Gabriela Montero: Emócie publika sú pre mňa najväčším ocenením

Ako sedemmesačná stláčala klávesy na detskom keyboarde. Koncertný debut v rodnom Caracase, s Haydnovým koncertom D-dur, jej ako päťročnej priniesol štipendium na štúdium v U.S.A. Dnes patrí k svetovej špičke koncertných umelcov. Má dve nominácie na Grammy a dvakrát získala cenu Echo - ako najlepšia inštrumentalistka na klávesových nástrojoch a za album Bach and Beyond. Ten bol francúzskym časopisom Le Monde de la Musique, ocenený  cenou  „Choc de la music de l´année 2006“ (Hudobný šok sezóny 2006). 23.júna príde v pozitívnom zmysle „šokovať“ Bratislavu svojim prirodzeným  a ľudským prístupom k improvizácii na festivale Vivamusica!

Boli ste už v Bratislave?

Bohužiaľ nie. Počas turné nestíham navštíviť miesta, kde hrám. Ale teším sa na prvé stretnutie s bratislavským publikom.

Mate rada festivalové publikum?

Počas letných festivaloch je každý uvoľnenejší, ľudia si viac užívajú relax. A zároveň si myslím, že je to v každej krajine iné, jedinečné. Závisí to od toho, kde som.

Ako sa napojíte na publikum počas koncertu? Hľadáte inšpiráciu v kultúrnom backgrounde?

Je to skôr momentálna inšpirácia, na ktorú sa vlastne nedá pripraviť. Improvizujem prirodzene. Som rovnaká na pódiu, ako v bežnom živote. Poslucháči chcú, aby sa ich hudba dotkla a priniesla emócie. Hudba je pre mňa univerzálny jazyk.

Vaše vystúpenia sú dialógom s publikom. O čom sú pre vás tieto dialógy?

V prvej časti hrám Chopina, Brahmsa, Liszta. A v druhej časti improvizujem. Komunikujem divákovi príbehy hudobných skladateľov. Rada to volám „spontánne kompozície“.  Ide o komponovanie pri ktorom cestujem v čase a rada beriem publikum so sebou.

S hudbou ste začali naozaj veľmi skoro...

Mala som len sedem mesiacov. Na prvé Vianoce som dostala prvý detský klavír. Nepamätám si to, ale vraj som dvoma prstami stláčala klávesu po klávese. Keď som mala rok a pol, hrala som melódie venezuelských uspávaniek, ktoré mi na dobrú noc spievala mama.

Čo dnes rada hráte len tak pre seba?

Čokolvek. Napríklad aj soul a latino.

Improvizácia je dôležitou súčasťou vašej hudby . Na čo vtedy myslíte? Nechávate ju plynúť bez myšlienok, alebo myslíte na harmóniu, techniku, či na niečo iné?

Nemyslím vtedy na nič. Všetko sa deje akoby samo. To je to mystérium improvizácie. Nikdy som neštudovala harmóniu. Logika hudby prichádza sama. Moje improvizácie sú intuitívne a inštinktívne. Akoby prichádzali od inakiaľ. V tej rýchlosti akoby nemohli vychádzať z mozgu. Noty idú jedna za druhou vyslovene organicky. Je to ako lietať na klaviatúre.

Gabriela Montero je majsterkou spontánnej improvizácie s publikom. Môžeme v Bratislave očakávať podobnú interakciu ako zažili návštevníci Kolínskeho koncertu?
 

Kto sú vaše idoly a vzory?

Najlepšia žijúca klaviristka je pre mňa Martha Argerich. Je to legenda a veľmi dôležitá osoba v mojom  živote. Uviedla ma na scénu. Nerada však hovorím o vzoroch, či idoloch. Radšej nechávam ľuďom ľudskosť a obdivujem ich konkrétne vlastnosti. Myslím, že tie ich približujú k dokonalosti.

Ktoré sú to?

Veľmi si cením citlivosť, oduševnenosť a  láskyplnosť žien, ich ochotu pomáhať. A obdivujem slobodné matky.

Mali ste učiteľov, ktorí vás viedli. Na koho nedáte dopustiť?

Inšpirujúcou osobnosťou je pre mňa Hamish Millnes, u ktorého som študovala na Royal Academy v Londýne. A, ako som už spomínala, nedám dopustiť na Marthu Argerich. Veľmi ma ovplyvnila a presvedčila ma, že moja improvizácia má v sebe niečo, na čom môžem stavať.

Akú hudbu si rada vypočujete?

Akúkoľvek dobrú, autentickú hudbu, ktorú vytvorilo inteligentné srdce. Z vážnej hudby mám rada Brahmsa, Prokofieva, Liszta, Rachmaninova... Rada počúvam aj brazílsku hudbu, portugalské fado a tiež jazz.

Čo máte rada z jazzu?

Milujem reč, ktorou jazzoví hudobníci komunikujú s publikom tak, že publikum cíti hudbu a má z nej zimomriavky. Mám rada jazzových klaviristov. Bill Evans, Art Tatum, Chucho Valdes...

Čim vás inšpiruje Bach?

Môj druhý album, Bach and Beyond, som nahrala ako poctu J.S. Bachovi. Bachove kompozície sú pre mňa plné rešpektu k Bohu a k ľudskosti. Predstavujem si ho ako úžasnú a duchovne založenú osobnosť, nádhernú a ľudskú. Vtedy som improvizovala úplne inak.

Aký je váš najsilnejší zážitok z koncertu?

V roku 1985 som bola na Chopin Competition, kde som získala cenu. Napriek tomu, že som mala veľa skúseností s vystúpeniami, mala som obrovskú trému. O to viac, keď som videla, že aj ostatní sú nervózni. Stalo sa niečo, čo zmenilo všetko moje dovtedajšie hranie. Bol to veľmi silný zážitok. V momente, keď som si myslela, že to nezvládnem, prekonala som tie nervy a hrala som tak, ako nikdy predtým. Mala som zrazu všetko pod kontrolou. Všetko sa otočilo o stoosemdesiat stupňov, vošlo do mňa akési teplo. Cítila som sa byť prepojená s niečím zvláštnym. Toto spojenie hľadám vždy, keď hrám.

Čo pre vás znamená úspech a ocenenia?

Som poctená oceneniami, ktoré som získala. Pre ľudí zvyknú znamenať veľa. Najväčším zadosťučinením pre mňa je intimita momentu, keď za mnou  po koncerte príde niekto z publika, povie mi  „ďakujem“ a má slzy v očiach. Emócie obecenstva sú pre mňa najväčším ocenením. Keď tým, čo robíte, komunikujete úprimne a bez pochybností, obecenstvo vás pozná.

Jana Gavačová