali do svojich kapiel aj Jimmy Heath a Ron Carter a je stabilným spoluhráčom klaviristu Cyrus Chestnuta. 

No hrať koncert s tromi géniami, ktorí spolu stabilne hrávajú až viac ako 15 rokov, je obrovskou výzvou aj pre hudobníka s takým resumé. Bol som na koncerte BMQ v Porgy & Bess v roku 2009, tesne potom, ako kapelu opustil dlhoročný spoluhráč Jeff Tain Watts a na jeho stoličku zasadol vtedy 18-ročný Justin Faulkner. Napriek krátkej dobe v kapele dokázal Justin majstrovsky doprevádzať a podporovať vo všetkých tempách, náladách a situáciách. To žiaľ o Evanovi Shermanovi povedať nemožno. V spomínanej prvej skladbe The Mighty Sword mal Sherman možnosť ukázať sa ako swingujúci a agresívny mladý hráč (to sa do skladby do určitej miery hodilo), no po zvoľnení a Calderazzovom intre začali nastávať prvé nezhody.

Evan nedokázal podporiť svojim doporovodom Marsalisovou a Calderazzovú spoločnú lyriku v pasážach, ktoré si vyžadovali kľud, postupný rast a gradáciu. Častokrát nepochopil cestu, ktorou sa jeho kolegovia na pódiu vybrali a preto ich "rozlet" nechtiac nevskusne zastavil - či už to bolo nevhodným rytmom ako v prípade spomínanej druhej bezmennej skladby, alebo prílišnou agresivitou, ako v prípade predposlednej skladby večera, kde tesne pred Marsalisovým vrcholom zaplnil sálu ohlušujúcimi duniacimi salvami úderov na kotol. Dôkazom tejto reality boli spoločné pohľady a prevracania očí ostatných členov, Marsalisovo časté dohováranie a Revisove výkriky často smerované ku mladému bubeníkovi počas hrania, ako aj Calderazzov výkrik "Me and Revis!" počas skladby Cheek to Cheek, po ktorom bubeník prestal hrať - to všetko mali možnosť detailne vnímať najmä ľudia sediaci v prvých radách.

Svetlé momenty bubeníka (a teda aj kapely) počas večera boli najmä pri skladbách v rýchlejšom tempe, napríklad v prípade tretej skladby - 52nd Street Theme od Theloniusa Monka - tu Sherman kapelu podporil svojou intenzitou a energickým swingovým drive-om. Rovnako aj v záverečnom diele tradičnejšie poňatého štandardu Cheek To Cheek, kde Evan dynamickými zmenami hudobníkov pozitívne podporil a vytvoril zaujímavé momenty, alebo počas prídavku, ktorým bola stará tradičná skladba - St. James Infirmary. Branford zvykne v rámci svojich koncertov štýlovými starými štandardmi poukázať na korene jazzu - čo je pochopiteľné pri New Orleanskom pôvode jeho rodiny.

Chcem zdôrazniť, že táto kritika nie je smerovaná na bubeníka Evana Shermana. Sherman medzi svojimi rovesníkmi rohodne vyniká - nepoznám veľa tak mladých hudobníkov, ktorí by vedeli hrať ako on! No je pochopiteľné a prirodzené, že mladý 21-ročný hudobník nemôže byť schopný hrať na úrovni trojice hráčov, ktorí spolu už 15 rokov pracujú, dokonale sa poznajú a tvoria tak geniálnu hudbu (česť výnimkám ako je Justin Faulkner).  Nevieme podrobnosti ohľadom pozadia výberu bubeníka na toto turné, no je prekvapivé, že kapela ako je BMQ nemá v rukáve plnohodnotných náhradníkov pre prípad absencie kohokoľvek z nich. Určite by rovnaký a možno ešte väčší problém nastal aj keby chýbal Revis alebo Calderazzo...

Kritika je smerovaná skôr na celú realitu tohto výberu, pretože Branford Marsalis Quartet patrí medzi jednu z najgeniálnejších kapiel súčasného jazzu a ich spoločná hra, kvôli ktorej na nich prišla takmer plná Veľká koncertná sála Slovenského rozhlasu, nebola na takej úrovni, na akej mohla byť. Ľudia, ktorí nič nečakali, zažili kvalitnú dávku amerického jazzu, ktorú ukázali všetci - aj Evan Sherman - no milovníci Branford Marsalis Quartet, ktorí poznajú a vedia, ako táto kapela dokáže hrať, určite čakali viac - viac spoločných vrcholov a momentov spoločnej geniality, na ktorú sú pri stabilnom quartete zvyknutí - obzvlášť pri pomalých skladbách, ktoré v Branfordovom repertoári neustále pribúdajú. 

Boli ste na koncerte a máte podobný alebo úplne iný názor? Podeľte sa s nami a napíšte nám komentár!

Autor: Martin Uherek
Foto: Rudolf Baranovič

EDIT REDAKCIE - 24.11.2014
 

Presne pred týždňom, 17. novembra sa v budove Slovenského Rozhlasu konal koncert Branford Marsalis Quartet. Na vystúpenie sa v nasledujúcich dňoch prezentovali rôzne názory. Inak vnímali koncert bežní poslucháči, inak žurnalisti a inak hudobníci, v radoch ktorých sa názory tiež zásadne rôznili. Hlavnou témou názorového rozporu bol výber mladého bubeníka Evana Shermana do zabehnutej Marsalisovej kapely, tému sme priniesli v recenzii koncertu. Možno aj tento rozpor v názoroch dal priestor na vznik tzv. "hudobnej investigatíve",  vďaka ktorej máme odpoveď k téme priamo od lídra quarteta, Branforda Marsalisa.
 

V tomto prípade sa sporných otázok o skutočnom stave Branfordovej kapely počas koncertu chopil redaktor Hudobného života Filip Hoško a obrátil sa s témou priamo na najpovolanejšieho, saxofonistu Branforda Marsalisa cez jeho menežment. Na prekvapenie, odpoveď nedala na seba dlho čakať a svetový hudobník sa k téme aj priamo vyjadril.
 

Odhliadnúc od obsahu odpovede, pozitívnym znamením je, že rozdielnosť názorov  diskutujúcich prezentovaných na stránkach Jazz.sk vyústila do aktivity, ktorá nakoniec priniesla rozuzlenie. Rozuzlenie formou vyjadrenia najpovolanejšieho.  Je pravdepodobné, že hudobníci vnímajú hudobné dianie na pódiu zo svojej perspektívy a vidia - počujú veci inak, než ľudia, ktorí s hudbou nemajú aktívnu  skúsenosť.  Rozdiel vnímania umeleckého aktu a následne konfrontácie názorov však môžu priniesť posun a nakoniec, pri zachovaní slušnej komunikácie môžu byť obohacujúce.

Ďakujeme Filipovi Hoškovi z Hudobného života za dovolenie zverejnenia jeho komunikácie s Branfordom Marsalisom. Takisto ďakujeme menežmentu Branforda Marsalisa za dovolenie zverejnenia jeho odpovede.

Komunikácia a Branfordova odpoveď sa nachádza tu:

Otázka Filipa Hoška

Odpoveď Branforda Marsalisa:

---