Open Jazz Fest dopadol opäť na výbornú 2/2

...pokračovanie, deň druhý.

Otvárací koncert druhého festivalového dňa bol opäť v rukách slovenského interpreta. O nevšedný hudobný zážitok sa postarala Sisa Michalidesová so svojim čerstvým autorským projektom „Expresie“. Sisa je rozhodne žiadaným zjavom na pôde džezovej i nedžezovej domácej scény, kde sa v krátkom období stihla prezentovať rôznou tvorbou. Najmä jej vystúpenie na BJD 2010 so Zimnými Kúzelníkmi vo mne zanechalo hlboký dojem. Jej prístup ku komponovaniu je originálny a do značnej miery podfarbený citom, ktorý je v jej tvorbe kľúčový. Sisa sa v tomto zmysle prezentuje ako veľmi vnímavá osobnosť so schopnosťou vyjadriť širokú škálu emócií, pričom sa nemusí jednať výlučne o hudbu, Sisu totiž môžeme okrem iného nájsť v divadle Úsmev, kde pôsobí ako herečka. Expresie sú zrejme odrazom nie príliš šťastného obdobia autorky. Skladby vyvolávali pocity melanchólie, samoty, či beznádeje, ktoré striedali stavy duchovnej očisty a oslobodenia. Z hudobného hľadiska by som možno vyčítal jednoliatu dynamiku, ktorej potenciál zostal v priebehu kompozícií akoby zámerne nevyužitý s cieľom vyjadriť akési „panta rhei“ skladieb. Po úvodných skladbách z nového albumu Expresie, sme mali možnosť vidieť vzácneho hosťa, Máriu Kmeťkovú (harfa), ktorá zahrala v duu s kmeňovým hráčom, Pavlom Berezom (gitara). Tento krátky vstup bol balzamom na dušu. Ukázalo sa, že intímna poloha zrejme vyhovuje Pavlovi Berezovi, ktorý upokojil svoju hru čím jej pridal na vážnosti. Symbióza strún dala priestor na rozjímanie v dostatočnej miere a koncert mohol pokračovať v pôvodnej zostave. Na rad prišli rytmickejšie skladby, kde sa v plnej miere ukázal spevák Samuel Hošek, ktorý sa netajil vzormi z hudobnej branže. Ďalej sa v projekte prezentovali etablovaní hráči ako Juraj Griglák (basgitara), Marián Ševčík (bicie) a Peter Preložník (klávesy).  

Po úvodnom koncerte malo patriť pódium slovenskému zoskupeniu AMC trio a ich americkému hosťovi Markovi Whitfieldovi. Mladík Jowee Omicil pôvodom z Haiti bol však húževnatejší a avizovanú kapelu predbehol. Zrejme mal so svojím kvartetom naponáhlo. Nebola to jediná zmena v programe. Ohlásené obsadenie kapely tiež nekorešpondovalo s reálnym stavom, kde mal pôvodne hrať na gitaru Hervé Samb, no na pódiu stál Michel Alibo s jeho ružovým jazzbasom. S koncertom sa spájali isté obavy, nikomu totiž nebolo jasné čo bude jeho meritom. No netrvalo dlho, a po zaznení úvodných tónov sa všetko vyjasnilo. Ak existuje nejaký rasový rozdiel, tak v tom ako černosi cítia rytmus a ako s ním pracujú v priebehu skladieb. Každá nota bola na svojom mieste a groove tak mohol plynúť bez ohľadu na priestor a čas. Svoju úlohu v tomto prípade profesionálne zastával bubeník pôvodom z Kamerunu, Felix Sabal Lecco. Basové tóny z rúk Michela funkčne dopĺňali rytmiku kvarteta. Ten neraz vystúpil aj ako sólový hráč, kde ukázal svoju technickú zdatnosť. J-Phi Dary na klávesy a klavír určoval harmonický smer, v ktorom Jowee a jeho malebný zvuk alt saxofónu nemal konca kraja. Jowee hneď spočiatku upútal pozornosť poslucháčov svojou živelnou a expresívnou hrou so zmyslom pre žoviálnosť. Počas vystúpenia pobehoval sem a tam a neustále si vynucoval interakciu obecenstva, ktoré s nadšením privítalo jeho záujem. Miestami som mal pocit, že sledujem vystúpenie Kennyho Gerretta, bol to však jeho mladší nástupca. Repertoár kapely bol prispôsobený nenáročnému publiku, keď amfiteátrom nechali znieť melodické a rytmicky uchopiteľné skladby. Občasne Jowee opustil hranice vlastných kompozícií a nechal sa unášať vlastným svetom. Z môjho pohľadu najlepšie vystúpenie podujatia.

