Slovak Jazz 2022: This is America
Snaha o nárazové recenzovanie všetkých (!) slovenských jazzových albumov „made in 2022“ sa postupne prehupuje do druhej polovice a popritom zisťujem, že to bola v istom slova zmysle šialená myšlienka. Nečudo, že sa o to doteraz nikto nepokúsil. „Naspäť cesta nemožná, napred ísť sa musí!“, zavelil svojho času Ľudovít Velislav Štúr a klasikovi jednoducho nemožno oponovať… Dnes sa teda pozrieme na domáce albumy s americkým zvukom či presahom.
HANKA G: Ballads in the Key of Love (S. E. Smith)
V prvom prípade je to viac ako jednoznačné: Amerika a Hanka G (Gregušová) k sebe patria ako pohár skvelého vína k dobrému jedlu. A v prípade vína treba hovoriť o excelentnom ročníku! Speváčka, ktorá sa úspešne etablovala v New Yorku, predkladá sériu „Balád v tónine lásky“, ktoré museli podľa celkového vyznenia („vibe“) vznikať v láskyplnej a pohodovej etape života. Je až neuveriteľné, ako sa speváčke podarilo združiť osobnosti, ktoré v rámci súčasných hudobných trendov a tendencií neustále napredujú. Klavirista a skladateľ James Hurt sa tiež chopil aranžmánov a koprodukcie väčšiny piesní a jeho skúsenosti (okrem iného s Abbey Lincoln, Maceom Parkerom, Bilalom ale aj prvoligovým raperom Q-Tip) počuť. Trinástka baladických popevkov o láske by sa možno na prvý pohľad zdala ako neznesiteľná nálož citov (v zmysle náročnosti). V tejto konštelácii však nie sú pre poslucháča bremenom, ale skôr zbierkou vybrúsených diamantov, z ktorých si všetky zachovávajú osobitosť. Jazz, blues, soul, gospel, R&B – v Hankinom prejave dávkované s vkusom a pritom absolútne prirodzene. Kým prejav mnohých speváčok býva v istom zmysle „zošnurovaný“, Hankin intenzívny a zamatový hlas sa nad vecou povznáša s neskutočnou ľahkosťou a totálne odzbrojuje. Nemal som síce možnosť zažiť štúdiovú komunikáciu takejto zostavy, ale predpokladám, že nebolo treba veľa slov. Počuli ste už spievať bicie nástroje? Započúvajte sa do hry bubeníka Taru Alexandra! Všetko znie inak, ako by sme očakávali: ešte aj známa téma Twin Flames s klaviristom Ondrejom Krajňákom „dýcha“ úplne iným spôsobom, ako na rovnomennom albume. Minulý Hankin projekt „Universal Ancestry“ (2021) sa dostal do širších nomináciách prestížnych amerických hudobných ocenení Grammy Awards a „Ballads in the Key of Love“, odkazujúc na nedostižný album „Songs in the Key of Life“ (1976) Stevieho Wondera, majú na viac.
Ester Wiesnerová: Blue Journal (vlastný náklad)
O albume „Blue Journal“ speváčky a skladateľky Ester Wiesnerovej som už písal niekoľkokrát, napríklad tu alebo aj tu a po necelom roku od jeho vydania sa môj pohľad naň (a moja láska k nemu) v ničom nezmenili. Jednoducho, pokiaľ si niečo výnimočné obľúbite, takmer strácate nadhľad. Pri kvalitách „Modrého zápisníka“ mi to vonkoncom neprekáža, pretože som si úplne istý jeho (zväčša) svetlými stránkami. Ester nevsadila len na vonkajšok (hoci nádherná a pritom prostá podoba plsteného zápisníka s drevenou menovkou musí jednoducho dostať každého), ani na nezvyčajný akustický inštrumentár (harfa Charlesa Overtona ako jediný harmonický nástroj či širokospektrálne farebné perkusie Kana Yanabeho namiesto bicích nástrojov), ale jej predstava je skutočne plnohodnotná a napriek svojej éterickosti aj uveriteľná. A pritom krásna. Kedysi som v tejto súvislosti spomínal svojskú a v rámci vzdušnej slobody a tanečnosti nesmierne originálnu estetiku Marie Schneiderovej a ani dnes nenachádzam na hudbu „Modrého zápisníka“ vhodnejšie slovné opisy. A pri počúvaní sól saxofonistu Sama Knighta alebo ostatných zúčastnených ani nemám potrebu nachádzať. Otvorený priestor Circles, v ktorom prestupujú línie dychových nástrojov, rytmicky spletité Burrito imitujúce skrumáž Trumpových žvástov recitovaných celou kapelou či impresionisticky rozmazaná Dripping – každá zo skladieb je vlastným mikrokozmom, čakajúcim na objavovanie. A záverečná skrumáž (či pripomenutie) jednotlivých tém v rámci Epilogue (kde konečne vynikne basgitara Michala Šelepa): úplne geniálne. A jednoducho krásne!
Eugen Vizváry: Saturnus Part III. (4Record)
Hoci som prednedávnom spomínal, že album „Saturnus Part III.“ prenesie poslucháča do neprebádaných dimenzií, musím sa trochu poopraviť. Vesmírny koráb riadený prominentným (a pozoruhodne obojživelným) klaviristom (a producentom a basgitaristom a skladateľom a ...) Eugenom Vizvárym svojho pasažiera doslova unáša a katapultuje do sférických výšok. A to aj takého, ktorý nad prvou pozvánkou na všežánrovú expedíciu medzi jazzom, funky, soulom a R&B ohŕňa nos. Práve pri vychutnávaní „Saturnusu“ som si čoraz väčšmi uvedomoval komplexnosť Vizváryho umeleckého sveta a vďaka „googleniu“ spoznával jeho ďalšie polohy (odporúčam rapsodický a virtuózny Kontrabasový koncert a mol, ktorý napísal pre Róberta Vizváriho). Album postavený na klávesových nástrojoch zvádza k predvádzaniu farebných kombinácií. Vizváry dávkuje skôr dômyselne (hoci sa netají obdivom k vrcholnej ére fusion, keď nahrávky Weather Report či Headhunters prepisovali jazzovú históriu) a značný priestor necháva spoluhráčom. Ich výber je exkluzívny a tak sa dočkáme R&B Gypsy s prenikavou trúbkou excelentného Aarona Janika z Earth, Wind & Fire či frenetického funky Jelly Belly, v ktorom stratosferické sóla lídra ako aj basgitaristu Juraja Grigláka odľahčuje falzet bubeníka (v tomto prípade tiež vokalistu) Dávida Hodeka. Vizváryho „Part One“ (2013) bol prekvapením, „For Jaco – Part 2“ (2016) objavom a „Saturnus Part III.“ vás intenzitou centrifúgy vtlačí do sedačky. Neviem si ani len predstaviť, čo môže nasledovať...
Autor: Peter Motyčka
