„Pustíš sa ešte niekedy do recenzovania všetkých domácich jazzových albumov?“, pýtal sa ma nedávno kamarát pri pive. „Nikdy viac!“, nepremýšľal som ani sekundu. Hoci, nikdy nehovor nikdy... Keď som s touto ideou v marca začínal, chcel som stihnúť do konca apríla stručné náhľady z vtáčej perspektívy na všetky slovenské albumy „made in 2022“. „Biznisplán“ celkom časovo nevyšiel, no nazdávam sa, že sa mi na zvolenom formáte miestami celkom podarilo vystihnúť podstatu.
Klasifikovanie na sólové projekty, duety, rozšírené triá, veľké obsadenia, americké presahy, pocty či návraty k prírode nebolo vždy smerodajné, no viacmenej poslúžilo. A nebude tomu inak ani vo finálnej časti: no čo si predstaviť pri hudbe budúcnosti? Nové postupy, smerovania, zvuky? V danom prípade by sem zapasovali aj viaceré projekty z predošlých pokračovaní.
Nikola Bankov – Dream Chaser (AMP Music & Records)
Pokiaľ znie hudba budúcnosti ako projekty Nikolu Bankova, je všetko v najlepšom poriadku! Mladý saxofonista prakticky napĺňa predstavy ideálneho (rozprávkového) príbehu: hudobník z malého mesta na periférii (Humenné) prerazí vo veľkom svete (Aarhus v Dánsku) a vybuduje si renomé i rešpekt. Čo je za tým? Odpoveďou je „Dream Chaser“, pravdepodobne album s najlepším zvukom, aký som v poslednom období počul. Priznávam, že som k tejto „hudbe pre novú generáciu“ pristupoval s nedôverou, ale prvý posluch ma zbavil všetkých zábran. Do akordických rozkladov akustického klavíra úvodnej Soul Purpose vchádza raper Blacc El so síce krátkym, no o to dôležitejším vstupom. A ja vnímam akoby déjà vue: je prelom tisícročia a práve ma svojou intenzitou a novátorstvom naplno opantáva „Bending New Corners“, prelomový album Erika Truffaza s raperom Nya. Paradigma jazzových albumov sa v momente otáča „upside down“. Samozrejme, dnes som takmer o štvrťstoročie starší (ktovie, či múdrejší…) a Bankov už neprelamuje tabu ako Truffaz. No podobným spôsobom ide po zvuku, farbe a výraze. „Dream Chaser“ môže byť pre mnohých podobným iniciačným momentom, akurát v úplne inej konštelácii a časopriestore. Dánska kapela hrá fantasticky, snáď by som vyzdvihol podmanivý retro zvuk basgitary Jensa Mikkela Madsena, ktorý ma úplne dostal. Hosťovanie trubkára Randyho Breckera je samozrejme čerešničkou na torte a jeho konverzácia s lídrom v titulnom tracku musí oslniť každého. Dokola obdivujem, ako dokáže Bankov so svojimi frázami v dobrom slova zmysle otáľať, premyslieť ich a vypustiť práve v tom najnaliehavejšom momente. V tomto smere nemá na domácej scéne protivníka.
Darkness Positive – We Grew (Slnko Records)
Nový album čoraz populárnejšej formácie Darkness Positive je v istom zmysle správou či výpoveďou o ich napredovaní a raste. „We Grew“, vyrástli a dozreli sme, hlásajú členovia martinsko-žilinského kvinteta. Naozaj? Priznávam, že po vypočutí ich priamočiareho jazzfunku nezdieľam tieto názory (nehovoriac o zvuku, evokujúcom skúšobňu). V každom prípade sa zostava gitaristu Šimona Švidraňa, bubeníka Mateja Richtarčíka, basgitaristu Adriána Simonidesa, saxofonistu Mateja Nováka a hráča na klávesových nástrojoch Lukáša Cintulu pokúša svojim elektrickým fusion čosi ventilovať, no osobne mám dojem zbytočnej utáranosti. Prehovárať vlastným jazykom je zrejme fajn, no musíte mať aj čo povedať. Istý potenciál na rast u Darkness Positive však badať a kapela má dostatok prívržencov: dôkazom je vypredaný pôvodný CD náklad a plánovaná vinylová verzia. Na rast si však ešte musíme počkať…
Trilobeat – Zánikový horizont / Extinction Horizon (Hevhetia)
Album „Zánikový horizont“ už pozoruhodne reflektoval kolega Miroslav Haľák (mimochodom kurátor Rakúskej galérie Belvedere vo Viedni a autor viacerých výtvarných monografií, napríklad o antropomorfizme vo výtvarnom umení moderny či o živote a tvorbe Mareka Ormandíka). Temnejšie plochy druhého albumu kapely s nápaditým názvom Trilobeat evokovali Mirovi nie celkom veselé perspektívy. Z môjho pohľadu sa javil horizont zániku o čosi optimistickejší, hoci množstvo prímesí v predkladanom spektre neumožňuje „clear vision“ či jasné definovanie. Má toto nadžánrové priestranstvo (samotnými autormi pomocne označené ako Červené, Modré, Zelené, Čierne alebo Biele) bližšie k jazzrocku, nu-jazzu či k prog-rocku? Priznávam, že to ani po niekoľkonásobnom vypočutí nedokážem (a vlastne ani nepotrebujem) posúdiť. Všetky zvukové stretnutia so „Zánikovým horizontom“ boli viacznačnými enigmatickými avantúrami, v rámci ktorých som sa síce na neočakávaných miestach zabáral, no vonkoncom mi to neprekážalo. Výrazný klavírny sound lídra Jakuba Mikulu narúšajú premenlivé elektronické textúry a miestami i drsný rockový background. Jednotlivé tracky do seba plynulo zapadajú (často nedokážete odlíšiť začiatok novej skladby) a keď túto metrorytmickú spletitosť naruší svojou intenzitou rezavo ostré gitarové sólo Davida Kollara alebo sféricky drásavý moog Adama Holzmana, stratosferická exkurzia je takmer dokonalá!
Autor: Peter Motyčka
