Cassandra Wilson: Hudba je hudba, s nástrojom v ruke ide o odbúranie vlastného ega...

Cassandra Wilson interview, 10.12.2014

Cassandra Willson (1955), americká špičková speváčka s nezameniteľným hlasom, ocenená dvomi Grammy Awards. Jej temný, hrejivý kontraalt rozoznáte ihneď v prvom takte. Koncert, ktorý sa uskutočnil 11. decembra 2014 v zaplnenom divadle Nová Scéna v Bratislave bol jej tretím vystúpením na Slovensku. Po viac než dvojmesačnom uháňaní manažmentu speváčky so žiadosťou o rozhovor, sa mi podarilo dva dni pred bratislavským koncertom získať prísľub krátkeho, pätnásťminútoveho telefonického rozhovoru. Taká ponuka sa nedala odmietnuť. Cassandra porozprávala o svojom novom albume, ale i stretnutiach s svojimi vysnívanými hudobnými idolmi a ďalších plánoch do budúcnosti.

Vaše aktuálne turné sa konalo predovšetkým v Európe. Žijete však v USA, takže určite by ste vedeli porovnávať. O vplyve rôznych kultúr na vašu tvorbu vypovedajú Vaše piesne, ktoré sú svojou podstatou americké. Vo svojom repertoári máte však tiež prerábky rôznych skladieb neamerických autorov. Sledujete nejaký výrazný rozdiel v hudobnom vkuse alebo trendoch v USA a Európe?

Nemôžem zrovna povedať, že by som sledovala trendy. Väčšina mojich aktivít je však predovšetkým v Európe. Je to účasné. Ak môžem porovnávať, povedala by som, že publikum v Európe je oveľa vnímavejšie ako v Amerike. To je snáď hlavný rozdiel, ktorý pozorujem.

Vitajte na Slovensku. Nehráte u nás prvý raz. Pamätáte si na Vaše predchádzajúce účinkovanie u nás?

Hm, musím sa priznať, že si presne nespomínam, viem však, že som spievala v Slovinsku.

Vaše prvé vystúpenie na Slovensku bolo v roku 1989 v rámci festivalu Bratislavské Jazzové Dni. Nedávno ste vraj ešte vystupovali aj na neverejnom koncerte, myslím, že pre nejakú finančnú inštitúciu.

Je to možné. Ach, to je veľmi, veľmi dávno. Koncertujeme naozaj veľa.

Onedlho vyjde Váš nový album, ktorý má byť poctou speváčke Billie Holiday (projekt Coming Forth By Day). Poviete nám o ňom niečo viac?

Album je spomienkou na sté výročie narodenia Billie Holiday. Nahrala som ho v Los Angeles toto leto s členmi rockovej skupiny the Bad Seeds. Produkoval ho fantastický producent Nick Lowe, ktorý je zároveň producentom Nicka Cavea. Hudba je vlastne znovuobjavením ducha Billie Holiday. Mojou hlavnou  inšpiráciou bol jeden z posledných albumov Lady in Satin (1958), ktorý vydala Billie pre Columbia Records. Nachádza sa na ňom aj jedna skladba, ktorá je vyjadrením citov Billie Holliday k Lesterovi Youngovi, ktorý zomrel. Album by sme radi vydali v apríli 2015, keď bude mať Billie spomínané výročie.

Takže na aktuálnom turné hráte predovšetkým skladby z nového albumu?

Hráme nové skladby, zároveň aj skladby staršie, napríklad z albumu Blue Light ‘Till Dawn, ktorý mal nedávno dvadsiate výročie.

Okrem Billie Holiday Vás v mladosti ovplyvnila aj Joni Mitchell, ktorej skladby ste v mladosti hrávali. Niektoré z nich ste neskôr upravili a hrávate doteraz. Je to jedna z mojich najobľúbenejších speváčok. Hoci u nás nie práve veľmi docenená. Mali ste s ňou niekedy možnosť vystupovať?

Joni Mitchell je geniálna. Myslím, že patrí k z najdôležitejším umelcom na tejto planéte. Žiaľ, nemala som možnosť s ňou hrať. Hrala som však pre ňu, na špeciálnom koncerte, ktorý sa konal na jej počesť. Išlo o televíznu show. Po koncerte som mala jedinečnú možnosť rozprávať sa s ňou. Už veľmi nekoncertuje, má sedemdesiatsedem rokov a v tom veku už nie je ľahké cestovať a koncertovať.

Je tiež o Vás známe, že z hudobníkov bol pre Vás veľkoiu inšpiráciou predovšetkým Miles Davis.

