Legenda moderného jazzu, multiinštrumentalista, skladateľ a vizionár John Coltrane sa k nám vrátil aj tento rok. Urobil tak v tej najkrajšej podobe, v akej mohol. Iba pred pár týždňami bola do sveta vypustená jeho „novinka“ s názvom „Blue World“. Nahraná bola pod hlavičkou vydavateľstva Impulse v štúdiu známeho Rudyho Van Geldera. Na tomto albume sa objavuje jeho klasické kvarteto – McCoy Tyner, Elvin Jones a Jimmy Garrison.
V roku 1964 bol album „Blue World“ nahrávaný ako hudba do francúzskeho filmu, ktorého režisér bol priateľ s Jimmym Garrisonom, a práve takto vznikla ich vzájomná spolupráca. Išlo o obdobie medzi albumami „Crescent“ a „A Love Supreme“, čo je súvisí aj s výberom skladieb na tejto doske. Svetlo sveta však uzrela až tento rok, kedy sa nahrávky dostali do rúk vydavateľstva Impulse!, ktoré sa rozhodlo ich vydať.
CD je zložené z piatich „trackov“. Úvodná Coltraneova balada „Naima“ (Take 1) neprináša niečo príliš zvláštne, ide o štandardne perfektnú súhru kvarteta po každej stránke. Následná „Village Blues“ (Take 2) pokračuje v podobnom duchu. Sme tu svedkami silného bluesového prístupu k improvizáciám, ktoré líder kombinuje s intervalickým pentatonickým hraním. Ide o kultivovaný a prirodzený hráčsky prejav. Nikto na nikoho ani na nič „netlačí“, čo je opačný spôsob hry v porovnaní s minuloročným CD „Both Directions at Once“. Koncept sa mení skladbou „Blue World“, kde sa dostávame do uvoľnenejšieho sólistického priestoru. Kvarteto sa slobodnejšie vyhráva s rytmom, grooveom, ale aj s kvartovými harmóniami Tynera. Opäť tu však cítiť istú dávku kontroly, pokoja a relaxácie, čo absolútne neuškodilo celkovému dojmu z hudby, keďže slúži ako soundtrack k filmu.
Ďalšie dva „tejky“ „Village Blues“ sú krásnou ukážkou práce s rytmom a dokonalým frázovaním. Špeciálne odporúčam zamerať sa pri počúvaní na odlišný „comping“ Elvina Jonesa v týchto dvoch verziách. Práve toto má najväčší vplyv na hru jeho zvyšných troch spoluhráčov. Molová bossa nova „Like Sonny“ vyvažuje dramaturgiu albumu, ktorá má svoju silnú logiku založenú na pokoji a miernom napätí. Učebnicové bopové sólo McCoya Tynera ide rovno k veci, má iba jeden chorus. Ale práve schopnosť všetko povedať za krátky čas, svedčí o genialite týchto pánov. „Traneing In“ je bluesová téma, kde najviac vyniká Garrison svojim úvodným sólom. Nezaniká tu však ani Tyner, ktorý fantasticky kombinuje jeho kvartový spôsob hrania s bluesovou a bebopovou tradíciou. Coltrane pokračuje v podobnom „zmiešanom“ prístupe plnom krásnych momentov. Záverečný „take“ „Naimy“ uzatvára tento pôsobivý hudobný výlet.
Album „Blue World“ neprekvapil natoľko, ako minuloročné CD „Both Directions at Once“. V tomto roku sa k nám Coltrane vrátil v jemnejšom, west coastovom šate. Svoju hudbu tu prezentuje ako umelec, ktorý vie robiť kompromisy.
CD môže výborne poslúžiť neznalému poslucháčovi, ktorý by chcel začať koketovať s Coltraneovou hudbou, ale aj každému fanúšikovi a (jazzovému) hudobníkovi, ktorý sa chce od týchto majstrov niečo nové naučiť.
Dávid Oláh
