Billy Cobham: Odišiel som od Milesa žiť svoj vlastný život

Billy Cobham, rozhovor v klube Porgy & Bess, Viedeň, 23.4.2016

Billy Cobham (nar.1944 v Paname) je legendárny bubeník, ktorý začínal v sedemdesiatych rokoch u Milesa Davisa a účinkoval na jeho šiestich albumoch, vrátane slávneho Bitches Brew. Po skúsenostiach v Davisovej skupine bol jedným zo zakladajúcich členov pôvodného Mahavishnu Orchestra, z ktorého v roku 1973 musel odísť. Odchod odštartoval jeho úspešnú sólovú kariéru, ktorá mu poskytla dostatočný priestor na realizáciu svojich hudobných predstáv. Cobhamovu techniku hry dodnes obdivujú nielen bubeníci, ktorí k nemu vzhliadajú ako ku svojmu veľkému vzoru. Tak ako väčšina aktívnych muzikantov,  aj Cobham sa venuje súčasne viacerým projektom. Zahŕňajú jeho sólové hranie, Billy Cobham Band, ad hoc vystúpenia s hudobníkmi, ktorí su jeho srdcu a hudobnému vkusu blízki, ale aj bubenícke workshopy. Pred niekoľkými dňami vystúpil s Billy Cobham Bandom vo viedenskej Porgy & Bess. Využili sme príležitosť a položili sme mu niekoľko otázok. S odstupom času hodnotí s nadhľadom svoje skúsenosti z hrania u Milesa a Johna McLaughlina ale aj svoju sólovú kariéru.

Pred nedávnom bol do kín uvedený životopisný film o Milesovi Davisovi – Miles Ahead, ktorý znovu vzbudil záujem o fenomén Davisa. Je o Vás známe, že ste účinkovali na siedmich Davisových albumoch, vrátane legendárnej, prelomovej nahrávky Bitches Brew. Ako si na toto obdobie spomínate?

Bitches Brew bol pre album krásny názov. Ako iste viete, nešlo o klasický štúdiový album, ale o sériu viacerých nahrávok. Nedokážem si ani narýchlo spomenúť, v koľkých skladbách tam hrám. Jediné, čo sa mi z nahrávania Milesových Bitches Brew, Live-Evil, On the Corner, Circle in the Round a Jacka Johnsona vynára z pamäte, je album A Tribute to Jack Johnson. Všetko ostatné, čo sme na ďalších sedeniach hrali, bolo veľmi voľné a neviazané. Spomínam si na skúšky, keď sme mali k dispozícii len obyčajný školský notový papier s bledomodrými linkami. Bolo na ňom diagonálne načmáraných osem, deväť núl, ktoré predstavovali stupnicu. V rytmickej sekcii hral John McLaughlin (gitara, pozn.red.) a Michael Henderson (basgitara, pozn.red.). Obaja sú poriadne tvrdohlaví, nenechajú si od nikoho rozkazovať. Všetko, s čím nesúhlasili, odmietali ihneď rečou tela. Na nahrávaníie ma pozval Miles. Bolo pre mňa skutočným  zadosťučinením mať šancu byť pri tom.  Ďalej tam bol Steve Grossman (saxofón, pozn.red.), ten bol v štúdiu väčšinou ticho. Keď mu niečo prikázali zahrať, disciplinovane to zahral, takisto ako aj ja. Snažil som sa vtedy niekam zaradiť, nájsť si svoje miesto. Nahrávanie sa odohrávalo v čase crossoveru jazzu s rock-and-rollom. Milesovi sa páčilo niečo v rockovom štýle, čo som mu vtedy zahral. Hovorí: „Presne toto zahraj zajtra, dobre?“. Ďalší deň, keď nadišiel môj čas, som si už nevedel spomenúť, čo presne to malo byť. Dúfal som, že Miles na to ďalší deň tiež zabudne. Medzitým sme začali hrať niečo typicky McLaughlinovské. Hlavné Davisovo motto znelo: „Nehrajte v prestávkach medzi nahrávaním v štúdiu žiadnu hudbu.“ Keď to vyslovil, potreboval niečo skontrolovať v režijnej miestnosti. John sa počas prestojov v pauzách nudil, tak sa často pohrával s gitarou. Hral vtedy niečo, čo sa objavilo aj na nahrávke Tonyho Williamsa – Life Time. Michael Henderson tiež nemal zrovna vtedy nič na práci, tak hral aj v pauzách. Neodolal som a pridal som sa k nim. Miles keď to videl, hneď sa osopil: „Vravel som Vám, že nemáte hrať v pauzách medzi nahrávaním!“  Nachvíľu sme prestali, ale onedhlo sa opakovalo to isté. Miles na nás zakaždým vybehol. Keď sa to stalo tretí raz, bol už celý bez seba a ziapal po nás. Nakoniec sme však celý album nahrali veľmi rýchlo. Išlo to ako po masle. Hoci sme mali zajednané štúdio na dve nahrávania, zvládlili sme to na jeden záťah. Prišli sme do štúdia o desiatej ráno a pol jednej naobed  sme boli hotoví. Proste to perfektne šľapalo.

