Jazzman týždňa: John Zorn

Dnes oslavuje okrúhlu šestdesiatku John Zorn. Jeho meno museli tento rok započuť aj tí, pre ktorých nie je avantgardný experimentálny free jazz zrovna tá pravá šálka kávy. Veď keď si sám Pat Metheny vyberie Zornove kompozície na najnovšie cédéčko, niečo na tom predsa musí byť, nie?  

John Zorn je americký avantgardný hudobný skladateľ, producent, saxofonista a multiinštrumentalista. Jeho neuveriteľne plodná diskografia zahŕňa štyri stovky albumov, na ktorých sa autorsky sám podielal, spolupracoval, alebo ich produkoval. Ďalší dlhý zoznam by zahŕňal jeho hudbu k filmom. Poďme ale tam, kde to všetko začalo.

Zorn sa narodil v New Yorku a ako dieťa sa učil hrať na klavíri, gitare a flaute. Zo všetkých strán bol obklopený hudbou – matka počúvala klasickú hudbu, otec jazz, francúzske šansóny a country a starší brat rock nad roll. Prelomovou sa však stala platňa Mauricio Kagela, ktorú si zakúpil keď mal päťnásť. Sám na to spomína: „...stála ma 98 centov. A bol to naozaj šialený kus, s kričajúcimi a škriekajúcimi chlapíkmi a to ma nejak priťahovalo. Bol som u kamoša, ktorý mal rád Rolling Stones. A ja som tam pustil túto platňu...pozerá na mňa s výrazom „ty čo do šľaka si?!“. A jeho matka s tvárou v dlaniach zaúpela „pre boha, daj to prosím preč!“. A práve vtedy a tam som sa rozhodol: toto je Hudba“.

Tínedžerské roky strávil Zorn počúvaním klasickej a filmovej hudby. Popritom hral na basgitaru a počúval Doors. K saxofónu sa dostal po objavení albumu Anthonyho Braxtona For Alto, počas štúdii kompozície na Webster University v St. Louis. Tu vzniká prvá nahrávka s príznačným názvom First Recording 1973. Mladý John odchádza zo školy a sťahuje sa na Manhattan v New Yorku. Zapája sa tu aktívne do avantgarnej umeleckej scény. Jeho predstavenia boli úzko späté s vizuálnymi aspektami, ktoré mali rovnaký význam ako hudba. Napríklad keď rozrezával telefónny zoznam na polovice. Jedným z hlavných výtvorov tejto doby boli hudobné hry Game Piece. Diela mali charakter aj súbor pravidiel ako športy, bez vopred určených zvukov a výsledkov. Cieľom nebolo vyhrať, ale posunúť improvizovane vznikajúcu hudbu v určitom smere. Názvy diel hovoria za všetko: Baseball, Lacrosse, Domino, Golf, Hokej, alebo Lukostreľba.

Prelomovou nahrávkou sa stáva v roku 1985 album The Big Gundown: John Zorn Plays the Music of Ennio Morricone. Zorn tu prináša radikálne aranžmá na filmovú hudbu Ennio Morriconeho. Sám taliansky majster filmových kompozícii sa vyjadruje: „Táto nahrávka ma čerstvé a inteligentné myšlienky a je zrealizovaná na vysokej úrovni, s veľkou fantáziou a kreativitou. Veľa ľudí už aranžovalo moje skladby, ale nikto ešte nikdy takýmto spôsobom“. Zorn včlenil do skladieb prvky tradičnej japonskej hudby, jazzu, soulu a množstva ďalších žánrov.    

Na albume The Godard Fans: Godard Ca Vous Chante? (1986) prichádza Zorn so svojou kompozičnou technikou “kartotékových kartičiek”. Na ne si píše jednotlivé idey a potom ich usporadúva a triedi do rôznych štruktúr.      

