Už je tomu raz tak: titulky niektorých článkov vyznievajú nezmyselne (dokonca úplne blbo), nech na nich nazeráte z akýchkoľvek uhlov. A toto je ten prípad. Snaženie aspoň z diaľky podchytiť trojicu na prvý pohľad nesúvisiacich podujatí sa môže zdať úplne márne. Ale prečo sa o to aspoň nepokúsiť? Preto pekne poporiadku (hoci chronologicky opačne): v priebehu necelého mesiaca som navštívil Gypsy Jazz Fest, One Day Jazz Festival a krsty albumov „Topoľana“ a „Knight Life“.
Oba festivalové podujatia sa odohrali v priestoroch Slovenského rozhlasu a môžeme len premýšľať, či to bolo ku prospechu veci. Nalejme si čistého vína: rozhlasové interiéry nemajú dnes celkom reprezentačný charakter, hoci akustické podmienky tieto handicapy čiastočne vyvažujú. A Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu, určené približne piatim stovkám poslucháčov, pôsobí s niekoľkými desiatkami návštevníkov naozaj zúfalo (a žiaľ i trúfalo). To ale nebol prípad dvoch vypredaných koncertov One Day Jazz Festivalu (Hiromi a Dan Bárta & Illustratosphere). Pohľad umelcov Gypsy Jazz Festivalu na riedko obsadenú sálu Štúdia 1 ich musel demotivovať. Spomínam si tiež na jedno z podujatí z novembra 2022, kde viedli hudobníci na rovnakom festivalovom pódiu takmer presilovku: išlo síce o bigband, ale predsa…
Aby som pridal aj čosi pozitívne: Galéria Slovenského rozhlasu poskytuje počas koncertných prestávok viac než len hluchý priestor a v priebehu dvoch festivalov som mohol vychutnať dvojicu skvostných výstav. „Peéfka nielen ako pozdrav“ je prezentáciou stoviek novoročných pozdravov zo zbierky Mariána Mudrocha (znalcov navnadím aspoň menami ako Milan Adamčiak, Roman Berger, manželia Bočkayovci, Miroslav Cipár, Peter Kalmus, Igor Kalný Igor, Martin Kellenberger, Jozef Jankovič, Dezider Tóth či Miloš Urbásek). Na rozsiahlu expozíciu si treba vyhradiť aspoň dve hodiny (našťastie trvá až do 1. marca 2024). Druhá výstava (vlastne prvá, keďže skončila 24. novembra) niesla názov „Ne(s)pútaní“ a kurátor Ivan Jančár na nej prezentoval napríklad diela Petra Kalmusa, Otisa Lauberta, Stana Černého či Erika Bindera. Keď už nie pre hudbu, tak kvôli takýmto výstavám sa oplatí navštíviť priestory obrátenej pyramídy.
Ale späť k jazzu: Gypsy Jazz Festival vznikol pred dvanástimi rokmi z iniciatívy tenorsaxofonistu Mila Suchomela (v posledných rokoch mu pomáha kolega Nikolaj Nikitin) a pokiaľ si spomínam na úvodné ročníky s Bennym Golsonom či Erniem Wattsom, boli to neskutočné jazdy! Už Suchomelova idea prizývať saxofónových harcovníkov (ktorých sám obdivoval) a konfrontovať ich s domácou scénou, bola úplne geniálna. Dodnes ma mrazí pri spomienkach na Golsonovo nasadenie, ktorým na pódiu dnešného Ateliéru Babylon hecoval o generácie mladších slovenských jazzmanov.
