Jedinečný záver 44. ročníka BJD: John Scofield Combo 66

Organizátori BJD pripravili všetkým fanúšikom jazzovej hudby špeciálny darček v podobe ďalšieho koncertu. Uskutočnil sa totiž mimo trojdňového festivalu, v nedeľu 28. októbra v Ateliéri Babylon. Vystúpil tam John Scofield, umelec, ktorý v Bratislave už niekoľkokrát zahral. Tentokrát predviedol svoj najnovší projekt Combo 66. 

 

V prvom rade musím pochváliť výzdobu a celkovú premenu Ateliéru Babylon. Väčšinou sme totiž zvyknutí na veľký a nijako zvlášť upravený koncertný priestor. V nedeľu sa však premenil na krásnu sálu, v ktorej sa konalo veľké umenie. John Scofield si pre svoje CD s rovnomenným názvom Combo 66 zvolil špičkových hudobníkov mladej jazzovej generácie – klaviristu a hammondistu Geralda Claytona, jeho dlhoročného sidemana Billa Stewarta na bicích nástrojoch a kontrabasistu Vincenta Archera, ktorý spolupracoval aj s našou domácou hviezdou na jeho debute 1st Touch, s gitaristom Michalom Bugalom.

 

 

Playlist koncertu sa skladal väčšinou z najnovších skladieb CD Combo 66, išlo teda o moderný mainstreamový jazz tej najvyššej triedy. Úvodná téma „Icons at The Fair“ je kontrafaktom ľudovej pesničky „Scarborough Fair“, ktorú si do svojho repertoáru zaradil jazzman Paul Desmond, následne ju upravil aj Herbie Hancock, ktorý ju s Paulom Desmondom nahral. Základom bola Hancockova verzia z jeho CD The New Standard, v ktorej John Scofield účinkoval. Líder odpálil rýchle swingové tempo plné pedálových zádrží a zaujímavých harmonických postupov. Koncert sa nemohol začať lepšie. Scofieldov zvuk bol oblý a čistý, čo je taktiež nezvyčajné. Ako sólista ma zaujal už v úvode najmä klavirista Gerald Clayton, ktorý  k improvizácii pristupoval úplne inak ako ostatní hráči, pracoval hlavne s farbami, harmóniami a zvukovosťou nástroja, čo veľakrát prekvapilo aj samotného Scofielda. Pripomínal Freda Herscha a Billa Evansa.

 

 

Pokračovalo sa skladbou „Combo Theme“. Išlo o pomalý swingujúci rytmus s pekným bluesovým repetetívnym motívom. Najviac tu vynikal Bill Stewart svojimi bebopovými akcentami a krásnym polyrytmickým sprievodom. Vincente Archer mal úžasný hlboký tón a drive, ktorý podporoval celú kapelu. Tretia kompozícia „Can´t Dance“, ktorej názov vymyslela Scofieldova manželka, mala opäť rýchly swingový rytmus, ktorý sa v polovici striedal so spoločnými groovujúcimi vyhrávkami. Scofield sa predviedol ako špičkový boper, jeho linky boli plné zaujímavých bebopových postupov, bluesových riffov, ale aj jednoduchých call and response motívov. V  tóne takmer sedemdesiatročného majstra je cítiť obrovský nadhľad a cit pre dynamiku. Clayton v tejto skladbe prešiel na  zvuk organu, s ktorým vynikajúco pracoval. Vo svojom sóle pripomínal Hanka Jonesa, Oscara Petersona a Tommyho Flanagana, bolo úžasné sledovať široký štýlový záber mladého klaviristu

 

 

Koncert sa niesol v príjemnej atmosfére, ktorú okrem fantastickej hudby zabezpečil aj líder svojim častým otvoreným a veľmi priateľským konferovaním. Odznela aj kompozícia Billa Stewarta s politickým odkazom - jej názov bol totiž „F U Donald“. Scofield je pri uvedení tejto skladby v domácom prostredí Ameriky zvyknutý na silné reakcie, v Bratislave sa však nič podobné nekonalo. S pozdvihnutým obočím len skonštatoval, že sme vlastne na Slovensku. Skladba mala moderný jazzový groove plný disonantných harmónií a zaujímavých melodických liniek. Hráči sa v tejto skladbe dostali k modálnemu konceptu hrania. Gerald Clayton pripomínal svojím dokonalým sprievodom Herbieho Hancocka či Chick Coreu. Senzačný bol dialóg medzi ním a Scofieldom, ktorí improvizovali cez seba. Odznelo aj tradičné rhythm and blues, kde Scofield hral s jeho typickým rockovým zvukom.

 

Koncert bol vynikajúci. Veľmi ma zaujalo ako veľmi sú všetci títo umelci svojskí a výnimoční. Každý z nich pristupoval ku sólu unikátne. Napriek tomu však dokázali v potrebných chvíľach jeden druhého podporiť a vydolovať zo seba maximum. Scofield je génius, v jeho hre cítiť najväčšmi vplyv legátového hrania Jima Halla, nechýba mu však bebopový jazyk Charlieho Parkera, bluesové frázy, moderné pentatoniky či coltrane changes. Toto všetko dokáže prirodzene snúbiť do logického a umelecky výpovedného celku.

 

Po búrlivom standing ovations zaplneného Ateliéru Babylon sa kapela vrátila naspäť a s veľkou radosťou zahrala jeden prídavok. Ďakujem organizátorom BJD za tento zážitok. Už teraz sa teším na budúcoročný program.  

 

 

Dávid Oláh

Foto: Ivan Kelement