Jazzová sekce pobočky Svazu hudebníku bola počas rokov svojho pôsobenia (1971–1986) jednou z najaktívnejších združení slobodnej a nezávislej kultúry v období normalizácie v Československu. V dnešnom pokračovaní sa pozrieme na jej publikačnú činnosť ako aj na represálie, ktoré ju postihli v polovici 80. rokov minulého storočia.
Ku kľúčovým umelcom festivalu Pražské jazzové dny patril bezpochyby multiinštrumentalista Jiří Stivín, ktorý na jednej strane s vedením Jazzovej sekce pravidelne spolupracoval, na druhej strane však zazlieval dramaturgovi festivalu Karlovi Srpovi úzku prepojenosť s alternatívnou kultúrou a zoskupeniami, ktoré sa objavovali na posledných ročníkoch Pražských jazzových dní (napríklad Amalgam, Bluesberry, Stehlík, Žabí hlen, Kilhets, Extempore či Psí vojáci). Treba poznamenať, že v rámci neskorších ročníkov sa napriek názvu podujatia objavovali jazzové formácie skôr zriedkavo. Napäté vzťahy medzi jazzmani a rockovými hudobníkmi spomínajú viacerí predstavitelia českej bigbítovej scény, napríklad spevák Vladimír Mišík alebo hráč na klávesových nástrojoch Michael Kocáb.
Počet zoskupení, ktorých prejav bol alternatívou k jazzrockovej uniformite s postupujúcimi ročníkmi festivalu narastal. Príkladom je dvojica spriaznených formácií, Stehlík gitaristu Pavla Richtera alebo Kilhets bubeníka Petra Křečana. Prejav Stehlíku charakterizovalo miešanie zvukových paliet a neustále hľadačstvo napriek primitívnym podmienkam, hudobným nástrojom a príslušenstvu, ktoré mali jeho členovia k dispozícii. Princíp spontánnej improvizácie radikálnejších Kilhets nemal ďaleko od filozofie freejazzu. Ich štrukturované a neštrukturované hlukové plochy pôsobili na poslucháčov predovšetkým vyhrotenosťou emócií, voľnosť a nespútanosť znásobovali jeho členovia anonymným vystupovaním v maskách podľa vzoru amerických The Residents. Nepredvídateľnosť a prekvapujúce novátorstvo happeningov bolo protikladom ustálených foriem jazzrockovým kompozícií a provokáciou exhibicionizmu.
Práve rodiaca sa alternatívna kultúra s dôrazom na spontánne aktivity amatérov a poloprofesionálov prekážala mašinérii úradníkov krajských kultúrnych centier. Tí schvaľovali všetky zložky – od plagátov, dramaturgie, sprievodného slova po presné zoznamy skladieb a spievané texty, ktoré musel organizátor v mene zriaďovateľa a kapela predložiť kultúrnej komisii na posúdenie. Komplikácie spojené so schvaľovaním textov piesní riešilo mnoho muzikantov prechodom na inštrumentálny jazzrock. Jedinečnosť organizačných a publikačných aktivít Jazzové sekce spočívala v otvorenosti priestoru pre rozličné druhy experimentov (art, psychedelic, minimal, conceptual, world & etno), presahov hudby s výtvarnou a umeleckou sférou, teatrálnym rozmerom hudobných produkcií (show ako paralelná súčasť hudobného celku). Všetky uvedené formy vytláčala komunistická kultúrna doktrína do pozície nepovoleného, prípadne oficiálne zakazovaného undergroundu.
Jazzová sekce sa snažila (pokiaľ to bolo možné) svoje podujatia legalizovať; medzi oficiálne povolené kapely však dokázala infiltrovať aj koncerty hudobníkov bez povolenia a tlačoviny vydávala „pololegálne“ s dovetkom, že slúžia výlučne pre vnútornú potrebu svojich členov (to však mnohokrát znamenalo niekoľkotisícový náklad). V roku 1971 začala Jazzová sekce vydávať bulletin Jazz, členský spravodaj 43/10/88, neskôr v rámci edície Jazzpetit knihy o jazze, rocku, filozofii, modernom umení a divadle, ako aj publikácie s protifašistickou tématikou. Ďalšia z edícií Situace sa venovala súčasnému československému výtvarnému umeniu a autorom, ktorí nemali možnosť oficiálnej prezentácie. Rukopisy pripravovaných materiálov nepredkladala Jazzová sekce k cenzúre. Jazzová sekce objavovala pre generáciu 70.-80. rokov umelecké smerovania, s ktorými by prišli do kontaktu s niekoľkoročným oneskorením – nielen spomínaný jazzrock, performance, happening, minimal & conceptual art, ale rovnako formy moderného divadla (Living Theatre či opery Philipa Glassa).
