Al Di Meola: Vždy hovorím publiku, že ma vidí hrať elektrickú hudbu posledný raz

Rozhovor s Al Di Meolom, 9.6.2015, Bratislava

Al Di Meola (1954) je mimoriadne produktívny hudobník. Za štyridsať rokov aktívneho hrania je považovaný za jedného z najlepších gitaristov a skladateľov. Na konte má viac než dvadsať vlastných albumov a účinkovanie na tuctoch albumov iných hudobníkov. V Bratislave sme mali možnosť vidieť ho viackrát, s rôznymi projektami. Tentokrát prišiel predstaviť predovšetkým svoj predposledný album All Your Life, ktorý nahral v roku 2013 londýnskom štúdiu Abbey Road. Album je poctou skupine, ktorá ho v mladosti najviac ovplyvnila – The Beatles. Vo vypredanej Starej tržnici v centre Bratislavy zahral so svojim triom šestnásť skladieb, pričom takmer polovicu set-listu predstavovali skladby zo spomínaného albumu All Your Life. 

Po koncerte sme sa s triom stretli v jednej bratislavskej reštaurácii. Al Di Meola, spokojný s bratislavským koncertom, rozprával o svojom obdive ku skupine The Beatles, o návrate legendárnych Return of Forever ako aj o svojich dávnych hudobných partneroch - Pacovi de Luciovi či Johnovi McLaughlinovi.

Váš dnešný repertoár pozostával predovšetkým z úprav skladieb The Beatles, ktoré vyšli na Vašom predposlednom albume All Your Life. Podľa akého kľúča ste vyberali konkrétne skladby na album? The Beatles napísali neuveriteľné množstvo piesní. Iste nebolo ľahké vybrať zopár na jeden album.

Dobrá otázka. Hľadal som ich piesne, ktoré ihneď sadli harmonicky na gitaru. Upravoval som ich priamo na gitaru, bez akejkoľvek ďalšej produkcie. Na niektoré skladby The Beatles by sa tento postup nedal použiť. Napríklad na Come Together, tá neobsahuje takmer žiadne harmónie. Ale napríklad na Penny Lane alebo Michelle to fungovalo perfektne.

Potom ste pracovali na ďalších aranžmánoch pre väčšiu skupinu?

Album som nahral sám v štúdiu, keď som mal veľa voľného času počas prestávky v letnom turné. Nechcel som používať žiadnu produkciu. Aranžmány pre skupinu som pridal až neskôr, keď som plánoval vystúpenia so svojou skupinou. Niektoré koncerty som plánoval robiť so sláčikovým kvartetom, iné v menšej zostave.

Mali ste nejaké obľúbené obdobie The Beatles, ktoré ste preferovali pred iným?

Mal som rád aj raných The Beatles, ako sa však postupne vyvíjali, mal som ich radšej a radšej. Predovšetkým ich albumy Magical Mystery Tour, Sgt. Peppera, The White Album, v tomto poradí. Supergeniálne albumy. Aj dnes keď ich človek počúva, je udivený. Úžasná produkcia, zvuk, melódie.

Takže sa zdá, že ste patrili skôr k fanúšikom The Beatles ako The Rolling Stones. V minulosti sa tieto dve fanúšikovské základne voči sebe dosť vyhradzovali.

Mal som rád obe skupiny, ale oveľa viac The Beatles, Stones boli vždy tí „zlí chlapci“. Mal som vždy pocit, že The Beatles brali všetko poctivejšie, skutočne svoje skladby komponovali. Koncert The Rolling Stones som videl minulý rok dvakrát. Boli vždy takí hluční, ach. Mal som v ušiach štuple a stále sa mi to zdalo bolo šialene nahlas.

Páčila sa mi historka ako ste si počas nahrávania beatlesoviek prenajali v Hamptone dom a úplnou náhodou bol Vašim susedom práve Paul McCartney.

