Treetop: „V našej hudbe musí byť jednoducho všetko, čo potrebujeme, aby tam bolo.“

Keď som zachytil informáciu o triu s akordeónom, trombónom a kontrabasom tak mi napadlo, že samotné obsadenie by stačilo na to, aby to bola iná, v istom zmysle exotická kapela. S akým plánom ste išli do tohto obsadenia a zoskupenia?

Toto obsadenie vzniklo z jediného dôvodu: boli sme kamaráti a spolužiaci na JAMU v Brne. Jednoducho sme chceli spolu hrať a vôbec nepremýšľali nad tým, aké nástroje nám chýbajú, aké by tam mohli byť a či tie nástroje vôbec budú nejakým spôsobom súznieť. Na druhej strane – pokiaľ ako akordeonista zostavím hocakú kapelu, vždy to bude istým spôsobom „exotika“. My traja sme však boli dlhé roky kamarátmi a keď sme sa rozhodli hrať, skôr sme premýšľali, ako dosiahnuť, aby sme mohli hrávať spolu.

Naozaj nie je mnoho jazzových zostáv s akordeónom. Okrem tých známejších mi napadá bieloruské trio Port Mone, ktoré nahráva svoje albumy s využitím obnoviteľných zdrojov energie a vydáva ich slovenské vydavateľstvo Hevhetia.

Znie to krásne, ale toto trio žiaľ nepoznám.

Keď som na internete počúval ukážky z albumu Treetop mal som dojem, že výrazne čerpáte z klasickej hudby. Mýlim sa?

Máš pravdu, ale v našej hudbe sa prepája viacero vecí. Z mojej strany tam určite nájdeš klasiku, keďže som študoval klasický akordeón. Na konzervatóriu som päť rokov skutočne drel len klasickú hudbu – Bacha, Stravinského, Bartóka, a to vo mne zostalo. Taktiež je v Treetop dosť jazzu, keďže sme sa stretli na Jazzovej akadémii a Michal aj Richard sú predovšetkým jazzovými hráčmi. Človek by skôr čakal, že sa v našej hudbe bude objavovať napríklad worldmusic, ale tá tam nie je prakticky vôbec prítomná. Sme komorné klasické jazzové trio. Myslím si, že je veľmi dôležité robiť to, čo nás definuje a nás nedefinuje len jediná vec. Jednoducho nemôžeme hrať len jazz, pretože by nám to ľudsky i umelecky nestačilo. Musí tam byť jednoducho všetko, čo potrebujeme, aby tam bolo.

Vraciaš sa ešte ku klasickej hudbe?

Priznávam, že málo. Ale napríklad o niekoľko dní budem hrať s brnianskym súborom súčasnej hudby Ensemble Opera Diversa operu Ondřeja Kyasa. To je práve niečo, čím som sa zaoberal ešte kým som žil v Brne, keďže teraz pôsobím v Berlíne. Takže ku klasickej hudbe sa príležitostne navraciam, predovšetkým k tej súčasnej. Nie k romantickému repertoáru alebo k Bachovi, hoci aj to mám veľmi rád.

Akordeón ako nástroj disponuje skutočne bohatou a rozmanitou literatúrou. Zrejme poznáš Petra Katinu, ktorý na Slovensku vydal desiatku albumov s kľúčovými dielami autorov akými sú Luciano Berio, Toshio Hosokawa, Magnus Linberg, Mauricio Kagel, Salvatore Sciarrino, prípadne s transkripciami Prelúdií a fúg Dmitrija Šostakoviča. Súčasný akordeón je naozaj svojbytný a unikátny nástroj.

Vo svojej magisterskej práci som sa zaoberal rozšírenými technikami hry na akordeóne a ich využití v jazzovej či improvizovanej hudbe a v rámci výskumu som robil s Petrom Katinom rozhovor, takže poznám jeho nahrávky. Uvedomil som si však, že je omnoho viac skladateľov, ktorí majú záujem písať pre akordeón, ako je samotných akordeonistov. Zvuk tohto nástroja je pre skladateľov skutočne atraktívny, takže verím, že v súčasnej hudbe (i v súčasnom jazze) bude mať akordeón v budúcnosti stále väčšie uplatnenie. V tomto ešte máme čo doháňať i objavovať.

Spomínal si, že pôsobíš v Berlíne. Čo tam vlastne robíš?

Momentálne pracujem pre vydavateľstvo Heartcore Records gitaristu Kurta Rosenwinkela, kde robím asistenta, grafického dizajnéra, editora, prepisujem noty pre Kurta, prípadne chystám albumy na vydávanie, ale riešim aj organizačné či manažérske veci. Okrem toho sa snažím v Berlíne hrávať a stretávať s ľuďmi. Berlín je zaujímavý už tým, že každý hudobný žáner tam má svoju scénu, je tam skutočne čo objavovať.

Máš nejaké projekty s nemeckými hudobníkmi?

