Konečne! Po rokoch recenzovania mi pristál na gramofóne kus čierneho zlata. Nieže by som nemal doma tieto najkrajšie hudobné nosiče, alebo že by som si CD nevážil, ale album Petra Zajačka je moje prvé LP na ktoré pripravujem recenziu. Z toho je možné odvodiť niekoľko záverov: po a) ako recenzent nie som z éry vinylovej; po b) hoci sa platne vracajú do módy, žiaľ je digitálny formát stále veľmi silný; po c) niekto si dal veľmi záležať, aby jeho prezentácia mala štýl!
Týmto bodom možno venovať pozornosť aj ďalej. Hudba, ktorú obsahuje album „Nemám sa s kým hrať“, by pokojne mohla byť lisovaná pod hlavičkou ktoréhokoľvek veľkého vydavateľstva. Hudobný publicista Adam Baruch raz vyhlásil, že do konca 60. rokov vychádzala iba dobrá hudba. Neviem to posúdiť, ale boli to spolu s nasledujúcou dekádou zlaté desaťročia LP, ktorých som ja vzhľadom na môj vek (rok narodenia 1985) nemohol byť súčasťou. Peter Zajaček sa však očividne dobre orientuje, pretože šikovne volí z fondu spomenutých rokov tie najlepšie inšpirácie.
Parkúrom svojich technických a kompozičných schopností poslucháča prevádza od Abercrombieho po Zappu, teda akousi abecedou foriem a polôh univerzálneho gitarového hráča. Nie je to pritom ale škola štýlov. Zajaček nepreberá, on do hudby vstupuje s potrebnou dávkou osobnostného vkladu. Možno budete mať pri posluchu pocit, že je tam viac Bensona (Bryndzový Blues), viac Methenyho (v príznačne nazvanej Päť Zmethených) viac Scofielda (Neuspávanka), alebo viac Hendersona ako Zajačka, ale predsa je tam. Jeho prítomnosť je v minucióznych variáciách, v zaujímavej práci s akordmi a v úsmevnom nadhľade. Možno by do ďalšieho projektu bolo dobré vniesť aj viac štylistickej identity, keďže takto je to skôr o chameleónstve, ale na druhej strane tento album ubezpečuje v tom, že Zajaček vie hrať, a že by Baruchove kritéria na vydanie v 60. rokoch splnil, keďže je to dobrá hudba.
Svoju hudobnú identitu demaskuje v skvelej Dub Hrdina Chlap Stroj. Ako gitarista kapely Medial Banana si nemôže dovoliť nezaflirtovať s reggae. Výborný drive, polyrytmické výplne, zvuková exhibícia a tá potrebná dávka basového substrátu v príslovečnom slow roots rytme našich sŕdc, alebo žeby nový gramatický vzor jamajského hudobného jazyka. Osobne by som trošku prestrelil úder na rytmičák, ale to je vec vkusu a toho či je niekto skôr Alpha Blondy-ovec, alebo Steel Pulse-ista. Toto je intelektuálne reggae, ktoré znesie ocenenie „Posh“ ako ho v spojení s týmto žánrom etablovala YolanDa Brown. Tlieskam.
Nahrávka, ktorá je z veľkej časti aj inštrumentálne nahratá Petrom Zajačkom, si v potrebných pasážach vypomáha obsadením Roland Kánik – klávesy, Michal Fedor – bicie, Michal Šelep – basgitara, Anton Zajaček – bicie, Michal Cálik – trúbka, Denis Pagáč – kontrabas, Martin Kapustník – basgitara, Dávid Juraj Raši – vibrafón, Katka Ščevlíková – spev, Katka Kozelková – violončelo a vtáctvo z Hornej Rovne.
Pochvala patrí grafickému dizajnu, platňa je formát, ktorý je krásny už svojimi rozmermi, umelecké dielo proporcií a Barbare Skovayovej sa podarilo z neho spraviť niečo, čo mi už dlhšiu dobu skrášľuje, vystavené čelne, policu s vinylmi. Moje vrelé odporúčanie všetkým: prestaňte podporovať spotify, tidal, youtube, qobuz, deezer a iné spoločnosti okrádajúce hudobníkov o peniaze a hudbu o dušu a presedlajte na analóg! Krásny zážitok spomaliť, venovať sa hudbe auditívne (sústredeným posluchom), ale aj hapticky (ohmataním obalu) a motoricky (pohyb pri výmene strany), opticky (štúdiom vizuálu platne a jej pohybu na gramofóne), aj čuchovo (platne majú svoju jemnú nezameniteľnú vôňu). Ďakujem za tento zážitok a zároveň vyjadrujem nevieru nad výrokom z titulu albumu, Peter Zajaček svojou hrou jednoznačne strháva do víru kvalitnej zábavy.
Text: Miroslav Haľák
Foto: Dorota Holubová