Tak to áno, to bola naozaj pravdepodobnosť jedna k miliarde. Niekto mi poradil na prenájom práve Hampton, kde je snáď milión domov. Keď som hľadal v inzercii dom vhodný na prenájom, nebolo veľmi z čoho vyberať. Nararazil som však na jeden nenápadný inzerát, ktorý ponúkal na pár dní prenájom domu práve v Hamptone.  Majiteľ vravel, že bežne dom neprenajíma, ale že na nejaké tri, štyri dni by to šlo. Zároveň poznamenal, že susedom je veľká pop star. Neprezradi však ihneď jej meno. Okamžite som premýšlal, kto by to asi tak mohol byť. Billy Joel? Bon Jovi? Keď nám povedal, že ide o Paula McCartneyho, skoro som odpadol. Keď som tam prvý raz prišiel, Paul bol práve pri dome s nejakými priateľmi. To bolo na mňa naozaj priveľa (smiech). Ďalšie dni som ho bežne videl odchádzať a prichádzať na aute.

Mal Paul šancu Vaše beatlesovské CD počuť?

Táto story s hľadaním prenájmu sa stala úplne prvý raz, približne v polovici nahrávania albumu All Your Life. Pracoval som práve v tom čase na aranžmánoch skladby Penny Lane. A zrovna ulica, na ktorej sa nachádzal náš dom sa volala Pintail Lane. Podobný názov. On býval na čísle jedenásť, ja na dvanástke. Môžete si Paulov dom nájsť na Googli (smiech). Keď som tam býval aj o rok nekôr, v tom istom období roka ako po prvý raz, daroval som Paulovi svoje beatlesovské CD. Netusím však dodnes, či ho vôbec počul. Paul je muž, ktorý je vyťažený tak, ako málokto. A navyše, na svete existujú tisíce nahrávok rôznych verzií skladieb The Beatles. Dúfam, že nie tisíce práve takých, aké sú moje (smiech).

Je o Vás známe, že ste sa v minulosti odklonili od elektrifikovanej hudby a posledné roky sa venujete viacmenej akustickej hudbe. Jedným z uvádzaných dôvodov bol problém prílišného hluku na pódiu. Mali ste s tým Vážne problémy alebo išlo skôr o prevenciu?

Mal som naozaj problémy, občas mi až zvonilo v ušiach. Odborný názov tohto zdravotného problému je tinnitus. Tinnitus sa nikdy nezlepšuje, len zhoršuje. Je však pravdou, že po čase som sa vrátil opäť k elektrickej hudbe a podstupujem opäť známe riziká.

V jednom rozhovore ste povedali, že akustickú hudbu hráte viac v Európe a elektrickú v USA. Prečo je to tak? Je to vec kultúrnej tradície?

Myslím si, že prevažná časť európskej populácie má väčší zmysel pre klasickú hudbu, world music alebo jazz. Máte v Európe viac hál a rôznych priestorov, ktoré sú svojimi technickými vlastnosťami vhodné na akustickú hudbu. Myslím si však, že je to zrejme viac dané vkusom publika. Na Facebooku neustále dostávam ohlasy aby som sa vrátil znovu k elektrickej hudbe.

V roku 2008 ste sa dali znovu dokopy s Return to Forever (pozn.red: Chick Corea, Stanley Clarke, Lenny White, Al Di Meola). Päť rokov predtým ste v jednom rozhovore hovorili o tom, aké by to bolo fantastické hrať zas s RTF. Po ukončení turné ste však nakoniec neboli veľmi nadšený. V čom sa vaše očakávania nenaplnili?

Celý návrat bol postavený na akejsi nostalgii. V USA milujú elektrickú hudbu, v Európe je to naopak. Turné RTF sa konalo bolo len v USA a Európe. V Amerike bola túžba ľudí po obnovení našej kapely podstatne väčšia. Predsa, boli sme štyri známe mená, ktoré sa dali zas chceli dať dokopy. Veľa ľudí neverilo, že si ešte spolu dakedy zahráme.

Keď sme pri žánri fusion, kedysi ste sa vyjadrili, že nemá taký emocionálny rozmer, aký má Vaša akustická hudba. Ako ste to mysleli?

