Interview so Shai Maestrom, Praha 8.10.2014
Shai Maestro (1987) je mladý, ale už známy izraelský klasický i jazzový klavirista. Do povedomia jazzového publika sa dostal predovšetkým hraním s Avishaim Cohenom. Strávil s ním na turné päť rokov a ako klavirista sa podieľal na jeho štyroch albumoch. V súčasnosti žije a pôsobí v New Yorku, podstatnú časť času však trávi na turné so svojim triom, s ktorým vystúpil na Pražskom koncerte v Divadle u hasičů. Koncert sa konal v rámci festivalu Jazz Meets World, na ktorom necelý mesiac pred Shai Maestrom vystúpil aj Avishai Cohen.
Trio Shai Maestra odohralo skladby zo svojich dvoch CD ale i štyri skladby z pripravovaného albumu. Shai si dokáže ľudí získať nielen fenomenálnym inštrumentálnym výkonom ale aj darom spontánne komunikovať s publikom. Napriek tomu, že niektoré skladby zahralo trio premiérovo práve v Prahe, z protagonistu vyžarovala pohoda, ale aj skromnosť a pokora. Na koncerte Shai Maestro predviediol, že svoje priezvisko môže s kľudným svedomím používať i ako titul pred menom.
Po koncerte, na ktorom si publikum vyžiadalo tri prídavky sa Shai Maestro pri neskorej večeri rozhovoril o jedinečnej osobnosti každého umelca, o v plyve Avishaia Cohena aj o svojich ďalších plánoch. Do rozhovoru sa občas zapojil aj Ziv Ravitz, bubeník tria.
V booklete vášho prvého CD ďakujete rôznym ľuďom: priateľom, rodine, spoluhráčom, vašim manažérom. Zaujalo ma poďakovanie Avishaiovi Cohenovi: „Avishai, you are a true life changer“. Čo všeko ste tým chceli vyjadriť?
Viete, neštudoval som hudbu na univerzite, vychodil som len strednú umeleckú školu. A v univerzitnom veku, keď som mal 19-24 rokov, som hral s Avishaiom. Hranie s hudobníkom takého kalibru bolo pre mňa tou najlepšou školou. Bolo to po prvý raz čo som išiel na turné a mal možnosť vidieť ako to všetko na najvyššej úrovni funguje. Avishai bol úžasný. Mám pocit, že ja som v tom ešte nebol dosť dobrý na to aby som hral v jeho skupine. Ale veľmi som to chcel. Myslím si, že Avishai tento môj hlad videl a dal mi šancu. Mohol som tak napredovať zo dňa na deň.
Avishai má nos na kvalitných mladých muzikantov, ktorými sa vždy rád obklopuje. Vyberie si talentovaných hudobníkov a pomôže im dostať sa do povedomia, na vyššiu úroveň, na ktorej sa on už dávno nachádza.
Každý hudobník, sa snaží nájsť si svoju vlastnú cestu k tomu aby sa stal tým, kým sa chce stať. A ak je dosť seriózný a tvrdo na sebe pracuje, môže svoj cieľ dosiahnuť. Existuje viacero spôsobov. Poznám ľudí, ktorí nehrali so slávnymi hodobníkmi a napriek tomu spravili hudobnú kariéru. Avishai je veľkou platformou na urýchlenie tejto cesty. Takže myslím si, že to je individuálne, prípad od prípadu. U mňa to však bolo presne tak ako hovoríte.
Avishai bol najstarším členom svojej skupiny a zároveň kapelníkom. Dnes ste lídrom vášho vlastného tria vy, hoci ste jeho najmladším členom. V akom smere vám hranie s ním dalo najviac?
Naučil som sa od neho veľa vecí. Ako aranžovať hudbu a ako do jej aranžovania zapojiť aj svojich spoluhráčov. Čo robiť na turné, ako robiť zvukovú skúšku a podobne. Ja som človek, ktorý ma vždy oči otvorené. Snažím sa učiť na všetkom, čo ma v živote stretlo. Za tých päť rokov hrania s Avishaiom som sa všetko toto naučil.
Ak porovnávam Avishaiovu hudbu s vašou, napríklad pokiaľ ide o zloženie skupiny, v oboch prípadoch ide o akustické trio s identickým inštrumentálnym obsadením. Napriek tomu je vaša hudba iná ako jeho. Ako by ste túto odlišnosť najlepšie charakterizovali? V Avishaiovej hudbe je dominantným nástrojom kontrabas, občas do nej výrazne preniká izraleská hudba, spev. Ako vnímate rozdiely vy?
