Každoročne prichádzajú na pretras najpozoruhodnejšie albumy, najvýnimočnejší umelci či najpresvedčivejšie pódiové vystúpenia. Hudbu samozrejme nemožno porovnávať s atletikou a podobným exaktným spôsobom „merať“ výkony umelcov. Napriek tomu renomované hudobné médiá koncom roka upriamujú pozornosť na výnimočné projekty, ktoré by nemali ujsť pozornosti poslucháčov. Pozreli sme sa na niektoré z nich a vybrali sme pre vás päticu albumov, ktoré sa v daných hodnoteniach (či skôr odporúčaniach) objavujú najčastejšie.
Do pomyselného finále sa dostali jazzoví harcovníci (saxofonista Charles Lloyd, trubkár Wadada Leo Smith ako aj klaviristka Amina Claudine Myers už dávnejšie prekročili osemdesiatku), strednú generáciu zastupuje trio výnimočného klaviristu Vijaya Iyera, ale presadila sa aj generácia štyridsiatnikov zosobnená klaviristom Aaronom Parksom a saxofonistom Kamasim Washingtonom. Poďme sa pozrieť na päticu finalistov (a schovaný bonus track…).
Charles Lloyd: „The Sky Will Still Be There Tomorrow“ (Blue Note 2024)
Viacerí z renomovaných kritikov prestížneho magazínu DownBeat označili nový album kvarteta saxofonistu Charlesa Lloyda „The Sky Will Still Be There Tomorrow“ za album roka 2024. Dáme im zapravdu? V každom prípade treba uznať, že Lloyd (ročník 1938) patrí popri Sonnym Rollinsovi k posledným žijúcim pionierom éry „veľkého jazzu“ (hoci o osem rokov starší Rollins sa už posledné roky neobjavuje na verejnosti). Výnimočné melodické cítenie a rytmicky „rozcuchané“ frázovanie spravili z Lloyda už koncom 60. rokov „čierneho koňa“ kvetinového hippies hnutia a ako jeden z mála jazzmanov zdieľal festivalové pódiá spolu s Janis Joplin, Jimim Hendrixom či Grateful Dead. Pred dvomi desaťročiami stavil Lloyd na osvedčený koncept a obklopil sa talentovanými hudobníkmi vo veku svojich vnukov či pravnukov. Aj na aktuálnom albume sa dokáže vitálny saxofonista vybičovať (z)dravou drzosťou čoraz lepšieho klaviristu Jasona Morana, univerzálneho kontrabasistu Larryho Grenadiera a priestorovo levitujúceho bubeníka Briana Bladea. A v lyrických pasážach si Lloyd týchto „mladíkov“ stále dokáže podmaniť intenzitou svojho prejavu. Nielen obloha tu ostáva navečnosť, ale aj dobrá hudba zosobnená generáciou velikánov.
Wadada Leo Smith / Amina Claudine Myers: „Central Park’s Mosaics of Reservoir, Lake, Paths and Gardens“ (Red Hook 2024)
Dvojica umelcov – trubkár Wadada Leo Smith (ročník 1941) a klaviristka/speváčka Amina Claudine Myers (ročník 1942) ostane celoživotne spätá s ikonickým hnutím Association for the Advancement of Creative Musicians (AACM), z ktorého prostredia vychádzali od polovice 60. rokov minulého storočia osobnosti ako Henry Threadgill, Anthony Braxton, Roscoe Mitchell, Jack DeJohnette alebo kultové zoskupenie Art Ensemble of Chicago.
Pri nahrávaní albumu so siahodlhým názvom „Central Park’s Mosaics of Reservoir, Lake, Paths and Gardens“ sa dvojica inšpirovala prírodnou krásou newyorského Central Parku. Pôvabnosť ich dialógu odzbrojuje aj tých, ktorí neveria energii spontánnych umeleckých stretnutí. Pôsobivosť ich vzájomnej komunikácie naznačuje, že akademické vzdelanie a erudícia nemusia vždy znamenať dokonalosť. Toto je jednoducho krása a úprimnosť, ktorej sa nedá neveriť.
Vijay Iyer / Linda May Han Oh / Tyshawn Sorey: „Compassion“ (ECM 2024)
Americký klavirista Vijay Iyer (ročník 1971) získal v poslednej dekáde množstvo prestížnych ocenení: odborné fórum Jazz Journalists Association ho označilo za Hudobníka roka a v najsledovanejších kategóriách Critics Poll magazínu DownBeat alebo JazzTimes viackrát bodoval v kategóriách Umelec roka, Album roka, Klavirista roka či Kapela roka. Potomka indických imigrantov vždy zaujímali prírodné vedy (absolvoval na prestížnej Yalskej univerzite, doktorát z fyziky má z Berkeley University a ako profesor pôsobí na Harvarde), no očaril ho aj svet progresívnych bardov Theloniousa Monka, Cecila Taylora či Anthony Braxtona. Bolo len otázkou času, kedy sa klavirista-samouk s nekonvenčne „barbarskou“ technikou dostane do širšieho povedomia.
