V týchto dňoch si už tradične pripomíname udalosti novembra 1989 a snáď aj intenzívnejšie uvažujeme o tom, kde by sme sa dnes ako spoločnosť nachádzali, nebyť ľudí, ktorým nebolo v ťažkých dobách všetko jedno. Nasledujúcim textom by som rád oživil a pripomenul aktivity pozoruhodného záujmového amatérskeho združenia, ktoré sa svojou činnosťou hlásilo k otvorenej a slobodnej kultúre bez cenzorských normalizačných zásahov. V danom kontexte zrejme málokoho prekvapí, že Jazzová sekce pobočky Svazu hudebníku České socialistické republiky, ktorá počas svojej existencie (1971–1986) patrila k najaktívnejším platformám slobodnej a nezávislej kultúry v období normalizácie, musela nutne naraziť na totalitný systém.
Aktivity členov záujmového amatérskeho združenia Jazzová sekce pobočky Svazu hudebníku vždy oscilovali na pomedzí alternatívnej a oficiálnej kultúry. Pre mnohých sa Jazzová sekce stala modelom nonkonformného správania a symbolom odporu voči represiám mocenského aparátu Komunistickej strany. Ako organizačné a kontaktné centrum ostávala Jazzová sekce na čo najviac možnej báze legálnej existencie a tak zastávala rozhodujúcu úlohu pri väzbe alternatívnej kultúry na verejnosť.
Nástup normalizácie po auguste 1968 viedol k nútenému rozpadu mnohých záujmových a kultúrnych organizácií, medzi nimi aj Federácie československých jazzklubov. Jazzoví nadšenci sa preto počas konania Českého amatérského jazzového festivalu 1969 v Přerove usilovali o založenie nového dobrovoľníckeho združenia. Schválenie České jazzové unie však Ministerstvo vnútra ČSR po dvoch rokoch zamietlo s odvolaním sa na čerstvo sformované záujmové združenie Svazu hudebníků s podobnou náplňou činnosti – amatérskymi hudobnými aktivitami. Napriek tomu, že sa novovzniknutá Jazzová sekce stala súčasťou existujúceho Svazu hudebníků, fungovala ako samostatný hospodársky a právny subjekt s vlastným organizačným poriadkom.
V predsedníctve novej organizácie sa objavili aktívni hudobníci (kontrabasista Luděk Hulan, vibrafonista a saxofonista Karel Velebný) ako aj hudobní publicisti a redaktori (Lubomír Dorůžka, Karel Srp, Stanislav Titzl). Medzi jazzovými priaznivcami najviac rezonovalo meno Lubomíra Dorůžku, autora a editora viacerých jazzových publikácií, napríklad Tvář jazzu (spolu s Josefom Škvoreckým, 1964), Jazzová inspirace, (s Josefom Škvoreckým, 1966), Československý jazz. Minulost a přítomnost (s Ivanem Poledňákem, 1967) alebo Tvář moderního jazzu, (s Josefom Škvoreckým, 1970). Dorůžka bol tiež v rokoch 1964–1970 šéfredaktorom hudobného časopisu Melodie. V rokoch 1974–1982 Jazzová sekce zorganizovala deväť oficiálne uskutočnených (a dva zakázané) ročníky festivalu Pražské jazzové dny.
Podujatie zastrešovalo nielen profesionálne jazzové zoskupenia, ale rovnako experimentálne a avantgardné súbory, mnohokrát tvorené amatérmi a hudobníkmi bez oficiálnych povolení kultúrneho výboru. Prostredie festivalu bolo otvorenou platformou pre rôznorodé hudobné žánre a formy, od tradičného, moderného jazzu a jazz-rocku, po žánre nepodporované oficiálnymi kultúrnymi štruktúrami, ako alternatívny rock, avantgarda, improvizovaná hudba, experimenty, punk-rock, happeningové podujatia. Na úvodnom ročníku podujatia sa predstavili napríklad Jazz Fidlers, Steamboat Stompers, Jazz Antikvariát, Metropolitan Jazz Praha, Volf Jazztet, Tandem Stivín – Dašek, jazzrockové zoskupenie Jazz Nova klávesistu Pavla Kostiuka, Swing Kvartet, SHQ alebo Kvarteto Emila Viklického.
