Niekedy to proste vypáli tak, že do jedného vreca musíte zozbierať všetko, čo nezapadlo inde: bez ohľadu na rod, číslo, pád, triedu, kvalitu či cenu. A presne k tomuto nekorektnému modelu sa uchýlime aj dnes a snáď si nás jazzová polícia nevšimne, pretože vedľa seba postavíme pulzujúce retrofunky, mix jazzu s hiphopom, improvizovanú interakciu na najvyššej úrovni a ešte omnoho viac. Veď už len úvodná koláž obálok albumov prezrádza, že každý jazzový i nejazzový pes bude úplne iná ves...
AMC TRIO – Following The Light (Jazzline)
Služobne najstarším zoskupením dnešného výberu (a zrejme aj domácej jazzovej scény) je prešovské AMC Trio, ktoré sa za tri dekády (!) stihlo etablovať ako jedno z najstabilnejších zoskupení na Slovensku. Priznávam, že k trojici pánov prechovávam dlhoročnú úctu a obdiv, ich aktivity sledujem dve desaťročia, hoci v poslednom období sa naše cesty začali esteticky, vkusovo i myšlienkovo rozchádzať. O to viac som sa potešil, keď sa mi po trojici (z môjho pohľadu nie najšťastnejších) albumov dostal do uší kultivovaný ôsmy štúdiový projekt. Niekoľko úvodných trackov stačilo na jeho priradenie k obdobiu „One Way Road to My Heart“ (2013), ktoré síce prebiehalo v mainstreamovejšej atmosfére, no napriek tomu oba albumy nesú punc majstrovstva vynikajúceho trubkára Randyho Breckera, vznikali v inšpiratívnom prostredí poľského Studia DR Wisła a vyšli u nemeckých vydavateľov (v aktuálnom prípade Jazzline, ktorý má vo svojom portfóliu umelcov ako Bob Mintzer, Bill Laurance, Dave Liebman, Vince Mendoza či Bill Evans). Čo ma na „Following the Light“ natoľko uchvátilo? Práveže nič nové, ale práve „staré dobré“ AMC Trio so svojimi rozkošatenými (a harmonicky zapeklitými) témami, priezračným zvukom a tiež priestorom, ktorý ochotne venujú sólistom. Randymu Breckerovi v tomto prípade poskytujú šíravy, nad ktorými sa nádherne klenú jeho intenzitou prenikajúce sóla a vynaliezavé harmónie (za všetky titulná téma kontrabasistu Martina Marinčáka) dokazujú neutíchajúci invenčný potenciál kapely. A samozrejme balady: v tých boli AMC nenapodobiteľní, pretože motívy Because of Your Sad Eyes, Čakanka alebo Pain Is Real z minulých albumov nedokázal človek vytesniť z pamäti niekoľko týždňov. Dočkáme sa aj teraz? Samozrejme: Oblivion (v preklade zabudnutie) určite neupadne do zabudnutia...
Ondrej Juraši – PLUS (Bebe Rebe)
K harcovníkom domácej jazzovej scény patrí aj trubkár Ondrej Juraši, dlhoročná opora predovšetkým federálnych orchestrov (Big Band Gustava Broma, Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band, Kelag BIGband, Big Ostrava Band). Jeho aktuálny štúdiový projekt „PLUS“ je v mnohom odlišný od výborného (a žiaľ nedoceneného) akustického Jurašiho albumu „POST“ (2015), na ktorom na melodické línie lídra nesmierne spontánne reagovali jeho rovesníci – kontrabasista Josef Fečo, akordeonista/klavirista Zdenko Huszárik alebo bubeník Otto Hejnic. Aktuálny „PLUS“ v retrofunkovej atmosfére skôr odkazuje na smerovania, ktoré formovali Jurašiho teenagerské roky (sám uvádza vplyvy trubkárov-bandlídrov Maynarda Fergusona, Chucka Mangioneho či Herba Alperta). Cieľom lídra bolo ponúknuť bezstarostné, no pritom sofistikované kompozície. Zámer sa vydaril, pretože poslucháči mu tieto podmanivé melodické linky, podporené bezchybne „šliapajúcou“ rytmickou sekciou, žerú aj s navijakom. „Mojim zámerom bolo vytvoriť hudbu, v ktorej sa cítim dobre. Hľadám tam akési spojenie retro štýlu a groovu, kde cítiť tanečný nádych podčiarknutý jazzovými improvizáciami a jednoduchou melódiou.“ S týmto možno len súhlasiť, rovnako ako s výberom spoluhráčov (gitarista Roman Mečiar, bubeník Michal Fedor), vyzdvihnúť však musím hammondové sóla Luboša Šrámeka a najmä eruptívne basgitarové groovy a sóla Michala Šimka, ktoré ma prinútili nastaviť na prehrávači funkciu REPEAT. Sotva by niekto hľadal nejaké mínusy...
Daniel Salontay / Jakub Kačic / Daniel Špiner – Zedzdžez (Slnko Records)
V prvom pláne upúta názov, potom skutočne „šmrncovná“ obálka s leteckými retrofotografiami zo zbierky sklenených negatívov Jána Vozára. A čo hudba? Každý z trojice zúčastnených má za sebou sériu odlišných skúseností: Daniel Salontay ostane zrejme navždy vnímaný skrz prizmu introvertných polôh Longitalu, majstrovstvo Daniela Špinera súzneje najmä s poetikou Katky Koščovej (škoda, že ich skvostný album „Hranica dažďa“ z roku 2020 nemal výraznejšiu odozvu), snáď najmenej „popísaným listom“ je bubeník Jakub Kačic. „Povedali sme si, že budeme hrať s pocitom, ako keď sa človek prvýkrát dostane k nástroju a je očarený jeho zvukom.“ Sotva k tomu niečo dodať: minimalisticky pôsobiace momenty narúšajú prekvapivé dynamické nájazdy spriatelených hord a nejedného prekvapí, že sa počas niekoľkých raňajkových stretnutí trojice priateľov podarilo zaznamenať sériu prenikavých nápadov. Zedzdžez je možno zaujímavou slovnou hračkou, ale po vypočutí albumu mi predsa len vŕta hlavou, či nemali títo páni predsa len ostať verní svojim pôvodným projektom...