Uvoľňovania hraníc v počiatkoch primárne nadšeneckej jazzovej organizácie môžeme sledovať na príklade bulletinu Jazz: jeho prvé čísla od roku 1972 boli venované výlučne jazzovej problematike, čoho dôkazom boli v súvislosti s obsahovou zložkou aj obálky. Na nich sa objavovali jazzoví umelci klarinetista Albert Nicholas, vibrafonista, saxofonista a líder zoskupenia SHQ Karel Velebný, univerzálny multiinštrumentalista Jiří Stivín, gitarista Rudolf Dašek, bubeník Josef Vejvoda, kontrabasista Luděk Hulan, hráč na klávesových nástrojoch Martin Kratochvíl, lídri jazzových orchestrov Gustav Brom a Milan Svoboda. Od čísla 15 (rok 1975) sa portréty jazzmanov vytratili a nahradili ich abstraktné skice Josku Skalníka. V posledných číslach (20–27/28) bol jazz marginálnou zložkou bulletinov a do popredia sa dostali profily a hudba osobností a zoskupení ako Frank Zappa, Velvet Underground, Grateful Dead, The Residents, Kraftwerk, This Heat, festival Woodstock, divadelné experimenty Roberta Wilsona, objavili sa state o futurizme a minimalizme či Andym Warholovi. Posledné dvojčíslo, ktoré kvôli represáliám vyšlo až v roku 1982 (dva roky od plánovaného vydania), obsahovalo vlepenú grafickú partitúru Composition 1960#9 amerického skladateľa La Monte Younga.
Jazzoví hudobníci namietali, že napriek bohatej publicistickej činnosti (a samotnému názvu edície Jazzpetit) nevydala JS jedinú knihu s jazzovou problematikou. Výnimkou bol krátky prozaický text Kronika jazzu vo výbere francúzskeho prozaika a jazzového publicistu Borisa Viana (Boris Vian, príloha bulletinu Jazz pre internú potrebu členov vydaná JS 1981). Podobne heslá vybraných jazzových hudobníkov a zoskupení, najmä balansujúcich na pomedzí jazzu a rocku (Miles Davis, Weather Report, Terje Rypdal) ponúkal trojzväzkový slovník Rock 2000 (1982–1984) autora Josefa „Zuba“ Vlčeka. Pravdou však ostáva, že od polovice 60. rokov mali československí záujemcovia k dispozícii viacero titulov s jazzovou problematikou, najmä od domácich autorov. V roku 1977 sa stala Jazzová sekce členom International Jazz Federation pri Hudobnej rade UNESCO. Medzinárodné akceptovanie využívala Jazzová sekce čiastočne ako zábezpeku počas prvých represálií na prelome 70.-80. rokov. Práve vďaka napojeniu na medzinárodné štruktúry a kultúrne fóra sa počas súdneho procesu s členmi Jazzové sekce darilo zorganizovať petičné akcie v najvyšších umeleckých kruhoch, zverejňovať materiály či apelovať na prezidenta Gustáva Husáka.
Keď Ministerstvo vnútra v roku 1984 protiprávne zrušilo Svaz hudebníků, ocitla sa Jazzová sekce v ilegalite. Práve organizačné a vydavateľské aktivity tohoto obdobia boli štátnym aparátom klasifikované ako nedovolené podnikanie. Odsúdenie piatich členov predsedníctva Jazzové sekce (Karla Srpa, Josku Skalníka, Vladimíra Kouřila, Čestmíra Huňáta a Tomáše Křivánka) vzbudilo nebývalý medzinárodný ohlas, napríklad množstvo protestných listov prezidentovi Gustávovi Husákovi od osobností svetovej kultúry, sériu reportáží a článkov v zahraničných médiách či protesty diplomatov apelujúcich na potláčanie a nedodržiavanie základných ľudských práv v ČSSR. Vo finálnom procese bol Karel Srp odsúdený na 16 mesiacov (pôvodný návrh bol 8 rokov!), Vladimír Kouřil na 10 mesiacov a trojica Huňát, Skalník a Křivánek skončila s podmienkou. Krátko po svojom prepustení požiadal Karel Srp o registráciu združenia Artforum s rovnakou náplňou, ako Jazzová sekce. Oficiálne bolo schválené v júni 1989 a Jazzová sekce – Artforum s predsedom Karlom Srpom je dnes právnym nástupcom Jazzové sekce. Význam Jazzové sekce ostal z hľadiska rozsiahlej samizdatovej činnosti alebo organizovania podujatí nedocenený. Je pozoruhodné, že s použitím vtedajších legálnych prostriedkov a platných legislatívnych predpisov dokázala Jazzová sekce pomerne dlho odolávať perzekúcii štátnych orgánov i likvidačnej stratégii ŠtB.
Záujemcom o problematiku Jazzové sekce odporúčam dvojicu publikácií jej hlavných predstaviteľov Karla Srpa (Výjimečné stavy: povolání Jazzová sekce, Pragma, 1994) a Vladimíra Kouřila (Jazzová sekce v čase i nečase, Torst 1999), prípadne návštevu oficiálnej stránky združenia.
Autor: Peter Motyčka