Od II. ročníka Pražských jazzových dní (1975) bola súčasťou festivalu popri tradičnejších (Ragtime & Boogie Woogie) a modernejších (Be Bop & Free Jazz) programových blokoch aj Jazzrocková dielňa, ktorej existenciu dramaturg festivalu Karel Srp presadil napriek odmietavým postojom staršej generácie tradičnejšie orientovaných jazzmanov a publicistov vo výbore Jazzové sekce (Milan Dvořák, Aleš Benda, Mojmír Smékal, Luděk Hulan, Karel Velebný, Stanislav Titzl, Zbyněk Mácha). Jazzrockové smerovania však podporil napríklad Lubomír Dorůžka s konštatovaním, že aj „nevhodné a do stratena smerujúce projekty“ treba aspoň vyskúšať. Na neskorších ročníkoch Pražských jazzových dní sa už oficiálna jazzová scéna nepodieľala, odôvodňujúc, že hudba, ktorá na festivale zaznieva, je mimo okruhu jej záujmu.
Jazzrocková dielňa narušila na českej scéne status jazzu ako „hudby pre vyvolených“ a prostredníctvom hudobných i mimohudobných experimentov odrážala trendy európskeho vývoja. Inštrumentálny jazzrock sa kultúrnym inšpektorom nejavil natoľko ideologicky „závadný“ ako bigbít. Aj z toho dôvodu vzniklo na českej scéne v polovici 70. rokov množstvo jazzrockových zoskupení. V rámci festivalu sa potom pravidelne objavovali kapely Mahagon, CH.A.S.A. so speváčkou Mirkou Křivánkovou, Impuls, Bohemia, Jazz Q Martina Kratochvíla, Energit gitaristu Luboša Andršta, ale aj bratislavská Fermáta gitaristu Františka Grigláka, C&K Vocal, ale aj folkrockové zoskupenie ČDG (Čundrgrunt) Vladimíra Mertu alebo Marsyas.
Pražské jazzové dny boli tiež prezentáciou umeleckých novotvarov neprípustných na iných verejných fórach, v rámci ktorých sa stierali hranice medzi profesionálnou a amatérskou scénou. Príkladom boli viaceré happeningy zastrešené multiinštrumentalistom Jiřím Stivínom, osobnosťou rešpektovanou v oboch táboroch: príkladmi sú predstavenia První, jarní, druhá, třetí s mímom Ctiborom Turbom, počas ktorého sa na pódiu naháňali deti na kolobežkách alebo Biofyzikálny orgán s aktivistami fúkajúcimi do vodou vyladených fliaš. „Mladý človek sa snaží nachádzať svoju vlastnú cestu, nepáči sa mu pokračovať v zabehaných koľajách,“ spomenul mi pred rokmi Jiří Stivín, keď som sa ho pýtal na jeho aktivity v rámci Jazzové sekce. „Moje experimenty a happeningy vznikali práve z revolty a snahy, odlíšiť sa od ostatných, byť jednoducho iný. Boli to jednorázové aktivity, keďže ich opakovaním by sa vytratil moment prekvapenia a šokovania poslucháča. Nebola v tom žiadna rebélia ale spontánna radosť z tvorenia a z priestoru, ktorý mi Jazzová sekce poskytla. Od tých čias mi nikto nedal v priebehu jediného festivalu možnosť hrať niekoľko koncertov s požiadavkou: 'vymysli si čo chceš'. Pri plánovaní dramaturgie som Karla Srpa požiadal napríklad o tri koncerty a on mi bez mihnutia oka poskytol požadovaný priestor. Na jednom ročníku som napríklad hral v rámci swingového, jazzového, ako aj improvizovaného bloku. Je fantastické, pokiaľ vám niekto verí a poskytne podobnú voľnosť. Myslím, že čosi podobné fungovalo aj v renesancii, keď dostal maliar strohú objednávku: 'Vymaľuj Sixtínsku kaplnku!' Spôsob realizácie bol potom už len na jeho umeleckej predstavivosti a zručnosti.“
V zajtrajšom pokračovaní sa pozrieme na publikačnú činnosť Jazzové sekce, ako aj perzekúcie, ktoré viedli k rozpusteniu združenia, k súdnym procesom a následným uväzneniam viacerých členov.
Autor: Peter Motyčka