Džez a hrúza – Stačí ti (vlastný náklad)
Aj tu v prvom pláne upúta názov zoskupenia: bude to jazz, alebo len „hrúza“? Výsledkom ostáva paškvil oboch spomínaných zložiek prelínajúci sa albumom. Na rapové výpady nie sme v jazze (teda aspoň v tom slovenskom) zvyknutí, ale možno je načase: „K tomu tiché reči o očiste, spoločenskej potrebe / Moji, bolo to tu vždy, len sa to chvíľu volalo ŠTB…“ „Stačí ti“ je na jednej strane provokatívnym, na druhej predsa len trochu rýchlokvasným odkazom doby a spoločnosti. O prepojenie týchto elementov sa určite treba snažiť (a naznačujú to dávnejšie projekty Roberta Glaspera, či ešte staršieho Erika Truffaza, ktorého prelomový a v mnohom neprekonateľný album „Bending New Corners“ s rapperom menom Nya sa objavil už pred štvrťstoročím!), ale je otázne, či by po týchto komponentoch predsa len nemali siahnuť technicky i výrazovo disponovanejší interpreti. Ale možno viacerí poznamenajú: „Nestačí ti?“ Niekomu áno, mne zrejme nie...
Branislav Dugovič – Everyday Afterwork Music (HLAVA XXII) / Denis Gerhardt – SYNTHOLOGY (vlastný náklad)
Klarinetista a skladateľ Branislav Dugovič ma pred tromi rokmi totálne dostal svojím jambandovým albumom „Bang Bang Boogie Boogie“ (2021). Teraz úplne obrátil list a jeho aktuálny projekt „Everyday Afterwork Music“ osciluje medzi hudbou sveta, starou hudbou a kadečím možným. Už archaická zvukovosť ninery/ hurdy-gurdy v podaní Matthiasa Loibnera v úvodnej Odkväcnem na gauč a prestávam vnímať čas prenáša poslucháča mimo akéhokoľvek priestoru a času. Sú tieto plynúce názvuky skutočné? Líder prestriedava klarinet a basklarinet s akustickou gitarou a Veronika Vitázková vyťahuje zo svojho arzenálu rozličné flauty či tradičné dychové nástroje. Škoda, že nahrávka vyšla popri LP formáte len v digitálnej podobe, prostredníctvom ktorej si nedokážem nahrávku vychutnať. Podobne je tomu aj s digitálnym albumom hráča na klávesových nástrojoch Denisa Gerhardta „SYNTHOLOGY“, ktorý vás zaručene katapultuje do 80. rokov s kraľujúcou syntetickou zvukovosťou, tučnými groovami a ľúbivými melódiami.
Valér Miko – Conscious Being (Slnko Records)
Klavirista a skladateľ Valér Miko svojím albumom „Conscious Being“ žánrovo a aranžérsky nadväzuje na predchádzajúcu nahrávku „Presence“, ktorá oscilovala medzi klasickou hudbou a jazzom. Súbor nálad a atmosfér funguje ako pred rokom nielen v základnej triovej zostave s basgitaristom Martinom Gašparom a bubeníkom Igorom "Ajdžim" Sabom, ale aj s viacerými hosťujúcimi kolegami (gitarista Pavol Bereza, vokalista Martin Geišberg, trubkár Michal Cálik, huslista Stanislav Palúch a sláčikové zoskupenie spectrum quartett). Niektoré skladby vychádzajú z improvizácie, iné sú vopred komponované a v ich forme badať vplyvy minimalizmu, no osobnejšie sa k Mikovmu aktuálnemu počinu vyjadrí v samostatnej recenzii už zakrátko môj redakčný kolega a viedenský spolupracovník, kunsthistorik Miroslav Haľák. Tešíme sa!
Kollar / Cox / Truffaz / Raineri – LIVE (Hevhetia)
Na záver to najlepšie: „Ak ťa niečo nebaví počúvať dve minúty, skús štyri. Pokiaľ to nepomôže, vyskúšaj osem. Potom šestnásť. A ešte daj tridsať dva: snáď potom pochopíš, že to vôbec nie je nudné…“ Neviem, či by som našiel vhodnejší návod k posluchu hudby gitaristu a skladateľa Davida Kollara, ako kultový výrok Johna Cagea. Kollarov záznam koncertného turné predkladá mystickú a jedinečnú fúziu komponovanej a improvizovanej, klasickej a digitálnej, východnej a západnej hudby. Americký gitarista a zvukový dizajnér Rick Cox ponúkne nenápadný motív (napríklad vysamplovanú dvojakordovú figúru legendárneho klaviristu Billa Evansa), na ktorý spolu s Kollarom reflektujú prvoligový trubkár Erik Truffaz a jeho taliansky kolega Paolo Raineri. Toto nie je hra na improvizáciu, toto je súbor neutíchajúcich interakcií, ktoré by nezapadli ani v rámci najvyšších ligových súťaží! Dá sa snáď dosiahnuť v hudbe ešte viac, ako si spontánne odovzdávať myšlienky s tými najväčšími globálnymi hráčmi? Sotva. David Kolar to však dokazuje každým svojím projektom a to aj napriek tomu, že na domácom ihrisku ho rešpektuje len niekoľko zorientovaných znalcov...
Autor: Peter Motyčka
