Reggae v Porgy & Bess? Áno menom YolanDa Brown

Reggae to nie je len Bob Marley, hoci ten je úžasný, a určite to nie je len marihuana a nekonečné omieľanie rovnakého kontra-rytmu dookola a do omrzenia. Reggae to nie sú teda len chronicky známe disko odrhováky a na druhej strane to nemusí byť ani preštylizovaná subkultúra dredlockových fanatikov. Tento žáner sa rozvíja v rovnakom čase ako aj všetky kvalitné denominácie rockovej hudby od jazzrocku po progrock, teda v šesťdesiatych rokoch, minulého storočia. Za jeho charakteristickým riffom stojí vývoj od afrických perkusívnych rituálov po groove černošského soulu. Navyše máloktorý hudobný žáner je tak politický ako práve reggae. Rovnako to nie je len akési mantrické a nezmyselné opakovanie slov ako „Jah“, či „Freedom“, ale vo svojich koreňoch a najúprimnejších prejavoch (spomenúť treba interpretov a kapely ako Alpha Blondy, Tiken Jah Fakoly, Steel Pulse či Burning Spear) je to manifest emancipácie a vytrvalé volanie po ideáloch rovnoprávnej spoločnosti.

YolanDa Brown ako hviezda britského televízneho a SocialMedia neba, definitívne nepatrí k tým autoritám „roots reggae“, pýšiacich sa titulom proroka v dobe útlaku a hodnotového úpadku. Jej zmes reggae a niečoho, čo nie je úplne nutné nazývať jazzom popisuje ako tzv. „Posh Reggae“, čo aj vystihuje podstatu veci. Je to ten jamajský štýl hudby ale s nádychom európskeho inštrumentálneho elitárstva. Nie je to autentické svedectvo utečenca z geta, spievajúceho o kriminalite a úniku z nej, skôr je to akási Candy Dulfer v reggae prevedení. Sladký saxofón tohto komerčnejšieho ducha mi vadí a priznám sa, že by som len z úcty k tomuto, podľa mňa rešpekt zasluhujúcemu, žánru nebol na koncerte zotrval, ak by táto komunikatívne zdatná dáma nemala so sebou nesmierne nadupanú kapelu. Mohutnému Talberovi Wilsonovi na bicích a Rickovi Leonovi Jamesovi na basovej gitare sa podarilo virtuózne vygradovať ten štekajúci rytmus reggae do parádnych plôch plných emotívneho zanietenia. Spolu s Daveom Niskinom na gitare, ktorý elegantne vtesnal swingujúce sóla aj do parafrázy Marleyho „One Love“, to celé nakoniec nepôsobilo lacno a prvoplánovo. Ak si teda odmyslím ten trochu gýčový prejav samotnej headlinerky, mal som z tohto koncertu zážitok a uvedomil som si ako sa vie kvalita hudobníkov podpísať pod reálne akýkoľvek hudobný počin.  

Text a Foto: Miroslav Halak