Jednoznačne, fantastický hudobník. V roku 1989 som v mala tú česť hrať pred ním na JVC Jazz Festivale v Chicagu. Bolo to približne rok pred tým ako zomrel. Takže som bola naozaj rada, že som tú možnosť mala. Vlastne si spomínam, že sme sa ocitli spolu v ten istý moment na chodbe. Mali sme šatne vedľa seba. Stáli sme pred nimi a vymenili sme si pohľady (smiech). Je to niečo podobné ako sa s niekým stretnúť. Tak nejak som to aj vnímala.

Pokiaľ ide o Vaše albumy, často sa na nich nachádzaju cover verzie známych skladieb iných autorov. Tie, čo som doteraz počul, vždy dosahujú minimálne také kvality, aké majú pôvodné skladby. Často znejú dokonca lepšie ako originál. Koho dielom sú aranžmány? Podieľate sa na nich aj Vy?

Vo väčšine prípadov si robím aranžmány sama. Na aranžmánoch pre nový album sa skutočne podieľala celá skupina hudobníkov. V minulosti sa na albume podieľal aranžmánmi Bradon Ross, ktorý so mnou veľmi úzko spolupracoval na albume New Moon Daughter (1985) a Blue Light till Dawn (1993) alebo Kevin Breit na albume New Moon Daughter, Travelling Miles (1993) a Belly of the Sun (2002).

Používate pri prevzatých skladbách vždy pôvodnú tóninu? Viem si predstaviť, že zďaleka nie všetky prevzaté skladby sa v pôvodnej tónine hodia pre Váš veľmi špecifický hlas a rozsah.

Máte pravdu, veľmi často musím prispôsobiť tóninu skladby svojmu hlasu.

V minulosti ste dostali za svoju tvorbu rôzne ocenenia, vrátane dvoch Grammy Awards. Ako vnímate takéto oceňovanie umelcov? Viem, že sa nájdu umelci, ktorí oficiálnymi oceneniami pohŕdajú.

Veľmi si to vážim, je to skutočne dobrý pocit. Predovšetkým si považujem, ak je ocenenie udelené niekým z vlastných radov. Myslím, že je to pre umelca veľmi dôležité.

Jedno z ocenení, na ktorom ste mali tiež zásluhy, bola Pulitzerova cena pre Wyntona Marsalisa. Išlo o veľmi špeciálny projekt, tri a pol hodinové dielo Blood on the Fields (1997), ktoré vyšlo neskôr na troch CD.

Áno, veľmi dlhé dielo (smiech). Celá zostava, s ktorou som vtedy koncertovala, bola úžasná. Bola to jedna z najzaujímavejších skúseností v mojom živote. Wynton kombinoval veľa rôznych motívov, klasický, k tomu bigband. Mimoriadne zaujímavý prístup k vypovedaniu veľmi silného príbehu. Všetko to spravil Wynton sám, čo vypovedá o jeho úžasnom talente.

Cítili ste sa v tej pozícii komfortne? Predsa, išlo o úplne iný štýl hudby v porovnaní s hudbou, akú ste hrali dovtedy.

Cítila som sa v tej pozícii úplne v pohode. Študovala som hudbu od svojich piatich rokov. Koniec koncov, hudba je hudba. Ak raz máte v rukách nástroje, ide už len o odbúranie vlastného ega a ponechanie priestoru pre realizáciu hudby iných.

Z času na čas vydáte album venovaný nejakému významnému hudobníkovi. Máte aj pre budúcnosť v pláne podobný, neštandardný projekt, akým bol napríklad spomínaný projekt Wyntona Marsalisa? Alebo nejaký nesplnený hudobný sen?

Samozrejme. Veľmi rada študujem hudbu iných kultúr. Rada by som robila nejaký folklórny projekt na Kube alebo v Brazílii. Taktiež folklór niektorých európskych krajín ma fascinuje. Takže mám stále otvorené oči.

Poliaľ ide o súčasnú hudobnú scénu, zaregistrovali ste nejaké mimoriadne spevácke talenty, ktoré Vás zaujali?

Jednoznačne Gregory Porter. Je fantastický. Veľmi talentovaný mladý spevák. Je mimoriadny. Nesledujem veľmi speváčky, hoci viem, že by som mala. S Gregorym som síce nekoncertovala, ale robili sme spolu TV show, ktorú produkovala nemecká televízia Art 1. Spievali sme spolu nejaké improvizácie a skutočne som si to vychutnávala.

Na záver, mohli by ste vymenovať päť obľúbených jazzových albumov, ktoré Vás v minulosti ovplyvnili?

Sketches of Spain od Milesa Davisa (1960), Milesovo Kind of Blue (1959), Blue od Joni Mitchell (1971), Brazilian Romance od Sarah Vaughan (1987) a Lady in Satin od Billie Holiday (1958).

Ďakujeme za rozhovor.

Marián Pavlík