Napriek tomu, že RTF bola obklopená veľkolepou technikou, bola, našťastie, od začiatku autorskou skupinou. Práve technika sa stala niečím, čo ľudia na RTF milovali. Nie veľa tejto hudby bolo hudbou sentimentálnou, takou, ktorá by človeka chytila vyslovene za srdce. Významným momentom pre mňa bolo to, že som V 80-tych rokoch spoznal Astora Piazzollu. Astor mal veľmi technickú hudbu, ktorá bola zároveň veľmi dojemná. V jeho hudbe bola veľmi výrazná emocionálna zložka a práve to bol smer, ktorým som sa chcel aj ja uberať. Ja som pôvodne vyrastal na hudbe The Beatles. Po rokoch som pri tom množstve jazzu a fusion v našej hudbe nachádzal postupne menej a menej prvkov sentimentality. Pre fusion bolo napríklad typické aj to, že nemala veľkú ženskú fanúšikovskú základňu. Na koncerty chodili na prevažne muži, občas s partnerkami. Ženy mali rady v hudbe predovšetkým sentimenálne prvky, a tie  naša hudba bežne neobsahovala.

Rok 1981 a album Friday Night in San Francisco,  to bolo hviezdne trio Al Di Meola, John McLaughlin a Paco de Lucia. Predalo sa viac než päť miliónov platní. Čo všeto za tak vysokým číslom bolo? Priniesli ste na hudobný trh niečo nové?

Bolo to niečo, čo dovtedy nikto nepriniesol. Traja chlapíci, ktorí medzi sebou veselo súťažili. Snažili sme sa jeden druhého ohúriť a to bola pre publikum úžasná vec.

Ako dlho ste sa všetci traja vtedy poznali, do akej miery ste boli zohraní?

V roku 1977 som pozval som Paca do USA na nahrávanie svojho druhého albumu Elegant Gypsy. Nahrali sme spolu aj Mediterranean Sundance, ktorý sa stal ihneď singlovým hitom. Ľudia dovtedy nič také nepočuli. O niekoľko rokov neskôr sme prišli s myšlienkou na spoločné turné. V roku 1980 nás oslovil v Londýne impresário, ktorý neskôr manažoval Paula McCartneyho, s tým, aby sme spravili turné. Dali sme sa dokopy s Johnom McLauglinom a hneď od začiatku sme vedeli, že to bude veľká vec. Bolo to však oveľa väčšie ako sme očakávali. Počas dvoch mesiacov sme hrali na turné takmer každý deň. Každý deň sme navyše aj trénovali. Viete si predstaviť, aké sme mali po dvoch mesiacoch prsty? Šialenstvo.  Každý koncert turné sme nahrávali, bolo z toho nakoniec niekoľko krabíc záznamu. Dodnes ich mám všetky doma. Úplne najlepšie však boli posledné dva koncerty, piatkový a sobotňajší v San Franciscu. Nakoniec sme z týchto dvoch vybrali to najlepšie a vydali na albume Friday Night in San Francisco. To bolo pred tridsiatimi piatimi rokmi.

Každý z Vás pocházdal z iného hudobného sveta, mal iný vkus a techniku hry. Ako sa Vám to podarilo nakoniec skĺbiť dohromady?

Paco sa dovtedy pohyboval len vo svete flamenca. Po rokoch sa snažil dostať von zo škatuľky s názvom flamenco. My s Johnom sme boli úplne z iného sveta a práve to bolo na celej veci zaujímavé. V USA dovtedy nevedeli o flamencu vôbec nič. Len španieli vedeli o čo ide. Nech sme hrali kdekoľvek na svete, ak sa v publiku nachádzali španieli, neustále vykrikovali: „Olééé, olééé´!“, no strašná otrava. Podľa toho ste ihneď spoznali v publiku španielov. V Amerike sa však stalo ihneď senzáciou, úplne iná hudba, iná technika, akú doteraz nepoznali.

Určite to neboli žiadne malé klubové koncerty.

To teda nie, hrávali sme vo veľkých sálach. Obzvlášť návrat tria, v roku 1983 a 1995. Pamätám si, že najväčšiu show, tú sme mali v Budapešti. Dvadsaťštyritisíc ľudí na dvoch koncertoch v jeden večer. Mali sme kvôli tomu s Johnom McLaughlinom spor. Nechcel hrať dva koncerty v jeden večer. Vraj on nikdy nehrá  dve show, že je to príliš veľká námaha a podobné argumenty. Vravel, že ani Paco to nerobí, čo však nebola vôbec pravda. Ja som stále tvrdil, prečo nespraviť dve predstavenia ak je o ne záujem a nezarobiť tak v jeden deň dvakrát? Namiesto takmer tri a pol hodiny, ktoré sme bežne na koncertoch hrávali, som navrhoval spraviť dve deväťdesiatminútové predstavenia. Asi tri týždne som sa s Johnom o to naťahoval. Vždy bol veľmi tvrdohlavý.

