Peter Bernstein: Hľadám svoju vlastnú hudobnú identitu

Apríl je už dvanásť rokov pre brnianských milovníkov hudby sviatkom jari plnej kvalitnej džezovej hudby. Dôkazom je aj tento ročník festivalu Jazzfest Brno. Koncerty sa každoročne odohrávaju na viacerých hudobných scénach.

Tento rok to bolo predovšetkým v komornej Alterne, divadle Husa na provázku, klube Fléda, Janáčkovom divadle ale aj v megalomansky postsocialistikom Bobycentre, ktorého chladnejšiu atmosféru dokážu eliminovať len koncerty predstaviteľov džezovej špičky. Minulý rok sa o to úspešne pokúsil Chick Corea, rok predtým Avishai Cohen a Pat Metheny, tento rok sa tejto úlohy zhostí čerstvý držiteľ Grammy Awards Gregory Porter.        

Intímna atmosféra divadla Husa na provázku patrí k tomu najlepšiemu, čo može Jazzfest Brno ponúknuť džezovému publiku. Na doskách divadla sa 24. apríla predstavilo hammondové trio renomovaných amerických inštrumentalistov: Petra Bernsteina, Larry Goldingsa a Billa Stewarta. Pri slove Hammond organ sa každému môže vybaviť niečo iné.

Od mylnej predstavy nevýrazneho elektrifikovaného kolísavého zvuku klávesov v obdradnej miestnosti radnice, cez legendárne Collegium musicum až po energickú exhibíciu formácie Emerson, Lake & Palmer. Šancu vidieť Hammond naživo v rukách súčasnej extraligy si nenechali ujsť návštevníci štvrtkového koncertu v Huse na provázku. Trio v divadle predviedlo dynamicky a dramaturgicky vyváženú zmes džezových štandardov a vlastnej tvorby. Po neutíchajucom aplauze a prídavkoch sa nám podarilo položiť pár otázok protagonistovi tria, Petrovi Bernsteinovi, ktorý je gitarovým a autorským mozgom tejto džezovej formácie.

Prave skončil váš tretí koncert v Českej republike. Aké boli tieto vystúpenia? Líšili sa od seba niečím?

Každý jeden je jedinečný. Publikum bolo na všetkých koncertoch priam entuziastické. Keďže si vyžiadalo aj prídavky, zdá sa, že sme sa ľuďom naozaj páčili. Boli doslova hladní po hudbe. Myslím, že sme jednali o účasti na festivale aj minulý rok, ale z nejakých dôvodov to nevyšlo.

Tento rok na festivale vystúpil aj Brad Mehldau. Pokiaľ viem, hrávali ste s ním v minulosti.

Ano, s Bradom sme spolu študovali, aj sme v minulosti spolu dosť často hrávali. Účinkoval tiež na niektorých mojich prvých nahrávkach.

V jednom interview spred pár rokov ste rozprávali o vašom štýle hry, jeho zvukovej charakteristike. Je o vás známe, že pre vašu hru nie je charakteristický elektricky vygenerovaný zvuk, ale skôr zvuk akustický, založený na jednoduchom zapojení gitary do zosiľňovača, bez akýchkoľvek zvukových efektov.

Ano, nevydal som sa príliš cestou efektov, pretože mi neprišlo prirodzené integrovať do mojej hudby efekty. Pri použití efektov musí aj samotná hudba vychádzať z týchto efektových zvukov. Rešpektujem hráčov akými sú Pat Metheny alebo John Scofield, ktorí takéto zvuky dokážu nádherne využívať. Majú svoj vlastný spôsob elektrifikácie gitary, používajú rôzne orchestrálne a ambientné zvuky. Je to pre nich charakteristické a zároveň je to úžasné. Ja si však osobne myslím, že toto nie je nič, čo by práve moju hudbu posunulo na inú úroveň. Pamätám si časy, keď títo hudobníci boli veľmi populárni. Taktiež som počul veľa hudobníkov aj z mojej generácie, ktorí používali chorusový zvuk a silný revereb. Chorusový zvuk je taký, ktorý veľmi využíval napríklad Mike Stern, typický „shimmeringový“ zvuk. Bol charakteristický aj pre Methenyho v jeho starších nahrávkach, typický zvuk osemdesiatych rokov. Všetci mladí gitaristi si tento štýl osvojili a ja som mal pocit, že im to vzalo niečo z ich jedinečnosti, individuality. Hoci, na druhej strane, Methenyho a Sterna dokážete ľahko rozoznať, práve preto, že mali svoj jedinečný zvuk. Nechcem tým povedať, že tento štýl je dobrý či zlý, ale ja mám svoj vlastný štýl.

Mne všetci zneli veľmi podoobne. Všimol som si, že moji obľúbení hráči, popri menách ako Scofield a Metheny, mám na mysli starších hráčov, zneli akoby hrali všetci na rovnakom type aparatúry. Proste len gitara a zosiľňovač. Jim Hall, Joe Pass, Doug Weiss, Kenny Burrell, Charlie Christian, Jimmy Raney, tí všetci hrali na podobnej aparatúre a napriek tomu znel každý inak. A to práve pre ich vlastný, typický štýl hry. Ja som si ako študent pred tridsiatimi rokmi povedal, že nepôjdem cestou chorusového zvuku, pretože sa chcem naučiť hrať na svojom nástroji. A stále sa toho držím. Hľadám svoju vlastnú hudobnú identitu.

