Report: Brad Mehldau a Kevin Hays vo Wiener Konzerthaus

15. február 2013, Wiener Konzerthaus

Vo viedenskom koncertnom dome, v krásnej sále, ktorá bola plná ľudí, sme očakávajúc nádherný zážitok, pohľadom hypnotizovali dve krídla pripravené uprostred pódia. Informácia o tom, že koncert bude prizvučený len minimálne a že tak budeme počuť hudbu priamo z pódia bola predzvesťou, že vystúpenie bude mať prísne komornú atmosféru.

Zakrátko sa stlmili svetlá a na pódium prikráčali dvaja veľmi civilní ľudia. Brad Mehldau uprel svoj zrak na klavír a do publika sa pozrel až keď stál pri nástroji. Gestom ruky ponechal právo otvoriť koncert svojmu priateľovi Kevinovi Haysovi. Z ich úvodnej improvizácie sa ku koncu priznali k nádhernej Davisovej téme Nardis. Najvtipnejším momentom koncertu pre mňa bolo, keď Mehldau hneď po úvodnej skladbe, začal k ľuďom do veľkej sály koncertného domu hovoriť len tak od klavíra, akoby sme všetci vedľa neho sedeli. Akustika obrovskej sále bola naozaj prirodzená. Niekto duchaprítomný z publika mu pripomenul mikrofón a ľudia sa začali smiať. Sám som sa tak dobre už dlho nezasmial. Vzápätí Mehldau prehovoril k ľuďom po nemecky, čo vzbudilo môj obdiv, ale na druhej strane, moc som sa od neho nedozvedel.

Okrem programu z ich spoločného CD Modern Music odoznelo niekoľko známych jazzových štandardov. Con Alma, My Ideal a ako posledný prídavok bravúrne zahrali song  Dizzy Gillespieho Night In Tunisia. Bol som ohromený tým, ako umelci dokázali premiešať jazz a súčasnú vážnú hudbu s  improvizáciou. Súhra, rytmus a frázovanie mi priam vyrážali dych. Na stojane, kde Kevin Hays rozkladal tradičné noty, Brad Mehldau položil svoj tablet a hral z digitálnej partitúry. V čiernej košeli a teniskách sa na pódiu cítil ako doma. Na záverečné prídavky si páni vymenili strany a potom sa s nami veľmi pokorne rozlúčili. Ani nie desať minút po vystúpení sa už venovali pár nadšencom, ktorí za nimi prišli do zákulisia. Bol som medzi nimi aj ja a tak sa mi, napriek tomu, že sa potom ponáhľali na hotel, podarilo položiť im jednu otázku.

Prečo hráte hudbu?

Kevin Hays: Hrám hudbu pretože ma to baví, našiel som si k nej cestu prirodzene. Počujem hudbu a tak ju hrám. Nie je úplne jednoduché odpovedať na takú hlbokú otázku. Myslím si, že je to otázka, ktorú sa sám seba pýtam neustále. Je veľmi ľahké nechať sa rozptýliť inými vecami súvisiacimi so životom muzikanta. Vecami ako cestovanie a tak ďalej...  Svojim spôsobom by som sa mal túto otázku pýtať pre to, aby som hudbu robil aj naďalej. Napokon, myslím si, že je to niečo čo by som mal robiť. Je to spôsob ako môžem slúžiť a priniesť niečo krásne na svet. Možno hrám niečo čo ľudia cítia a tak vzniká spojenie, napríklad medzi mnou a tebou. A ty istým spôsobom tak vieš, čo cítim ja a sme spojení. To je to, prečo hudba môže byť tak mocná, prečo ju používame ako médium, tam kde slová môžu zlyhať. 

Brad Mehldau: Ja neviem, vždy som to robil, je to prirodzené... Nemyslím si, že potrebuješ dôvod, ja nemám žiaden... Je to len to, že mi to spôsobuje radosť a dúfam, že ju môžem zdielať s ostatnými ľuďmi. Naozaj ťažká otázka...

Nasledujúcich pár riadkov sa týka posledného spoločného CD Kevina Haysa a Brad Mehldaua. Projekt „Modern Music“ v ktorom Brad Mehldau a Kevin Hays hrajú jazz a súčasnú klasickú hudbu zaranžovanú skladateľom Patrickom Zimmerlim, spolu s ich novými vlastnými skladbami – vznikol z dlhodobej túžby Mehldaua a Haysa spolupracovať vo formáte len pre dva klavíre. Napriek tomu, že sú od 80tych rokov spolupútnici na New Yorkskej jazzovej scéne, Mehldau a Hays až do teraz spolu nič nenahrávali.