Práve v tomto čase vychádza Vaše nové CD Elysium. Na americký trh sa však dostáva o niečo neskôr ako na európsky. Stáva sa pomerne často, že albumy vychádzajú v oboch regiónoch v odlišnom termíne, prečo to tak je?

To je pravda, v Európe vyšiel album nedávno, v USA práve dnes. Neviem prečo to tak vydavateľstvá robia, zrejme majú pre to nejaký dôvod.

Budete teraz robiť špeciálne turné na promo nového albumu? Alebo poračujete s rozbehnutým, prevažne beatlesovským, programom?

Pokračujem s programom Beatles & More a popri tom budeme robiť znovu elektrické turné, hlavne v USA. Budem kombinovať svoje nové veci so staršími, z obdobia Elegant Gypsy. Vždy hovorím publiku, že ma vidia hrať elektrické veci posledný raz. Nikdy to však nedodržím. Moje fusionové publikum sa za tie roky takmer vytratilo. Napriek tomu sme však vypredali  tri večery v NY, hoci predtým sme v tom istom klube nevedeli vypredať ani jeden koncert. Zdá sa, že ešte stále existuje nejaké fusion obecenstvo, nevytratilo sa teda asi úplne. Najpopulárnejšie však boli naše úplne najstaršie veci. Je to presne ako s Rolling Stones. Nepamätáte si ich posledných pätnásť albumov, ale určite si pamätáte tie najstaršie. Takže zatiaľ sme na turné. Potom by som si naozaj potreboval zobrať tak na rok voľno.

To hovorí veľa muzikantov, máloktorý to však dlho splní.

Ja som vydržal najdlhšie niečo vyše roka. A viete čomu som sa venoval? Obchodoval som s akciami. Na akciách takých firiem ako ALO, eBay alebo Amazon sa dalo každý deň dosť zarobiť. Občas som zarobil dvakrát toľko ako som investoval. Potom som zas o všetko prišiel. Kupoval som aj akcie Apple, po tridsať dolárov za kus. Viete si predstaviť čo by z nich bolo teraz? Potom prišiel marec 1999 a bol koniec. Balón spľasol. A keď ste nemali peniaze na to, aby ste nimi zaplatili požičané peniaze, predali sa vaše akcie so stratou a bolo vybavené. To však bolo pre mňa zrejme to najlepšie, čo sa mohlo stať. Pretože som sa opäť vrátil k hudbe. A bavila ma ešte viac ako predtým. Vtedy mi došlo, že práve hudba je to, čo mám robiť a nie hrať sa s akciami. Mimochodom, teraz som už znovu vyhoretý (smiech).

Veľa muzikantov hrá do vysokého veku. Bežne vidím na pódiách hudobníkov, ktorí majú viac než sedemdesiat rokov a bez problémov koncertujú. Musí to byť fyzicky veľmi náročné. Situácia v hudobnom biznise ich často núti hrať aj vtedy, kedy by snáď už možno ani veľmi nechceli.

Trh s hudobnými nosičmi je takmer mŕtvy. Takže muzikanti musia veľa koncertovať. Sú však hudobníci, ktorí po rokoch prestanú úplne koncertovať, napríklad taký Jan Hammer. Myslím, že nerád cestuje. Chick (Corea) má však sedemdesiatštyri a stále hrá. Miluje cestovanie, nemá s tým problém.

Chicka Coreu uvidíme o týždeň s Bobby McFerrinom o týždeň na ich spoločnom koncetre susednej Českej republike.

Tak ho odomňa pozdravujte.

Neviem, či sa vôbec bude dať k nemu dostať aspoň na podpis CD (Pozn.red: Al Di Meola po bratislavskom koncerte robil pomerne vyčepávajúcu autogramiádu).

Povedzte mu, že ste scientológ a podíše Vám čo len budete chcieť (smiech).

Ďakujeme za rozhovor.

Foto: Valentína Nídelová