Jazzman týždňa: Branford Marsalis
Prvorodený z jazzového klanu Marsalisovcov, hudobník prekračujúci žánrové hranice jazzu. Saxofonista a skladateľ Branford Marsalis.
Branford Marsalis sa narodil 26.augusta 1960 v americkom meste Breaux Bridge, ako najstarší z piatich synov. Od detstva formuje všetkých súrodencov silné hudobné rodinné zázemie. Matka Dolores je bývalá jazzová speváčka a učiteľka a otec Ellis Marsalis zas známy jazzový klavirista i pedagóg na umeleckej škole. Malý Branford sa začína v štyroch učiť na klavír, ale odmieta vyučovacie metódy svojho otca. Napriek tomu, že hudba hrá hlavnú rolu v Marsalisovej rodine, Branford sa túži stať futbalistom, právnikom, či historikom. Až keď tieto plány začínajú byť nepravdepodobné, začína sa pozerať na svoju budúcnosť cez hudbu. Hoci rodičia pochádzajú z jazzového sveta, Branford radšej počúva funk, disco a rock. Je fanúšikom kapiel ako Led Zeppelin, Parliament, Funkadelic, Donna Summer, Aretha Franklin, alebo Elton John.
V pätnástich sa Branfordovi dostáva do rúk klarinet a saxofón. Otec Ellis zabraňuje vzájomnej súťaživosti medzi bratmi šalamúnskym spôsobom. Každý z nich dostáva iný hudobný nástroj: Wynton trúbku, Delfeayo trombón a Jason bicie.
Po ukončení strednej školy v roku 1978 začína Branford študovať u jazzového klarinetistu menom Alvin Batiste na Southern University. Rozvíja svoj talent a vzťah k jazzu a na popud učiteľa sa prihlasuje na prestížnu Berklee School of Music v Bostone.
Keď v roku 1980 zažije koncert Art Blakey's Jazz Messengers, rozhodnutie o jazzovej kariére je spečatené. Mladší brat Wynton začal hrať s Messengersami už o rok skôr, po dokončení štúdii na Juilliard School. Tak ako je Juilliard cenená pre štúdium hudby, tak majú Jazz Messengers povesť cvičiska pre prichádzajúce jazzové talenty. Preto Branford nezaváha, keď dostáva ponuku na miesto baryton saxofonistu, i keď hráva na tento nástroj iba päť mesiacov. Dôkazom je platňa Live at Montreux and Northsea (1981). Mladší brat Delfeayo si zdokonaľuje zručnosť ako producent a Marsalisova rodina sa stáva známa ako „Prvá rodina jazzu“.
V roku 1982 zakladá Wynton vlastnú kapelu, kde hrá Brandford na saxofón, Jeff Watts na bicie a Kenny Kirkland na klavír. V čase, keď sa len málo hudobníkov venuje hard bopu, oživuje kvintet záujem o zvuk tohto štýlu. Pozornosť je však venovaná hlavne Wyntonovi, ktorý sa otorenene hlási k odkazu tradičného jazzu a stáva sa celebritou. Popri bratovom kvintete Brandford stihne turné s kapelou Herbie Hancocka V.S.O.P. II, v roku 1983 nahrá soprán saxofón na album Miles Davisa s názvom Decoy a Dizzy Gillespieho platne Closer to the Source (1984) a New Faces (1985).
V roku 1984 formuje Branford vlastný kvartet, s klaviristom Larry Willisom, bubeníkom Marvin Smithov a kontrabasistom Charnett Moffettom. Ich debutová nahrávka Scenes in the City (1984) sa však stretáva s rozpačitým postojom jazzových kritikov. Na rozdiel od svojho brata, Branford je zvedavý nazrieť za hranice „čistého“ jazzu a preskúmať iné štýly hudby. Príležitosť prichádza s ponukou speváka Stinga a tak sa Branfordov saxofón objavuje na nahrávkach Dream of the Blue Turtles (1985) a Bring on the Night (1986). Stáva sa stálym členom Stingovej koncertnej i štúdiovej zostavy, až do albumu Brand New Day (1999).
Hranie zo Stingom otvára Branfordovi dvere do obrovského sveta populárnej hudby. Spolupracuje s mnohými hudobníkmi ako Tina Turner, Public Enemy, Neville Brothers, Grateful Dead, či neskôr s umelcami ako Harry Connick Jr., Béla Fleck, alebo aj Anna Maria Jopek. Branford píše hudbu k filmom a objavuje sa v nich aj ako herec.
Rok 1986 dokazuje, že Branford neuviazol iba vo vodách populárnej hudby. Svedectvom sú nahrávky Romances for Saxophone a Royal Garden Blues. Kým na prvej hrá na soprán saxofón spolu s Anglickým komorným orchestrom známe klasické melódie, album Royal Garden Blues prináša spoluprácu Branforda so svojim otcom Ellisom. Album je nominovaný na Grammy. Na nasledujúcej nahrávke The Beautyful Ones Are Not Yet Born (1991) nájdeme v skladbe s príznačným názvom „Cain and Abel“ duet oboch bratov, Branforda i Wyntona.
V roku 1992 sa stáva Branford Marsalis všeobecne známou celebritou. Zásluhu má na tom päť ročná zmluva na vedenie kapely v Tonight Show známeho komika a moderátora Jay Lena.
V roku 2000 sa navracia Branford Marsalis so svojim kvartetom do vôd straight-ahead jazzu. Album Contemporary Jazz vyhráva ocenenie Grammy v kategórii „Best Jazz Instrumental Album“. Na nahrávke hrajú Joey Calderazzo – klavír, Jeff „Tain“ Watts – bicie a Eric Revis – kontrabas.
Nasledujúc kroky svojho otca, Branford začína pôsobiť ako učiteľ jazzu na univerzitách v Michigane State, San Francisco State a North Carolina Central University. V roku 2002 zakladá vlastné hudobné vydavateľstvo Marsalis Music. „Zjednocovanie nahrávacieho priemyslu do obrovských konglomerátov premenilo tento obchod na mega hitový popový stroj s veľmi malou krátkodobou pozornosťou“, spomína Branford v tlačovej správe, „umelci, ktorí chú byť hudobníkmi, a nie marketingové výtvory, majú veľmi málo priestoru na nahrávanie.“
V roku 2008 je Branford Marsalis na turné s orchestrom Philharmonia Brasileira, s ktorým hrá diela brazílskeho skladateľa Heitor Villa-Lobosa, upravené pre sólový saxofón a orchester. Debut s Newyorskou filharmóniou prichádza o dva roky neskôr v podobe koncertu Glazunovho „Concerto for Alto Saxophone“.
V roku 2001 vydáva Brandford spolu s klaviristom Joey Calderazzom album duetov s názvom Songs of Mirth and Melancholy. V tom istom roku získava rodina Marsalisovcov prestížne jazzové ocenenie NEA Jazz Masters Award.
Zdroj: branfordmarsalis.com, answers.com
Foto: Frank Schindelbeck
Peter Baláž