Kto prišiel v piatok 1. decembra alebo v sobotu 2. decembra do priestorov Slovenského rozhlasu, určite neoľutoval. Mne sa podarilo prísť len v sobotu, a neľutoval som ani chvíľu: spôsob, akým izraelský kontrabasista Gilad Ephrat sprevádzal speváčku Enav Ephrat bol skutočne unikátny a v mnohom prekvapila aj internacionálna zostava okolo slovenského saxofonistu Petra Dobaia s excelentným írskym spevákom a gitaristom Charliem Moonom. Jeho pôsobivý vokálny prejav v mnohom evokoval uhrančivosť Cheta Bakera, no predstavil sa tiež ako veľmi slušný gitarista a znamenitý aranžér (aj) prefláknutých jazzových štandardov. Chválim organizátorov, že poskytli tejto sľubnej formácii priestor dvoch koncertných setov. Medzinárodné sexteto (ďalším excelujúcim sólistom bol aj český trubkár Miroslav Hloucal) sa nasledujúci deň chystalo do štúdia, tak sa máme na čo tešiť.
Vrcholom sobotného večera bolo podľa očakávania kvarteto trubkára Lukáša Oravca s americkým tenorsaxofonistom Jerrym Bergonzim. Renomovaní hostia už mnohokrát dokázali vyhecovať zostavu okolo talentovaného trubkára k stratrosferickým výkonom. Hviezdnym okamihom boli teraz predovšetkým sóla klaviristu Klaudiusa Kováča levitujúce v medzipriestore klasickej a voľne improvizovanej hudby. Mnohé jazzové sóla možno analyzovať či priradiť k určitým charakteristickým vzorom a ideálom, no v Kováčovom prípade to vonkoncom nebolo možné. Záujemci mohli spoznať amerického hosťa Jerryho Bergonziho aj ako špičkového pedagóga jazzovej improvizácie, keďže pred koncertom Oravcovho kvarteta viedol v rozhlasových priestoroch workshop. V kontexte lesku a biedy slovenského jazzového školstva nesmierne oceňujem túto možnosť, ktorú využilo viacero mladých domácich saxofonistov.
Pred tromi týždňami som v upútavke na koncert Hiromi's Sonicwonder (15. november, Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu) nadnesene vyslovil obavu, či dokáže rozhlasová Pyramída odolať supersonickej vlne, spôsobenou divokou prezentáciou živelnej japonskej klaviristky. Jasné, že kultová budova nakoniec odolala. Napriek tomu považujem koncert Hiromi v rámci veľkolepého finále vydareného 15. ročníka ONE DAY JAZZ festivalu, v kontexte jej viacerých účinkovaní na Slovensku, za absolútne najlepší! Keďže sa po boku Hiromi Uehara istý čas pohyboval slovenský bubeník Martin Valihora, japonská umelkyňa sa polovicu dekády (2003–2008) objavovala na našich pódiách pomerne často. Viacerí z nás mali možnosť vidieť a počuť jej základnú triovú zostavu (s basgitaristom Tonym Greyom a bubeníkom Martinom Valihorom), ako aj kvarteto Sonicbloom s extrovertným gitaristom Davidom Fiuczynskim.
Elektrickým projektom Hiromi's Sonicwonder akoby prekročila japonská klavírna diva svoj tieň, keďže vo svojich predchádzajúcich kapelách viac-menej upútavala dianie sebastredne na vlastnú virtuozitu. Vyslovene šťastnú ruku mala angažovaním francúzskeho basgitarového génia Hadriena Ferauda, ktorý sa dlhodobo objavoval po boku Johna McLaughlina, Chicka Coreu alebo Biréliho Lagrèna. (Malá odbočka: Na Ferauda sme sa viacerí tešili už na prvom ročníku ONE DAY JAZZ festivalu – pre zranenie sa nakoniec s Johnom McLaughlinom a jeho kapelou The 4th Dimension na turné v roku 2008 neobjavil.) Feraud je takpovediac mágom posúvajúcim basgitarovú techniku do neprebádaných dimenzií: už jeho harmonický koncept v mnohom supluje ďalší nástroj a pritom Feraud neexhibuje ako egocentrický šampión.
