Chris Thile & Brad Mehldau: Splynutie hudobných svetov

4.november 2014, Konzerthaus, Viedeň

Do rakúskej metropoly zavítala dvojica výnimočných hudobníkov pochádzajúcich z rovnakého kontinentu, no z rozdielnych hudobných svetov. Klavirista Brad Mehldau a mandolinista a spevák Chris Thile svojim umením dosvedčili, že pri otvorenej mysli hudba naozaj nepozná hranice. 

Majestátne krídlo Steinway a stojan s mikrofónmi. Nič viac nečakalo vypredanú sálu viedenského Konzerthausu pri pohľade na pódium. A nič viac nebolo treba. Brad Mehldau a Chris Thile sa vybrali na turné po Amerike i Európe v zložení dua. Tento intímny formát prináša najväčšiu slobodu vo vzájomnej hudobnej komunikácii, obrovský priestor pre improvizáciu a hudobnú empatiu. O tom, že obaja umelci sú v projekte dvojíc “doma”, svedčia aj ich posledné vydané nahrávky. Či už je to Mehldauov elektronický projekt “Mehliana” nahraný s bubeníkom MarkomGuilianom, alebo Thileho album “Bass & Mandolin” s nadžánrovým kontrabasistom Edgarom Meyerom.   

Klaviristu a skladateľa Brada Mehldaua netreba jazzovému svetu obzvlášť predstavovať. Patrí medzi najvplyvnejších jazzových klaviristov posledných dvoch dekád. Do jazzu priniesol nový zvuk a cítenie, jeho hudba sa stala inšpiráciou pre celú generáciu hudobníkov. Od polovice 90.rokov pôsobí na svetovej scéne so svojim triom, ako sólista, či spoluhráč dlhého zoznamu mien jazzovej elity. Bol štyrikrát nominovaný na cenu Grammy a sedemkrát sa umiestnil na prvom mieste v ankete časopisu Down Beat.

Nedajte sa zmiasť skutočnosťou, že meno Chris Thile (číta sa Thee-lee) ste ešte asi nepočuli. Tento tridsaťtri ročný vysmiaty “chalan” je vo svete svojho nástroja legendou, pionierom a vizionárom, ako málokto predtým. Podarilo sa mu preniesť hudbu mandolíny amerického folklóru a bluegrassovej hudby do virtuóznej podoby nadžánrových projektov. Podobne ako kedysi Béla Fleck so svojim banjom. Chris vydal svoj prvý album v trinástich rokoch s nálepkou zázračného dieťaťa a odvtedy žne úspechy. Tri ocenenia Grammy vravia za všetko. Okrem posúvania hraníc v modernej bluegrassovej hudbe nájdeme Thileovu mandolínu napríklad na akustických projektoch s violončelistom Yo-Yo Ma, kontrabasistom Edgarom Mayerom, alebo dokonca na klasickom sólovom albume interpretujúcom Bachove sonáty.       

Publikum viedenského Konzerthausu sa od prvých tónov úvodnej skladby “Scarlet Town” prispôsobilo takmer obývačkovej hlasitosti hudby z pódia. Pianissimá intímnych dotykov brnkátka o struny mandolíny a mäkký zvuk na štvrtinu otvoreného Steinwaya si okamžite vynútili sústredený posluch a až zatajený dych. Dokonalá akustika sály a ozvučenie navodili dojem, že počujeme nástroje hrať priamo z pódia.

Zloženie dua klavíru a mandolíny nie je určite unikátom iba v našich končinách, zvedavosť preto iste patrila aj výberu skladieb. Do repertoáru si Mehldau s Thileom zaradili  svoje obľúbené skladby od Gillian Welch, Fiony Apple, alebo Bob Dylana a samozrejme i vlastné kompozície.

Brad Mehldau potvrdil svoj status elitného hudobníka inteligentnými aranžami a vkusným spracovaním popovo-folkových piesní, obrovským nadhľadom a “nesúperením” v sólových pasážach. A samozreme všadeprítomným “mehldauovským” rukopisom. Unikátom zostane určite aj jeho bezprostredný vokál na prídavkový valčík “Dark Turn Of Mind”, či polovičný lotosový sed na klavírnej stoličke počas mandolínového intra.

Chrisove hudobné majstrovstvo predstavilo publiku mandolínu vo všetkých polohách. Od intímnych vyhrávok na hranici počuteľnosti, cez virtuózne sóla a improvizované dialógy s klavírom, až po jedinečné rytmizačné doprovody. Nie je tajomstvom, že Thile je aj skvelý spevák, o čom nemusel divákov dlho presviedčať. Svojim emotívnym hlasom rozpovedal príbehy vlastných i prebratých piesní, bluegrassový bezvibrátový “high lonesome” vokál sa niesol aj Sinatrovkou “I Cover the Waterfront”.

Bluegrassová inštrumentálka s írskymi koreňmi “St. Anne's Reel” prešla pozvolne do bebopových unizón Parkeroveho štandardu “Dexterity”. Zaujímavé je, že tieto dva rozdielne štýly zažili svoj prvotný boom v rovnakej dekáde minulého storočia.

Záverečná Dylanovka “Don't Think Twice, It's All Right” vypukla v neutíchajúce standing ovations, odmenené dvoma prídavkami. Tento večer rozhodne priniesol povestné prepojenie energii medzi hudobníkmi na pódiu navzájom i publikom.

Skvelý zážitok. Ďakujeme, páni!

Peter Baláž