Kevin Hays: Brad je o pár rokov mladší ako ja, ale v zásade sme sa na jazzovú scénu dostali spoločne. Pamätám sa, že som bol okamžite zasiahnutý jeho precíznym tónom a nádherným zvukom. Už vtedy ste mohli počuť tú hĺbku a sústredenie, originálny prístup k voicingom, harmónii a línii, ktoré sa neskôr len prehlbovali.

Brad Mehldau: Keď som po prvý krát v roku 1988 prišiel do New Yorku, Kevin bol pre mňa ako klavíristu dôležitou inšpiráciou. Bol niekto približne môjho veku ale mal viac skúseností. Pozoroval som, čo robí a veľmi ma v hre ovplyvnil. Obzvlášť v tom, ako hral v kapelách iných ľudí. Kevin je, okrem iného, skvelý „comper“ (sprievodný hráč). Rešpekt, ktorý som mal pred ním keď sme boli mladší sa nikdy nezmenil.

Patrick Zimmerli začínal na tom istom mieste ako Mehldau a Hays. Hral saxofón v tom istom stredoškolskom jazzovom programe ako o dva roky mladší Mehldau. S Kevinom Haysom sa spoznal na hudobných súťažiach. Ale Zimmerliho úspešnú jazzovú kariéru zatienil jeho vzrastajúci význam ako skladateľa a aranžéra vo svete súčasnej klasickej hudby.

Patrick Zimmerli: Brad a ja sa poznáme už 25 rokov, chodili sme spolu na strednú školu. Som o dva roky starší a keď Brad prišiel na školu (na to mi on nedá zabudnúť) bol som veľkým jazzovým puristom a môj postoj k Grateful Dead bol, povedzme, o kúsok menej tolerantný.  Keď Brad pristál v New Yorku, roky neskôr, bolo vidieť veľkú transformáciu. Nielen že úplne ovládol jazzovú tradiciu (jazyk) ale hral s obrovskou vášňou, zápalom a priam vulkanickou erupciou nápadov.

Bolo to tiež na strednej škole, keď som stretol Kevina na „National music competition“. Kevin bol už vtedy úžasný klavirista, swingoval viac ako ktokoľvek a hral s hĺbkou a vkusom a zrelosťou ktorá presahovala jeho vek. Už vtedy sme zdieľali živý záujem o hudbu napísanú v klasickej tradícii, čo viedlo, v priebehu rokov, k našej spolupráci.

Keď, začiatkom roku 2007, Kevin po prvý krát začal s Bradom hovoriť o hudbe pre dva klavíre, hľadal producenta. Vtedy som navrhol myšlienku improvizovať na aranžmá súčasnej klasickej hudby. Tak sa to celé rozbehlo.

Bolo úžasné pracovať s vynikajúcimi improvizátormi, ktorí k tomu hravo zvládnu aj náročne napísanú hudbu. Rozhodol som sa použiť dva klavíre toľkými spôsobmi, koľko to len bude možné.

Mehldau: Patrick je niekto, s kým je veľmi zaujímavé spolupracovať, tak pre mňa, ako pre Kevina, pretože sme jazzový muzikanti, ktorí sa zaujímajú o rozsiahle kompozície. Oboch nás posunul na nové teritóriá.

Zimmerli: Začali sme s Metamorphosen (Richard Strauss). Neskôr som navrhol ďalších skladateľov, ktorých práca pre mňa osobne veľa znamená. A posunul niektoré ich práce Bradovi a Kevinovi. Steve Reich „Music for 18 musicians“, Philip Glass „Istring Quartet No. 5“, rovnako tak Arvo Pärtovu „Tabula Rasa“ a Góreckého tretiu symfóniu.

Rovnako tak sme plánovali zaradiť aj jazzový štandard a po malej diskusii sme sa dohodli na „Lonely Woman“ (Ornette Coleman) skladu, ktorú som vždy miloval. K tomu každý prispel svojou vlastnou skladbou. Ja som napísal „Modern Music“  a Brad a Kevin priniesli svoje staršie skladby „Unrequited“  a „Elegia“ obe s nádhernou melódiou a čarovnou harmóniou.

Text  foto: Michal Štefan