Marsalis uprednostňuje tradíciu pred modernou. Alebo starý dobrý zvyk je nad všetko ostatné. Tradícia nad neobvyklosť - soľ nad zlato.
Wynton Marsalis sa stal predmetom horlivých diskusii vďaka svojim neoblomným názorom na jazzový rodokmeň. Svoje presvedčenia obhajuje s vášňou, logikou a majstrovským trubkárskym umením. Stal sa najdôležitejším trubkárskym hlasom za poslednú dekádu. Posledných 20 rokov pôsobil na poste umeleckého riaditeľa katedry Jazzu na Lincolnovom Inštitúte v New Yorku . Jeho práca zožala obrovský úspech.
Už ako teenager sa vám dostalo pocty hrať s významnými hudobníkmi. Kedy ste si uvedomil svoju hudobnícku zrelosť?
Hmmmmmm, ťažká otázka. Nemám na ňu presnú odpoveď, myslím, že je to niečo, na čo sa ťažko odpovedá. Mám pocit, že som vždy patril medzi hudobníkov s vlastným štýlom. Približne keď som mal 26 alebo 27 som zistil, že vo svojim štýle som vlastne sám. Vždy som mal taký pocit hudobníckej osamelosti.
Prečo si myslite, že to tak bolo?
Musíte prísť na to ako byť umelcom a očakávať, že vaša odmena za túto snahu nemusí byť žiadna. Je to úzka a kľukatá cesta na ktorej koniec sa nedá vidieť. Ide aj o akýsi intelektuálny úspech, predovšetkým treba pochopiť umenie ako také. Veľa krát ide o rozlúštenie umeleckého puzzle. Ďalšia generácia hudobníkov sa v tom čase už začala uberať cestou popu a funku.
Je ťažšie byť jazzovým umelcom ako hrať pop alebo funk?
Pop hudba nabrala iný spád, umelci, ktorí sa umiestňujú na najvyšších hitparádových priečkach dnes už vôbec nemusia mať žiadny talent. Hudobný priemysel sa viac sústreďuje na osobnosť interpreta než na hudobnícke schopnosti. Takýto negatívny progres nenastal v žiadnom inom odvetví okrem filmového priemyslu.
Nemáte pocit, že jazz ako žáner je akoby oddelený od ostatných štýlov a tým menej známy? Môže sa to zmeniť? Je potrebné to zmeniť?
Je to ako keby som porovnával Beethovena s Beatles, porovnať ich je veľmi ťažké, v prípade Beethovena ide o pochopenie hĺbky jeho umeleckého remesla. Netvrdil by som, že je jazz je „oddeleným/vzdialeným“ žánrom ale je dôležité poznamenať, že prítomnosť černošskej komunity zamiešala karty vo všetkých štýloch Americkej hudby vrátane jazzu. Americká hudba bola natoľko znehodnotená, že sa hviezdou stal Elvis Presley. Ide o „ mytológiu protikladov“. Na scénu prišiel Louis Armstrong – hudobník, ktorý vedel hrať. Bol to umelec, ktorý bol v tom čase opakom hviezdy a všeobecne uznávaného štýlu. Takže bolo dôležité priviesť niekoho, kto bude jeho opakom
A čo Hip Hop?
Hip Hop nie je na vrchole. Rolling Stones sú v top hidparádach. John Mayer je idolom. Disney má nespočetné množstvo albumov, ktoré sa výborné predávajú. Ale čierny potulný speváci nikdy nepatrili medzi obľúbených. Pre neznámeho speváka je ťažké preraziť do rebríčkov hitparád, a tak sa zaradiť medzi hudobnícku špičku. Dokonca aj pornografia zarába peniaze ale takisto sa nikdy nedostane medzi najpredávanejšie tituly. Kto by zarobil, keby sa takáto skupina vybrala na turné?
Myslím si a určite budete so mnou súhlasiť, že Rolling Stones sa svojim vystúpením na minuloročnom turné stala najhorším turné roka.
Presne tak, to je to o čom hovorím. Sú z Anglicka, lepšie to ani nemôže byť. Opäť prichádza do hry mytológia protikladov – my sami sme si ich zvolili. Sú z Anglicka – lepšie to už ani nemôže byť. Krajina za ktorej nezávislosť sme bojovali jednoducho prišla a skopírovala našu hudbu. Opäť sa dostávame k mytológii protikladov, v piesňach sa oslovujeme „negrami“ a „sukami“ a najdôležitejším hudobným nástrojom sú bubny, ktoré dnes nahradili automatické mašiny. Hudba bola jedinou oblasťou za ktorú si Afro- Američania získali medzinárodný obdiv a uznanie. Hudba a ešte Právo – všetky zmeny v americkej ústave, ktoré si afro Američania vydobyli počas boja za občianske práva. Titul africký Američan je už dnes len medzinárodným vtipom.
Pokračovanie rozhovoru čoskoro...
Preklad: Táňa Skapcová
