One Day Jazz Festival: Veľkolepá oslava jubilea s Lizz Wright, Danom Bártom a Slovenskou filharmóniou

Pred bratislavským NTC sa už podvečer 13. júna  začali zhlukovať skupinky fanúšikov jazzu. Tento mimoriadny deň sľuboval koncert prinášajúci spojenie symfonickej a jazzovej hudby, slovenských a zahraničných hudobníkov a zároveň oslavu 10. výročia One Day Jazz Festivalu, za ktorým nájdete nášho bubeníka Martina Valihoru.

V úvodnom príhovore riaditeľ festivalu Martin Valihora vysvetľuje zmenu miesta koncertu. Pôvodne ním mali byť výnimočné priestory nádvoria Bratislavského hradu. Nepriazeň počasia však priniesla “napoleonské” rozhodnutie na poslednú chvíľu. Preto už v tomto momente sedíme nedočkavo v hale NTC a pred nami sa rozprestiera majestátne nasvietená scéna s miestom pre celú Slovenskú filharmóniu, ktorá spoločne s Martinom Valihorom a pod taktovkou Oskara Rózsu uvedie hviezdy dnešného večera - spevákov Dana Bártu a Lizz Wright.

Úvod večera patrí Danovi Bártovi a prvá pieseň „Na i v ní” je zahájená vrelými tónmi elektrickej gitary v rukách Mirka Chyšku, ktorý je po niekoľkoročnej pauze opäť členom stálej zostavy Dan Bárta a Illustratosphere. Spevákov prejav je nesený na tónoch orchestra a zvukové farby výborne znejúcich aranžmánov sľubujú skutočnú lahôdku pre milovníkov jazzu. Tempo zvyšuje nasledujúca „Innerview“ z albumu Entropicture, kde sa ukáže aj klavirista a skladateľ Filip Jelínek so svojím sólom na klávesy. Publikum vďačne vychutnáva jeho aranžmány pre orchester. Je z nich cítiť, že ich ušil presne Danovi “na telo“. Sú miestami priezračne úsporné a dávajú dostatočný priestor aj Bártovej skupine. Zaznievajú skladby „Kontrabásník“, „Pruhy“ a „O pýše mé“. Kompozície pôsobia veľmi vyzreto a zohrane a Martin Valihora za bubnami s istotou zapadá do kapely a poháňa hudbu dopredu bez najmenšej stopy po zaváhaní. Zvuk je veľmi profesionálne zvládnutý a spokojný divák si ani neuvedomí, aké nároky na zvukára kladie takýto masívny projekt.

Všetko beží hladko a kapelník a spevák Dan Bárta si radostne a spokojne poklopkáva prstami po mikrofóne a gestikuluje v improvizáciách, i keď ich v prekomponovanom programe nie je až tak veľa. Pomedzi piesne dáva svoje krátke hlášky v obľúbenej “slovenštine”. Oskar Rózsa energicky riadi bratislavských filharmonikov a vedie koncert do finále, kde ostinátna kalimba zahajuje skladbu „Má němá tvář”. Prvá časť večer sa uzatvára skladbou v tanečnom latinsko-americkom rytme vtipne nazvanou „Bartagnan“. Pred ňou spevák Dan Bárta vyzýva poslucháčov do tanca. Zdá sa však, že na Slovensku nám momentálne nie je veľmi ani do spevu, nieto ešte do tanca...

Po prestávke prichádza na pódium ďalšia charizmatická osobnosť - americká speváčka Lizz Wright, ktorá už niekoľkokrát v Bratislave koncertovala. Martin Valihora predstavuje jej doprovodnú kapelu, v ktorej je tentokrát i domáca hudobná legenda - gitarista Andrej Šeban, privíta orchester filharmónie a usadá späť za biciu súpravu. Na kontrabas a basgitaru hrá Reggie Washington, na klavíri Kenny Banks.

Skladbou „Soon as i get home“ začína rodáčka z Georgie koncert iba so svojím dvorným klavíristom Banksom, zakrátko sa však pripája aj doprovodná kapela podporovaná orchestrom. Lizz Wright je niekedy označovaná ako „gospelová diva” a nemožno sa tomu ani diviť, pretože jej otec bol klavíristom v cirkevnom zbore a odmalička vo svojej dcére povzbudzoval vzťah k cirkevným piesňam a spirituálom. Na prvé počutie spoznávam iba skladbu „Afro Blue“, ktorá je však pozmenená takmer k nepoznaniu. Veľkou mierou k tomu napomáha i masívnejší orchestrálny zvuk aranžmánu. „Walk with me“, ktorá po nej nasleduje je často uvádzanou piesňou jej koncertov. Začína sa v rýchlejšom tempe s výraznou basovou figúrou a po prvý raz sa blysne sólom aj Andrej Šeban, ktorý vačšinou disciplinovane a s pokorou doprevádza.

Lizz Wright je speváčka, ktorá bezvýhradne dominuje, či už svojou farbou hlasu a prejavom, až by som niekedy uvítal aj dlhšie inštrumenálne sóla. Na toto však dnes nie je čas ani priestor, pretože koncepcia večera je trošku iná. Prejavuje sa to aj predčasným odchodom niektorých poslucháčov zo sály. Prichádza na rad prvá z originálnych skladieb „Salt“, na ktorej jasne cítiť vplyvy gospelu, či už v 3/4 rytme, rovnako ako v bluesovom nádychu harmónie i melódie. Môj pocit z tohoto koncertu je určitá jednotvárnosť napriek zručnej práci aranžéra. Prejavuje sa aj určitá únava orchestra, dirigenta a v tejto časti už koncert mierne stráce napätie. „Old Man“ z albumu Dreaming Wide Awake, „Song for Mia“ a „Grace“ z rovnomenného albumu ma utvrdzujú v mojom presvedčení, že menej je viac a niekedy aj remeselná dokonalosť udolá uši poslucháča. Záverečným prekvapením pre divákov bolo nepochybne spoločné vystúpenie Dana Bártu a Lizz Wright. Ich interpretácia slávnej Stingovej skladby "Fragile" spolu s originálnym gitarovým sólom Andrea Šebana priniesla pomyselnú bodku za veľkolepým koncertom.

Večer sa niesol v kultivovanom duchu vypracovaných aranžmánov - jazzu a živelnosti bolo tentokrát pomenej. Nemožno však uprieť vysokú profesionalitu všetkých zúčastnených - od organizátorov, cez interprétov, až po spokojných divákov, ktorí si domov odnášali zážitok z tohoto vydareného podujatia. Podaril sa zámer Martina Valihoru upriamiť trošku pozornosť aj na našu scénu a ukázať, že naši hudobníci (či už sólisti, alebo členovia orchestra) môžu smelo stáť po boku známych hviezd. Tento festival už potvrdil, že je zárukou vysokej kvality a môžeme sa iba tešiť na ďalšie koncerty.

Stano Počaji

Foto: Peter Ťapaj