Branford Marsalis na otázku prečo je jazz nepopulárny: Hudobníci nestoja za nič (1/2)
Americký saxofonista Branford Marsalis sa nedávno pri reportérke Rachel Olding vo vestibule hotela v newyorskom East Village rozhovoril o svojich názoroch na súčasnosť jazzu, svoju celoživotnú kariéru a tentokrát si nedával servítku pred ústa. Rozprával aj o "nepopularite" jazzu v rámci mainstreamovej kultúry a taktiež vysvetlil, prečo ho nezaujímajú negatívne hudobné kritiky. Článok je prvou časťou prekladu originálnej reportáže.
"Zrejme by som si nemal dať ten druhý pohár vína," povedal Branford, keď videl prichádzať čašníka. "Ale... áno," dodal a kývol na neho, pričom sa jeho zreničky mierne rozšírili.
Vo veku 58 rokov a s kariérou, ktorú budoval počas posledných štyroch dekád, je Branford Marsalis jedným z najrešpektovanejších a nekonvenčných saxofonistov všetkých dôb, pričom ešte stále je vo svojich názoroch nekompromisný a neberie na nikoho ohľad. Viem si predstaviť, prečo kedysi dávno vtipkoval, že kritici sa nemýlia, keď ho nazývajú "arogantným". Súčasný stav moderného jazzu a jazzových hudobníkov kritizuje s tou istou energiou, s akou naberá lyžice polievky, ktorá pred ním stojí. O svojom rodisku, meste New Orleans, rozpráva s divokou vášňou. Vyžaruje dojem gavaliera a na tenor saxofón hrá s vyleštenou eleganciou. Dokáže sa rozprávať hodiny o harmonických štruktúrach, diatonike alebo hlúposti hraničiacej s kriminalitou, keď sa niekto stará do tempa skladieb Theloniousa Monka. S rovnakou ráznosťou pristupuje aj ku svojim vlastným nedostatkom, pričom sám seba označuje na odvážneho s ohľadom na preskúmavanie nových žánrov a hudobných projektov, hoci zároveň tvrdí, že väčšina vecí mu ide úplne príšerne.
"Svoje prvé luxusné auto som si zaobstaral len nedávno, ako 57-ročný," povedal počas prehrýzania kôrky chleba. "Keby som ostal v show Jay Lena, mal by som garáž plnú Audi už v tridsiatke. Ale keď zomriem, chcem byť schopný povedať, že som žil, že som bol schopný vyjsť zo svojej komfortnej zóny a urobiť množstvo rozličných vecí." Potom, ako získal meno ako jazzový hudobník, Marsalis sa odvážne vydal prebádať takmer každý žáner mimo jazzu, nadobúdajúc tak životopis rovnako obdivuhodný svojou dĺžkou ako aj rôznorodosťou.
Syn jazzového klaviristu a pedagóga Ellisa Marsalisa – a jeden zo štyroch synov, ktorí sa stali jazzovými hudobníkmi – Branford sa vypracoval v kapelách trubkára Clarka Terryho a Jazz Messengers Arta Blakeyho. V roku 1981 sa presťahoval do New Yorku, kde sa pridal do kapely svojho mladšieho brata Wyntona, ktorý v tej dobe získaval meno novej hviezdy trúbkovej scény - Wynton sa objavil na obale magazínu Time (s ním súvisiaca reportáž hovorila o zrode novej jazzovej doby) a bol prvou osobou, ktorá vyhrala ocenenie Grammy aj v jazzovej aj vážnej hudbe. Bratia Wynton a Branford Marsalis spoločne hrali s množstvom prvotriednych hudobníkov a jazzových legiend - Milesom Davisom, Dizzym Gillespiem, Herbiem Hancockom, Sonnym Rollinsom.
No Branford Marsalis čoskoro opustil bezpečný prístav Wyntonovho kvarteta, aby sa počas 80. rokov vydal na turné so spevákom Stingom a následne sa stal prvým hudobným vedúcim v známej televíznej šou The Tonight Show With Jay Leno. Taktiež rozšíril hranice žánru fusion, tým že v 90. rokoch vytvoril hip hop/funkové zoskupenie Buckshot LeFonque a dokonca celkom neočakávane vystúpil s kapelou Grateful Dead v newyorskom Nassau Coliseum v roku 1990, čím sa zapísal na vystúpení, ktoré vošlo do histórie ako vrchol kariéry spomínanej kapely. Okrem toho tvoril hudbu aj pre Broadwayové muzikály a produkcie, ako napríklad The Mountaintop so Samuelom L. Jacksonom a Angelou Bassett, zatiaľ čo viac ako dve desaťročia až dodnes vedie svoju stabilnú kapelu Branford Marsalis Quartet. A ako čerešnička na torte sa javí Branfordove herecké vystúpenie vo filme Spikea Lee s názvom School Daze. Koniec koncov, prečo nie?
"Ľudský mozog je neuveriteľne lenivý," povedal Marsalis, pričom sa pustil do jednej zo svojich mnohých teórií o živote. Táto konkrétne hovorí o tom, prečo si myslí, že je lepšie vystupovať zo svojej komfortnej zóny a prijať nové žánre, napriek riziku, že sa bude človek cítiť v tomto novom prostredí úplne beznádejne. Keď mi toto všetko hovoril, naklonil sa ku mne a neustále udržiaval očný kontakt. Každá veta končila krátkou chvíľou ticha, čo ešte zdôrazňovalo váhu jeho názorov.
"V čase, keď má dieťa zhruba 7 alebo 8 rokov, mozog si povie "už mám všetky kľúče k vesmíru, ktoré teraz potrebujem" a práve preto je učenie sa často náročné. Je ľudskou prirodzenosťou neriešiť svoje nedostatky. Pre mňa bolo dobré to, že keď som hral v kapele môjho brata a všetci mi hovorili, aký som úžasný, ja som im odpovedal "haha, ani nie". A potom som hral so Stingom a všetci mi hovorili, že už to nemôže byť lepšie ako je to teraz a ja som im na to odvetil "myslím, že môže".
"Keby som potreboval obdiv ostatných, vrchol mojej kariéry by nastal v roku 1985. Ale keďže mám to šťastie, že ho nepotrebujem, mohol som si povedať "čo iné ešte môžem urobiť, aby som sa zlepšil?" Jedným zo spôsobom je zamerať sa na svoje silné stránky a znásobiť ich. Ale ja som sa rozhodol ísť iným smerom a zistiť, aký dobrý skutočne môžem byť. Ľudia z rutiny ostávajú vo svojich vychodených koľajách. Stratia vášeň. Viete, čo mám na mysli?"
Tento článok je prvou časťou reportáže Rachel Olding s Branfordom Marsalisom. Už čoskoro zverejníme druhú časť, v ktorej sa Branford vyjadruje priamo ku citlivým témam a kde zaznie aj fráza "hudobníci nestoja za nič".
Zdroj: smh.com.au
Preložil: Martin Uherek
Foto: Palma Kolansky