Mám projekty s hudobníkmi pôsobiacimi v Berlíne, keďže nemeckých hudobníkov tam až toľko nie je. (Smiech.) Ale nie – mám kvarteto s maďarským bubeníkom, saxofonistom z Izraela a s nemeckým kontrabasistom.

Pokiaľ registrujem, Heartcore Records zastrešuje zaujímavý charitatívny projekt…

Heartcore For The World má na starosti moja priateľka Michaela Bóková a v rámci neho vznikajú pesničky nahrávané v rozličných krajinách pod názvami Heartcore For Africa, India, Ukraine, Czechia... Michaela tie krajiny navštevuje, pracuje tam s miestnymi znevýhodnenými deťmi – napríklad v Afrike to bolo v sirotinci, v Indii v škole. Tento rok nahrávala „Heartcore For Czechia“ s deťmi v Strážnici a podieľali sa na tom napríklad Antonio Sanchez, Larry Goldings či Lionel Loueke. Celý zisk z projektu ide potom naspäť na vzdelávanie a hudobné vzdelávanie v danej inštitúcii.

Heartcore Records vydáva predovšetkým projekty Kurta Rosenwinkela a spriaznených umelcov?

Prevažne áno. Máme umelcov, ktorí sa k nám vracajú pravidelne, napríklad chystáme ďalší album gitaristu Pedra Martinsa. Momentálne je Heartcore vo fáze naberania nových umelcov s dôrazom na mladšiu scénu, keďže rokmi si vydavateľstvo vybudovalo meno a môže si dovoliť takúto podporu. Príkladom je speváčka Lucia Cadotsch, ktorá je síce v Nemecku pomerne známa, ale vo svete až tak nie. Podobne ako mladý gitarista Cecil Alexander.

Popri debutovom albume Treetop si minulý rok vydal aj digitálne sólové EP „Lullabies“, ktoré vyšlo pod krídlami nového vydavateľstva Ma Records.

„Ma“ je vlastne japonský výraz pre akoby prázdny priestor, napríklad pozadie v maľbe či ticho v hudbe, ktoré vytvára isté napätie. Ma Records sme založili s Michaelom Wróblewskim v decembri 2020, pričom ja mám na starosti technickú stránku, grafiku a digitálny priestor. Všetky albumy máme na Bandcampe a pokiaľ chce umelec aj fyzický nosič, musí si to riešiť sám. Chystáme sa založiť kolektív improvizujúcich muzikantov a plánujeme spolupracovať s podobnými medzinárodnými kolektívmi zameranými na improvizovanú hudbu.

Takže záberom Ma Records je improvizovaná hudba?

Nielen. Už samotný podnázov hovorí, že sme nezávislým vydavateľstvom pre jazz, improvizovanú a experimentálnu hudbu. Skôr sa snažíme hľadať to, čo je na pomedzí. Nechceme vydávať výlučne improvizovanú hudbu, pretože tá má aj iné vydavateľstvá a kanály. Typickým príkladom sú kapely Uthando či Jungle Debris, ktorých hudba nezapadá do jazzu, ale nie je to čistý experiment. Iné kapely sa zasa viac približujú k experimentom a improvizácii. To je však hra so slovíčkami, čo naozaj nemám rád.

Chystáte po úspechu debutu Treetop nový album?

Chystáme nový album, na ktorom sa zrejme objavia aj nejakí hostia. Postupne budeme k nemu zverejňovať videá, ale zatiaľ nechcem veľa prezrádzať. V auguste budem tiež nahrávať so saxofonistom Radimom Hanouskom a gitaristom Štefanom Szabóom.

To je veľmi podnetný gitarista: minuloročný koncert dua Ranjevš & Óbasz (Jakub Švejnar & Štefan Szabó) na Hevhetia ShowCase ma úplne dostal. Je zaujímavé, že väčšina Slovákov študujúcich v Čechách prejde k otvorenejšej hudbe…

So Štefanom sme v Brne istý čas bývali, spolu sme chodievali na JAMU na hodiny improvizácie k Jaroslavovi Šťastnému a priznávam, že patrí k mojim obľúbeným gitaristom. Potom sme sa niekoľko rokov nevideli, až Štefan prišiel s myšlienkou spoločného hrania na slovenskom festivale Are You Free?, kde sa nám podarilo zahrať fantastický koncert a rozplakať organizátora Igora Vidu. Verím, že to rovnako prenesieme aj na nahrávku.

Takže na Slovensku si zatiaľ hral len v Dunajskej Strede?

Nielen, s Treetop sme už hrali v Bratislave a v Banskej Štiavnici a tiež som tam bol viackrát v rámci swingových projektov. Najbližšie budem hrať na festivale N:ear v Banskej Štiavnici. Bude to sólový a snáď aj preparovaný akordeón.

Ďakujem za rozhovor.

Autor: Peter Motyčka