Vaša hudba sa dnes vyznačovala úžasnou vyváženosťou skupiny. Hrali ste ako jednoliaty celok, popri tom si však každý doprial dosť sólovej hry.

Ano, je to o zvuku skupiny. Skupina je zohraná, zladená. Napriek tomu každý z nás vystúpi aj do popredia a dopraje si sólo výstup.

Počas vašej doterajšej kariéry ste hrali s rôznymi hudobníkmi. Členovia tria sú rovesníci (pozn.: rok narodenia 1966-1968). Má táto veková vyrovnanosť vplyv na vaše vzájomné hudobné porozumenie a súhru?

Vek má vplyv len na to, ako medzi sebou navzájom komunikujeme. Pretože hudba je spoločenská záležitosť a hudba je len predĺžením sociálnej skúsenosti hudobníkov. So staršími hráčmi sa cítim trochu inak. Čím viac ich však poznám, tým pohodovejšie sa s nimi cítim. Stále vnímam, že majú skúsenosť, o ktorú sa môžu so mnou podeliť. Rozdiely zvyknem cítiť aj keď hrám s rôznymi hudobníkmi svojej generácie, pretože tam proste funguje iná chémia. S Larrym a Billom sme toho za tie roky spolu veľa preskákali, dôverujeme si navzájom.

Každopádne, určite sa nemáte šancu nudiť, často meníte formácie v ktorých hráte. Dnes je to vaše trio a o pár dní to môze byť úplne iné zoskupenie alebo projekt.

V skutočnosti my traja nehrávame veľmi často. Tento rok hráme spolu len týchto desať vystúpení. Turné tohto tria závisí od toho, ako sme schopni dať sa dokopy. Larry je veľmi vyťažený koncertovaním s Jamesom Taylorom, takže od jeho turné sa viac-menej odvíjajú možnosti nášho tria. Minulý rok Larry nemal toľko koncertov, tak sme mali viac času na trio.

Tento rok je však toto turné jediné, ktoré robíme spolu v Európe. Minulý rok sme hrali spolu asi tridsať koncertov a na záver roka, v decembri, sme nahrali CD.

Myslíte CD, ktoré spomínal Larry na koncerte (pozn.redakcie:  CD Ramshackle Serenade), ktoré vychádza zajtra? Teda štyri mesiace po nahrávaní v štúdiu.

Áno, to je presne ono. Tiež som sa dozvedel, že vychádza už zajtra, štyri mesiace, to je veľmi rýchle vydanie. Hral som už aj na CD, ktoré vyšli rok po nahrávaní v štúdiu. Toto nové sme nahrali v Mníchove, na záver nášho turné v Nemecku.

Čo vás čaká po ukončení tohto turné?

Ja sa vraciam naspäť do USA. Potom sa chystám do Austrálie, zahrať si s pár hudobníkmi. Tiež sa tam chystám vyučovať nejaké gitarové lekcie. Po Austrálii sa chystám koncom mája do Európy s Billom a Doug Weissom. Potom mám nejaké koncerty s Ryan Kisorom v Amerike a nejaké vlastné sólo koncerty v New Yorku. Jún bude pokľudnejší. V júli zas nejaké lektorovanie v Európe. Tiež ma čakajú nejaké festivaly a workshopy.

Keď ste tak vyťažený dězovými koncertami, zvyknete vôbec počúvať aj nejaku inú hudbu ako džezovú? Máte nejakých obľúbených hudobníkov z iných žánrov?

Samozrejme, počúvam rôzne štýly, klasiku, R&B. Nevyrástol som na džeze. Rodičia počúvali The Beatles. Mali rôzne platne od rôznych skupín. Ja som objavil džez až cez hru na gitaru. Hrával som aj na klavír, skôr ako na gitare. Dodnes ho používam, viac-menej na komponovanie. Sadnem si ku klavíru a hrám si. Ale čím ďalej, tým viac skladám priamo na gitare. Je to tak lepšie, pretože pri skladaní na gitare cítim lepšie ako to na gitaru „sedí“, že melódie sú v správnom registri. Napriek tomu však stále veľmi rád používam aj klavír. Všetci hudobníci by mali vedieť hrať na klavíri. Obzvlášť gitaristi. Pretože hráme akordy, ale musíme hrať aj harmónie. A tie by sme mali aj vidieť, čo nám umožnuje práve plocha klávesnice.

Vráťme sa ešte k vaším koncertom, keď hrávate „doma“ v USA, ide o menšie či väčšie kluby?

Toto divadlo je veľký priestor pre dvestopäťdesiat divákov. V USA hrávame skôr v menších kluboch. V L.A. sme hrali na podobných miestach ako je toto divadlo. V New Yorku sme hrali asi týždeň v klube Vanguard, ktory ma kapacitu stodesať divákov. Minulý rok sme absolvovali aj zopár festivalov, napríklad Rochester Jazz Festival, festival v Bostone, Montreali, Iowe, Vancouvri a pár ďalších v Kanade.

Takže veľa času trávite na cestách.

Áno, ale nie veľmi s touto skupinou, skôr s inými formáciami.

Tak nám zostáva dufať, že Vás možno jedného dňa uvidíme konečne aj na Slovensku, možno práve v rámci nášho tradičného festivalu Bratislavské jazzové dni.

Nevidím v tom vôbec problém, radi prídeme tam, kam nás pozvú.

Ďakujem za rozhovor.

Marián Pavlík
Foto: Jiří Hauser