Stalo sa, keď po Iyerovi siahla dvojica prestížnych európskych vydavateľstiev: na ACT Music stihol vydať štvoricu albumov a od roku 2014 sa upísal ECM. „Compassion“ je od albumu „Uneasy“ (2021) druhou nahrávkou nového Iyerovho tria s kontrabasistkou Lindou May Han Oh a bubeníkom Tyshawnom Soreym. „V triu som doteraz príliš nenahrával,“ povedal mi pred rokmi po jednom zo svojich koncertov Vijay Iyer. „Určite nie v klasickom slova zmysle slova a tém, ktoré by sa ponášali na štandardy. Jedným z dôvodov bolo nabúravanie predstáv o tom, ako by malo klavírne trio znieť. Snažíme sa o integrovanú hudbu, pri ktorej sú poslucháči niekedy zmätení, kde končí komponovaná časť a kde začíname improvizovať. Naša hudba však nehovorí o zmätku, ale o prelínaní hraníc medzi známym a neznámym, medzi vecami ktoré poznáme a tými, ktoré nedokážeme pomenovať. (...) Je naša hudba náročná? Nedokážem to posúdiť objektívne: snáď len odráža protichodné aspekty súčasného sveta...“
Kamasi Washington: „Fearless Movement“ (Young 2024)
Saxofonista Kamasi Washington (ročník 1981) je všežravým a všežánrovým chameleónom a nie je prekvapením, že v jeho koncertnom diári figurujú popri jazzových podujatiach aj mamutie pódiách typu Glastonbury alebo Primavera Sound v Barcelone. Hoci jeho prejav evokuje funkovú živočíčnosť Jamesa Browna a Sly And The Family Stone, primárne vychádza z jazzu a nemá ďaleko napríklad k výstrelkom Milesa Davisa 70. rokov. Mnohých prekvapil už svojimi rozsiahlymi albumovými ságami „The Epic“ (2015) a „Heaven and Earth“ (2018), ktorých mohutné orchestrálne plochy len sotva pripomínali hudbu jeho rovesníkov.
Aktuálnym projektom „Fearless Movement“ sa Washington ešte väčšmi priklonil k tanečnej hudbe, hip-hopu, soulu, ale aj latinojazzovým inšpiráciám. Mnoho prezrádza aj menoslov prizvaných hudobníkov (zväčša z hiphovej scény) ako Thundercat, Taj Austin, Ras Austin, Patrice Quinn, Andre 3000, no objaví sa medzi nimi aj vitálny funkový osemdesiatnik George Clinton. „Pokiaľ tvrdím, že môj album je tanečný, nemyslím to doslovne,“ obhajuje svoj nový projekt Washington. „Tanec podľa mňa vyjadruje pohyb ľudského ducha, takže je to vlastne niečo podobné ako hudba. A práve o to mi na Fearless Movement ide.“ Takže let's dance s Kamasim Washingtonom v marci 2025 v Sono Centre na JazzFestBrno!
Aaron Parks: „Little Big III“ (Blue Note 2024)
Kým dostal americký klavirista Aaron Parks (ročník 1983) možnosť vydať svoj vynikajúci album „Invisible Cinema“ na prestížnej značke Blue Note, mal za sebou sériu autorských nahrávok v menej známych amerických vydavateľstvách, ako aj spoluprácu s trubkárom Terencom Blanchardom. Finalista Thelonious Monk International Jazz Piano Competition (2006) začal následne spolupracovať s Kurtom Rosenwinkelom, Dhaferom Youssefom, Gretchen Parlato ako aj Marcusom Millerom a spolu s Joshuom Redmanom, Mattom Penmanom a Ericom Harlandom založili superskupinu James Farm. Jeho aktuálna kapela Little Big je logickým pokračovaním trajektórie vedúcej od mladíckych projektov k súčasnému melodickému podaniu tém s modernými rytmami a zvukovými možnosťami elektroniky. Gitarista Greg Tuohey, basgitarista David Ginyard, Jr. a nový bubeník Jongkuk Kim vkladajú do Parksovej hudby skúsenosti nielen z jazzu, ale aj z elektronickej hudby, R&B, indie popu či alternatívnejších polôh. Výsledkom je originálna a životodarná hudba, ktorá oslovuje poslucháčov rozličných štýlov a žánrov. Harmonický a melodický jazyk „Little Big III“ je výrazne ovplyvnený mainstreamovým jazzom z prelomu milénia a miestami pripomína projekty Brada Mehldaua alebo Kurta Rosenwinkela, napriek tomu je originálnym a novátorským svedectvom o tom, kam sa môže uberať súčasný jazz.
Bonus track:
Magnus Öström & Dan Berglund: „e.s.t. 30“ (ACT Music 2024)
Špeciálny výber z tých najzaujímavejších albumov si zaslúži špeciálny bonus. A môže byť aj trochu schovaný – napokon práve „hidden bonus track“ býval špecialitou viacerých albumov jedného z najvýnimočnejších a najunikátnejších európskych jazzových zoskupení. Je nesmierna škoda, že kariéra ikonického Esbjörn Svensson Trio (e.s.t.) trvala len poldruha desaťročia a vo vrcholnom štádiu ju prerušila náhla tragická smrť klaviristu Esbjörna Svenssona (1964–2008). Estetický a umelecký vklad lídra bol nenahraditeľný, no ostávajúci členovia nezavesili remeslo „na klinec“, ale venujú sa vlastným kapelám – každý vo vlastnom projekte, ako aj spolu v triu Rymden s klaviristom Buggem Wesseltoftom. Tridsať rokov od založenia svojej „osudovej“ kapely oslávili bubeník Magnus Öström a kontrabasista Dan Berglund dvojicou špeciálnych koncertov v Stockholme a spomínalo sa najmä na trio, ktoré navždy zmenilo ich životy. Na oslavu prizvali nielen vychádzajúcu švédsku klavírnu hviezdu Joela Lyssaridesa, ale aj dvojicu dychárov Magnusa Lindgrena a Verneriho Pohjolu, ako aj gitaristu Ulfa Wakeniusa, ktorý mal k hudbe tria vždy blízko. Trochu iný pohľad na hudbu nesmierne originálnej kapely, ktorá navždy uzavrela svoju históriu. Škoda...
Autor: Peter Motyčka