Predposledný koncert si na zodpovednosť zobrali domáci AMC trio. Toto zoskupenie sme mali možnosť vidieť s rôznymi svetovými umelcami, ako napríklad Ulf Wakenius či Randy Brecker (interview tu). Tentoraz však prijal pozvanie vzácny hosť z USA, gitarista Mark Whitfield (interview tu). Kapela prezentovala vlastné skladby, ktoré Mark bravúrne dopĺňal o zvuk lubovej gitary. Hmatníkom gitary prechádzal skutočne rýchlym tempom bez mihnutia oka. V improvizáciách dokázal dôkladne vystavať sólo, kde sa najradšej opieral o terciové intervaly. Zazneli prevažne melodické kompozície domáceho zoskupenia s ľudovým nádychom a dôrazom na lyrickosť, čo bolo pre Marka vyrastajúceho na smooth jazze isto zaujímavou skúsenosťou. Rytmika v podaní Martin Marinčák (kontrabas) a Stanislav Cvacinger (bicie) zaujala v skladbách neštandardné postavenie, kde swing nahrádzajú konzistentné rytmické plochy. Kapela si po vystúpení prevzala cenu za najlepší džezový album („One Way Road To My Heart“) za rok 2013 v rámci Radio_Heads Awards, ktorý nahrali spoločne so spomínaným Randym Breckerom.

Po výdatných koncertoch druhého a zároveň posledného festivalového dňa malo prísť vyvrcholenie v podobe SHEILA E & Band z USA. Po konečnej prestavbe pódia, kde už neostalo voľného miesta sa mohla začať show, ktorú našinec len tak nezažije. Hneď zo začiatku kapela spustila intro plné fráz a rytmických zlomov v snahe ukázať čoho je schopná. Po krátkom úvode zaznel aj úryvok zo skladby „Butterfly“ od nestarnúceho Herbieho Hancocka. Sheila účelovo striedala jeden nástroj za druhým v snahe predviesť svoju multiinštrumentalitu. Koncert sa tak niesol v duchu estrády, kde jeden žáner striedal druhý čím vystúpenie strácalo na hodnote a nejavilo žiadne známky koncepcie. Zábavný a komerčný charakter definitívne podtrhol Sheilin zámer predávať a podpisovať albumy priamo počas koncertu. Samozrejme, že v tejto činnosti bola úspešná, veď pochádza z USA. Na záver už nepomohlo ani sólo na bicie v jej podaní, už bolo totiž jasné, že to nerobí kvôli sebe, podtrhla to vzápätí oslovením publika „Clap your hands and buy my CD’s!“ Treba však vypichnúť, že ľudia sa zabávali, čo bolo cieľom záverečného koncertu.

Celé podujatie zavŕšilo jam session, keď sa na pódiu stretlo hneď niekoľko účinkujúcich. Ide o jedinečný bonus pre návštevníkov, nakoľko spoločné jamovanie na festivaloch tejto veľkosti býva skôr výnimkou.

I toho roku vo mne festival zanechal množstvo dojmov, a už teraz je jasné, že podujatie navštívim aj počas ôsmeho ročníka openjazzfest. Spojenie pekného prostredia pri vode, kvalitnej džezovej hudby a príjemnej spoločnosti totiž funguje dokonalo.            

Ondrej Kopecký
Foto: Open Jazz Fest