Medzi francúzskymi jazzovými huslistami existuje nádherná tradícia tzv. Warlopových huslí: inštrument vynikajúceho huslistu Michela Warlopa (spoluhráča Djanga Reinhardta) prechádzal postupne rukami jazzových husľových pionierov: po Stéphanovi Grappellim ho zdedil Jean-Luc Ponty, ktorý ho následne odovzdal Didierovi Lockwoodovi a ten zasa Dominiqovi Pifarélymu. Pokiaľ by sa niečo podobné dialo s basgitarou Jaca Pastoriusa, dnes by zrejme bola v rukách práve Hadriena Ferauda...
Supersonické kvarteto malo značnú intenzitu aj vďaka nasadeniu trubkára Adama O'Farrilla a bubeníka Geneho Coyea. Futuristicky znejúce registre líderky (miestami evokujúce počítačové hry) presvetľovala sférickosť a éterickosť O'Farrillovej trúbky a k organickosti ansámblu prispievali Coyeova spontánnosť a muzikalita. Hiromi sa zjavne vyžívala v pestrofarebne výstredných analógových klávesových zvukoch a jej návraty ku klasickej klaviatúre kotvili metricky spletité kompozície. Napriek tomu, že väčšina predchádzajúcich projektov Hiromi stála v mojom estetickom ponímaní na hranici exhibície, zostava Hiromi's Sonicwonder ma presvedčila o zmysluplnosti jej smerovania. Pre úplnosť musím dodať, že záverečný koncert One Day Jazz Festivalu zahájila unikátna pocta bubeníckemu velikánovi Buddymu Richovi. Martin Valihora spolu s Matúš Jakabčic CZ-SK Bigband vzdali dôstojnú poctu velikánovi v podobe tém, ktoré tento štýlotvorný bubeník preslávil (nemohli chýbať beatlesovka Norwegian Wood, „zawinulovka“ Mercy, Mercy, Mercy ani nadupaná Nutville klaviristu Horacea Silvera).
V úvode som avizoval aj dvojicu krstov albumov „Topoľana“ a „Knight Life“, za ktorými stoja manželia – speváčka a flautistka Mária Reháková a saxofonista Sam Knight. Uvedenie oboch albumov do života prebehlo v sobotu 4. novembra v priestoroch Novej Cvernovky v Bratislave a bol to príjemný (hoci mierne zdĺhavý) večer. Britská kapela Sama Knighta predstavila repertoár, ktorý sa rodil najmä v období jeho nedobrovoľného exilu na Slovensku, spôsobeného pandemickými obmedzeniami. Neistota vzájomnej komunikácie naznačovala nesúlad v chémii kapely, no vďaka silným príbehom, ktorými Knight svoje skladby uvádzal, nadobúdali jeho kompozície (stojace aj na vrstvení vokálnych hlasov) osobný rozmer.
Pomedzie jazzu a folklóru bolo vždy chúlostivým teritóriom a história pamätá len málo osobností, ktoré ním dokázali prejsť bez ujmy a hany na jednej či druhej strane. Nie som si úplne istý, či môžem do tejto skupiny zaradiť (napriek mnohým pozitívam) aj projekt Topoľana. Jeho pomenovanie zvolila Mária Reháková podľa stromu, ktorý je symbolom samoty, húževnatosti a neochvejného odhodlania. Projekt pretavuje dve rozdielne identity, ktoré sa v umeleckom (i osobnom) živote Márie postupom času zlúčili v jednu. Možno v tomto prvotnom štádiu zatiaľ prevažuje vizuálna identita samotného projektu, zosobnená aj Máriiným otcom, akademickým maliarom Pavlom Rehákom, ktorý prispel nielen vizuálom albumu, ale aj maľbami charakterizujúcimi jednotlivé skladby. Márii a medzinárodnej Topoľane však treba určite držať palce a len čas ukáže, akým spôsobom sa cez dané územie dokážu prešpacírovať.
Autor: Peter Motyčka
Fotografie: Viťo Fila (Hiromi), Gustavo Pizzano (Topoľana)
