Ako som objavoval slovenský jazz. V Brne.

„Prečo tam vlastne chceš ísť?“, pýtala sa ma pred niekoľkými dňami, v predvečer brnianského podujatia, moja manželka a pokiaľ by som mal spomenúť, prečo som sa počas enormne horúcich júnových dní vybral do moravskej metropoly na druhý ročník Central European Jazz Showcase, dôvodov by na našlo niekoľko.

V prvom rade figurovalo v programe niekoľko zoskupení, ktorých hudbu som poznal prostredníctvom nahrávok (Muff, Limbo, Tibor Feledi Kairos Quintet). Tiež sa tam mali objaviť projekty, na ktoré sa v poslednej dobe objavovali chválospevy a chcel som si na ne urobiť vlastný názor (Treetop, Kristin Lash & Jakob Grey, Ochepovsky Project). A nazdával som sa, že by som tam mohol spoznať kapely, ktoré sa o mňa doteraz nijakým spôsobom neobtreli. Rovnako som sa tešil na stretnutia s kolegami z jazzovej brandže, s ktorými zvyknem na podobných akciách prehodiť niekoľko slov.

S myšlienkou Central European Jazz Showcase prišli ešte predvlani organizátori JazzFestBrno, keď sa im spolu s rakúskym partnerom Jazzwerkstatt Poysdorf podarilo v júni 2021 zorganizovať prehliadku českých a rakúskych kapiel. Aktuálny ročník Central European Jazz Showcase patril popri českých hudobníkoch aj Slovákom a do organizácie sa zapojilo občianske združenie Spectaculum. V pondelok 27. júna sa začali v brnianskom divadle Husa na provázku schádzať hudobní promotéri, umeleckí vedúci festivalov, dramaturgovia jazzových klubov či hudobní publicisti. Zo Slovenska sa tam prekvapivo objavila len trojica hudobných publicistov a jediný dramaturg – Atila Béreš z nového banskobystrického klubu Hogo Fogo Jazz & Art Club (hoci na webovej stránke podujatia figurovali aj zástupcovia Bratislavských jazzových dní či Oravajazz).

Plán bol jasný: počas dvoch dní absolvovať showcaseové vystúpenia ôsmych českých a ôsmych slovenských zoskupení, ktoré prebiehali na dvoch pódiách. V klimatizovanom interiéri otváralo podujatie české zoskupenie Muff, ktoré sa na domácej scéne objavilo takmer pred štvrťstoročím. Keď som sa v roku 2010 dostal k ich debutovému albumu „Muff“ (Animal Music), hudba kvinteta okolo vynikajúceho saxofonistu Marcela Bártu (Vertigo, NUO, DoMa Ensemble) si ma získala na prvé počutie. Bola to nielen pozoruhodná zmes štýlov, ale napriek istej surovosti a autenticite predovšetkým neskutočná zábava. Z prebublávajúceho kotla davisovského lektvaru vyšpliechavali scofieldovské groovy či zappovská drzosť. Na brnianskom pódiu prekvapili Muff spontánnosťou, unisonové pasáže zneli ležérnejšie ako na nahrávkach, no o to energickejšie, monutné gradácie končili v najnečakanejších momentoch. Určite som nebol sám, kto sa na koncerte Muff skvele bavil.

Detsky hravo pôsobilo aj vystúpenie brnianskeho Endemitu vo vnútroblokovom átriu divadla, kde bolo neznesiteľne horúco. Gitarista Vít Beneš dokázal spolu s akordickou hrou vypichnúť atonálnu melódiu, do ktorej sa nervne púšťali basgitarista Vlado Micenko a bubeník Erik Hajtmánek. Ich nekonvenčný prístup prekvapil a viacerí z účastníkov prejav Endemitu vyzdvihovali.

Prekvapením a vrcholom prvého dňa však bolo pre mňa osobne vystúpenie Tibor Feledi Kairos Quintet. Nápadito prekomponované detské piesne Prší, prší či Slniečko sa zobudilo zneli neuveriteľne novo a v danej inštrumentácii farebne a sviežo. Líder dal dokopy unikátne zoskupenie (altsaxofonistka Lenka Molčányiová, trubkár Michal Cálik, basgitarista Michal Šelep, bubeník Juraj Dávid Raši), ktoré súzneje muzikantsky i ľudsky a z prejavu ktorého srší nesmierna pohoda. Feledi disponuje citom pre miešanie farieb, emócie dávkuje striedmo a skladby z albumu „Common Playgrounds“ (Hudobný fond) zneli naživo ešte súčasnejšie. Priznávam, že Felediho Kairos Quintet je najpresvedčivejšou a najoriginálnejšou slovenskou jazzovou kapelou, akú som v posledných rokoch počul. Dúfam, že pandemické obdobie nezabrzdilo rozvoj sľubne sa rozbiehajúceho kvinteta a nesmierne sa teším na ich ďalší album.

K ostatným brnianskym prekvapeniam (či sklamaniam) sa vrátim vo forme ďalších festivalových reportov.

Autor: Peter Motyčka

Foto: Michal Sýkora