Do toho sa však priplietol Herbie Hancock, ktorý sa práve vracal z obchodu, s plnými rukami potravín (Hancock sa v štúdiu ocitol náhodou, riešil v teň deň v budove s producentom niečo úplne iné, pozn.red.). Pristúpil k Milesovi a podal mu svoju platňu, Fat Albert Rotunda, ktorá bola jeho čerstvou novinkou. Miles ju schmatol a hovorí: „Hraj!“. Herbie pozerá na neho a snaží sa mu vysvetliť, že musí odísť, lebo má dohodnuté niečo iné. Miles zopakoval výzvu a keď zvolal tretí raz: „Hraaaaaj!“, myslel som, že mu exploduje hlava. Herbie teda spustil. Keď si vypočujete nahrávku, v ktorej hrá Herbie na albume Jack Johnson na organe, budete počuť, aký staré a opotrebovaný bol  (organ Farfisa, pozn.red.). Nefungovali na ňom všetky klávesy. Keď udrel do klávesnice, až sa zvíril prach.  V skladbe počuť aj obrovský akord, ktorý zaznel, keď hral na klávesoch celým predlaktím. Všetko toto je na albume počuť. Jedine toto si pamätám z obdobia nahrávania Bitches Brew. Všetko ostatné mi vyfučalo z hlavy. Keď mi niekto niečo z toho nahrávania pripomenie, poviem len: „Fakt? No keď to hovoríš ty, asi to tak bude.“

Nahrávka Bitches Brew bola unikátna aj tým, že na každej skladbe účinkovali dvaja bubeníci. Pravé a ľavé bicie. Aký bol Milesov zámer?

Spomímam si, že som tam bol niekedy súčasne s Tonym Williamsom, Jackom DeJohnettom alebo Lennym Whiteom. Ale prečo tam bolo toľko ľudí? Všetci tí, ktorí o tom niečo napísali, mali doktorské tituly z jazzu, rôzne ocenenia, boli autormi milióna kníh a blablabla. A už nikto nevie ako to naozaj bolo (smiech).

Kedy ste sa s Milesom videli posledný raz?

Bolo to v Japonsku, v roku 1983. Pracovali sme spolu na špeciálnom projekte s bigbandom Gila Evansa. Miles chcel, aby som s ním hrával aj šnúry, ale to som odmietol. Jedným z hlavných dôvodov bola moja vnútorná potreba hľadať svoju vlastnú cestu. Chcel som zúročiť skúsenosti, ktoré som nadobudol u Milesa a iných hudobníkov. Nebolo mojim cieľom pracovať stále pre neho. Je dosť možné, že som bol neskôr pre toto rozhodnutie blahorečený, alebo aj zatracovaný. U Milesa som mal možnosť vidieť veci, ktoré sa mi páčili, ale aj nepáčili. Práca sa ním mi dala veľa, ale smerovala moju osobnosť tam, kam som nechcel. Vtedy som cítil, že mám na výber jednu z dvoch možností: život alebo smrť. Mohol som zostať u Milesa a byť dennodenne svedkom toho, s čím som sa nedokázal úplne stotožniť. Preto som sa rozhodol tak, ako som sa rozhodol. Podobná bola aj moja spolupráca s Petrom Gabrielom. Hoci to bolo to všetko úžasné, malo to aj tienistú stánku. Musel som odrieknuť niekoľko koncertov, napríklad Woodstock v roku 1994, pretože som bol v tom čase na šnúre so Stanleym Clarkeom a Larrym Carltonom. Taktiež som raz riešil dilemu, či hrať vo Wembley s Petrom Gabrielom a Rolling Stones, alebo osláviť so ženou výročie svadby. Povedala mi vtedy, že to mám zobrať, ale vysvetlil som jej, že ona je pre mňa dôležitejšia. Aj keď som som si musel odriecť veľa vecí, vždy som mal na to pádny dôvod. A tak som tu.