Napriek spolupráci Johna Zorna s mnohými jazzovými hudobníkmi a jeho zaraďovaním medzi nich, má Zorn svoj pohľad na vec: „V určitom smere nemá výraz „jazz“ pre mňa zmysel. Muzikanti nerozmýšľajú v termínoch škatuliek. Ja viem čo je jazzová hudba. Študoval som ju a mám ju rád. Ale keď si sadnem a začnem tvoriť, veľa vecí sa mi spája dokopy. A niekedy sa to odkloní viac ku klasike, niekedy k jazzu, k rocku a niekedy nikde a je to iba vznášajúce sa limbo. Ale vždy je tam trochu bláznovstva. Je to niečo jedinečné, rozdielne, niečo z mojho srdca. A nie je to spojené s tradíciami. Je to nová hudba. Spôsobujem trochu nedorozumenia v tom, čo to vlastne je. Ľudia ju súdia podľa jazzových noriem, podľa toho čo jazz je a čo nie je, pretože články o mojej hudbe vychádzajú v jazzových časopisoch. A keď budem mať koncert na Marciac Jazz Festivale, tak príde po koncerte ku mne Wynton Marsalis a povie mi „Toto nie je jazz“. A ja mu poviem „Máš pravdu! Ale toto je jediné vystúpenie čo mám, človeče. Dohoď mi iný festival a budem hrať tam“.   

Značná časť Zornovej práce spadá do filmovej hudby. Komponoval k množstvu dokumentárnych, undergroundových, umeleckých aj animovaných filmov. Dvadsaťpäť albumov so soundtrackmi nesie názvy Filmworks.

Na konci osemdesiatych rokov zakladá kapelu Naked City, prezentovanú ako „workshop kompozície“, ktorý skúma hranice kompozície a improvizácie v tradičnej rockovej zostave. Hudba v šialenom tempe s prvkami trash metalu a hardcore punku dokázala meniť hudobné žánre takmer v každom takte. Na obaly albumov si Zorn vyberal bizarné fotografie zo starých medicínskych archívov 19. storočia, obrázky z čínskych popráv, alebo s fetišistickou tématikou. Týmto sa samozrejme dostával do konfliktu s vydavateľstvami.     

V roku 1995 zakladá vydavateľstvo Tzadik na  podporu experimentálnej avantgardnej hudby, ako štít proti „obrovským hudobným korporáciam, ktoré sa správajú k hudobníkom ako faraóni k otrokom“. Tzadik ma na konte vyše 400 vydaných albumov.

Na počiatku deväťdesiatych rokov pracuje usilovne Zorn na projekte Masada Books. Cieľom je priniesť nové kompozície židovskej hudby a nie len prearanžované tradičné skladby. „Myšlienka je spojiť Ornette Colemana a židovské stupnice dohromady“. Prvý Masada Book obsahoval vyše dvesto skladieb a bol hrávaný množstvom rôznych muzikantov a orchestrov. V roku 2004 Zorn nadväzuje zbierkou Masada Book 2: The Book of Angels, ktorá obsahuje ďalších tristo hudobných tém. Na ich hudobné spracovanie sa podujali umelci ako napríklad Medeski Martin & Wood, Mark Feldman, Uri Caine, Mark Ribot a ako zatiaľ posledný, Pat Metheny.     

V septembri 2003 pri príležitosti päťdesiatky usporadúva Zorn mesačnú sériu koncertov v klube Tonic v New Yorku, zachytenú na dvanástich albumoch. S kapelou hráva cez víkendy, improvizuje s hosťami v pondelky, predstavuje svoje rozšírené kompozície v utoroky a stredy patria k retrospektíve jeho hudobných hier Game Pieces. 

John Zorn dodnes pokračuje v usilovnom hľadaní výziev pre svoje publikum a pátra po nových definíciach hudby a umenia. Uvidíme, čo pripraví k dnešnej šesťdesiatke.

Zdroj: wikipedia.com

Peter Baláž.