Vlastnú cestu ste nenašli hneď po odchode od Milesa, hrali ste potom v Mahavishnu Orchestra u Johna McLaughlina.

To bolo veľmi dôležité, pretože Mahavishnu vzišli z Milesa, presne tak, ako Weather Report. Väčšina Milesovych spoluhráčov, napríklad George Benson alebo Keith Jarrett bola ním poznačená. To bolo všetko, čo sme potrebovali. Niektorí cítili potrebu zostať u Milesa dlhšie. Pre mňa bolo dôležité, že som bol súčasťou toho okruhu ľudí, nie však vnútorného okruhu. S niektorými spoluhráčmi som sa neskôr stretol len náhodne. Napríklad s Daveom Hollandom sme hovorili spolu snáď len dvakrát, aj to sme sa len letmo pozdravili. A príbeh s McLaughlinom? Ten určite poznáte. Je dosť možné, že aj s Herbiem by som bol býval hral aj po odchode od Milesa, ale došlo by k tomu len ak by to niekto tretí sprostredkoval. Kľudne by som s niektorými z bývalých spoluhráčov mohol hrávať, ale nikdy k tomu nedošlo, pretože ten pocit nebol vždy vzájomný. Takto je to však v poriadku. Možno práve to mi pomohlo ešte viac upevniť svoju pozíciu a potvrdiť správnosť rozhodnutia žiť svoj vlastný život.

Čo ste sa naučili od Milesa ako od lídra kapely?

Nezávislosť. Keď sa ma spýtal, či sa k nemu nevrátim, odmietol som. Úplne kľudne, bez akejkoľvek agresivity. Vysvetlil som mu, že chcem ísť svojou vlastou cestou a on to akceptoval. Tú ponuku som dostal od neho len jeden jediný raz. Nikdy viac. Myslím si, že práve preto ma neskôr rešpektoval.

Vy ste mali na tých lídrov kapiel asi „šťastie“. Aj John McLaughlin má povesť silnej osobnosti a tvrdohlavého človeka, ktorý neakceptuje názory iných.

John nikdy nepovedal človeku otvorene nie. Nepovedal však ani áno. Jedinú požiadavku, ktorú som na neho mal, okamžite zamietol rečou tela. Chcel som vtedy autorsky prispieť k Mahavishnu Orchestra. Dôvod bol jednoduchý - udržať kapelu pohromade. Nie to, že by som sa cítil byť povolaným skladať hudbu pre Mahavishnu. U Johna som sa učil od najlepších ľudí, od akých sa vtedy dalo. Hudba, ktorú John v Mahavishnu skladal, bola tou najlepšou, akú kedy napísal. Aj tá, ktorú zložil za posledných päť, desať rokov je dobrá, ale Mahavishnu, to bolo po kompozičnej aj aranžérskej stránke niečo mimoriadne. Tiež som chcel nejak prispieť a skladať hudbu, podobne, ako John. Napriek tomu, že moj návrh otvorene nezamietol, nedostal som šancu nič zložiť. Bol som z toho zúfalý. Veľmi som si prial, aby sa kapela nerozišla. Hrávali sme takmer každý deň. Máme zdokumentovaných dvestoosemdesiat koncertov v priebehu dvoch rokov. Do toho nerátam skúšky a nahrávací čas. Celé sa to udialo rýchlosťou blesku. Koncom jari 1973 sme sa s Johnom neoficiálne dohodli na vytvorení základne ďalšieho Mahavishnu. Koncom leta som však bol už mimo hry. Zistil som to až keď mi raz nedošla výplata. Uvedomil som si, že už nie som súčasťou Mahavishnu.  Nič s tým nenarobíe, taký je život. Na tieto veci človek len tak ľahko nezabudne. Až po rokoch, niekedy v 2011 som dostal telefonát s prosbou zaplátať dieru po kapele, ktorá si pomýlila Montreaux s Montrealom a do Montreaux nedorazila. Organizátori tak potrebovali v Montreaux záskok. Vtedy som hral s Johnom asi tridsaťpäť minút. Odvtedy som ho nevidel.

Ako to bolo v Mahavishnu s Johnovou spiritualitou? Zasiahla Vás všetkých?

Napriek všetkému rešpektu voči Johnovi som si vždy myslel, že duchovnosť je každého osobná vec, ktorú koná sám pre seba, z vlastného presvedčenia. Bol som len pozorovateľom a videl som, že všetko, čo robí John, robí len pre svoje dobro. Ale či chcel do toho zatiahnuť aj ostatných? Neviem sa k tomu vyjadriť. Celý čas som nevedel o čom to všetko bolo. Až keď som videl Ricka (Lairda), ako chodil za iným gurum, myslel som si, že zrejme v tom budú aj nejaké peniaze. Možno to robili preto, že to bolo trendy? Nemal som vôbec tušenie, o čo im išlo. Pre mňa bol najdôležitejší koncový produkt – hudba. Tá bola na pódiu perfektná. Čo však bolo na Mahavishnu výnimočné, bolo to, že na pódiu sme boli perfektne zohratí. Mimo pódia to bolo úplne naopak, boli sme rozštiepení. Neboli sme priatelia, len kolegovia. Vozili sme sa na turné v aute, a keď sme z neho vystúpili, tak „Čau!“.

Platilo to úplne na všetkých v kapele rovnako?

Najlepšie si vychádzal Jerry (Goodman) s Janom (Hammerom). My s Rickom sme sa navzájom vždy rešpektovali, nemali sme s tým žiadny problém. Rick bol veľmi tichý, ale pozitívny a asi najvzdelanejší člen kapely. John nemal vôbec čas. Bol stále veľmi vyťažený svojimi aktivitami a záväzkami, aj v súvislosti s jeho vierou. Boli sme od seba veľmi vzdialení, nielen fyzicky.  Nerozumel som mu, tak sme sa rozišli. Nebolo to preto, že by som ho nemal rád, len som mu jednoducho nerozumel. Keď niečomu nerozumiete, nemôžete povedať, či to máte radi alebo nie.

Nakoniec ste si zvolili svoju vlastnú dráhu, ktorá bola v začiatku poznamenaná fusion štýlom. Ako by ste nazvali hudbu, ktorú hráte v súčasnosti?

Nezvyknem kategorizovať, hrám proste hudbu. Nazvite si ju, ako sa vám páči. Napríklad dnes hrám tu v Porgy so svojou skupinou, o štyri dni budem hrať v New Yorku s Ronom Carterom a Donaldom Harrisonom. Nehovorili sme spolu tri roky. Som si však istý, že keď sa v Blue Note zídeme, budeme vedieť spolu niečo zahrať. Mám približnú predstavu, akým smerom sa to bude uberať. Je to veľmi vzrušujúce, lebo neviem, čo všetko to bude obnášať. Tak isto môžem hrať s Ronom a Kennym Barronom, hrali sme spolu mnohokrát. Keď prišiel do Neapola Ron z New Yorku a Kenny z Uruguaja, nikto z nás nevedel, čo budeme hrať. Napísali sme si vtedy na papieri zoznam skladieb, ktoré by sme vedeli zahrať a vzišlo z toho neuveriteľných stopäťdesiat skladieb. Ani som netušil, že to môže byť až toľko. Niekedy sa tak v New Yorku hrávalo, v jednom aj šesť týždňov v kuse, kluby bývali pol míle od seba. Týždeň na to ste hrali opäť šesť týždňov, v úplne inom klube. Nemuseli ste z New Yorku odísť na viac než tri, štyri týždne v roku, pretože v meste bolo veľa klubov. Tak ste sa učili stále nový repertoár.

Raz ste o sebe povedali, že s pribúdajucim vekom hrávate menej nôt. Je to dôsledok procesu dozrievania alebo zvyšovania hráčskej efektivity?

Ak by ste sledovali bubeníka Roya Haynesa v show Davida Lettermana a potom by ste sa vrátili do čias jeho mladosti pred päťdesiatimi rokmi, mohli by ste porovnávať jeho štýl. Bol oveľa aktívnejší, keď hrával s Frankom Strozierom. S pribúdajúcim vekom sa snažíte nájsť noty, ktoré majú skutočný význam. Na ten zvyšok sa môžete kľudne vykašľať, pretože  každý, kto Vás videl hrať pred rokmi vie, že ste schopný zahrať veľa tónov. Nie všetky sú ale dôležité. Ukážkovým príkladom je Miles. Vo svojich začiatkoch, koncom štyridsiatych rokov hrával oveľa viac tónov, ako ku koncu svojej kariéry. Dokázal hrať jednen tón počas šiestich akordov v Quiet Night. Držal stále ten jeden tón a orchester hral všetko ostatné.

Pripravujete nejaký nový album, ktorý nám dnes predstavíte?

Najnovši album sa volá Broad Horizons, nahral som ho s frankfurtským Radio Bigbandom. Konečne som dal dokopy nejaké peniaze, aby sme ho mohli vydať. Vyšiel minulý týždeň.

Ďakujeme za rozhovor.