Myslím, že ak je človek úprimným hudobníkom, vždy sa v hudbe prejaví jeho osobnosť. Každý človek je jedinečný, má svoj vlastný príbeh. Takže myslím, že najpostantejším rozdielom je to, že sme rozdielne osobnosti. Hoci sme spolu strávili dosť času, mám svoj vlastný príbeh. Určite by sa našli aj isté spoločné štylistické prvky. Vyrastali sme predsa v tej istej krajine, počúvali tú istú hudbu, máme radi tých istých izraelských umelcov. Čo mám rád na svojom triu, je sloboda a vôľa každého z nás vyjadriť súčasnosť čo najúprímenjšie. Občas sa stane, že na koncerte sa odpútame od pôvodných aranžmánov, plánu koncertu a nachádzame absolútnu slobodu. Niektoré veci nie sú tým pádom dokonale „vyleštené“ ako by boli v Avishaiovej hudbe, pretože on presne vie čo chce. Nám sa niekedy stane, že zabúdame, na pódiu sa navzájom naťahujeme a spontáne komunikujeme, tak ako napríklad dnes večer. To sa stáva aj Waynovi Shorterovi, ktorý je jedným z mojich najväčších hrdinov. Všetci sme jeho veľkí fanúšikovia.
Pôvodne ste študovali klasickú hudbu, literatúru, neskôr jazz na Berklee. Akú literatúru ste študovali a do akej miery ovplyvňuje literatúra vašu hudobnú tvorbu?
Samozrejme, milujem Nietzscheho, Dostojevského, veľkých izraelských spisovateľov. Jedným z mojich najobľúbenejších je David Grossman. Všetko toto ma dokáže inšpirovať. V tvorbe každého umelca sa odráža to, kým je. Nezáleží na tom, či ide o literatúru, hudbu alebo tanec.
Spomínali ste jeden z vašich hudobných idolov - Wayna Shortera. Ktoré jazzové albumy vás ovplyvnili najviac alebo patria k vašim najobľúbenejším? Môžete vymenovať päť najvýznamnejších?
Love Supreme a Blue Train od Johna Coltrana , Four & More od Milesa Davisa, Brad Mehldau a jeho The Art of the Trio (vol.1-5) a albumy Paca De Luciu. A Ziv (pozn: bubeník tria) miluje Madonnu (smiech).
V jednom rozhovore ste priznali, že ste vždy obdivovali Michaela Jacksona.
Ziv Ravitz: Michael Jackson je hrdinom všetkých. Všetkých ovplyvnil. Nikto zo sveta populárnej hudby by Vám nepovedal, že Jackson ho neovplyvnil.
Ktorých jazzových klaviristov obdivujete najviac?
Brad Mehldau, Bud Powell, Thelonious Monk, Bill Evans a mnohí ďalší.
Píše sa rok 2014, jazz sa hrá stále, i keď úplne iný ako v jeho začiatkoch. Ako vnímate vývoj hudby v súčasnosti? Človek by niekedy mohol nadobudnúť dojem, že všetko v hudbe už bolo objavené, všetko už bolo zahrané a nič mimoriadne prevratné nie je možné v budúcnosti očakávať. Ako to vidíte vy?
Myslím si, že keď ľudia zostanú byť vo svojom umení sami sebou, vývoj je nekonečný. Dieťa sa narodilo a je jedinečné. Nikdy predtým nebolo na svete a potom už ani nebude. A ak z toho dieťaťa vyrastie niekedy hudobník, prinesie do hudby niečo nové. Záleží potom už len na tom, či si zachová svoju čestnosť a úprimnosť. Takže nemám obavy, že by v hudbe už nevznikalo niečo nové.
Všetky vaše kompozície, ktoré som videl alebo počul svedčia o tom, že doteraz ste sa venovali výhradne akustickej hudbe. Veľa klaviristov v istom štádiu cíti potrebu zmeny a z času na čas používa aj rôzne elektrické klávesové nástroje. Neuvažujete o tom do budúcnosti aj vy?
Možno je to otázka času, neviem to teraz takto posúdiť. Ale ak na to príde, prečo nie? Nech ide o čokoľvek. Moja cesta nie je len o hudbe. Je o mojej osobe. Môj rozvoj predstavuje moju ľudskosť. Je dôležité aby sa rozvíjala a bola stále lepšou. Časom môže prísť aj na elektronickú hudbu alebo world music. Možno začnem niekedy malovať alebo tancovať polku (smiech).
Dnes večer ste zahrali zopár skladieb z vášho pripravovaného nového albumu. Niektoré z nich ste uviedli bez názvu. O aký album pôjde?
Ziv Ravitz: nevieme ešte teraz úplne presne povedať, čo všetko na novom albume bude. Budeme ho nahrávať naživo. Pôjde o tri živé nahrávky, ktoré potom zmixujeme. Možno sa na album dostanú všetky nové skladby, možno všetky skladby budú staré. Dáme tam tie, ktoré budeme práve vtedy cítit ako úprimné. Ešte k vašej otázke
na elektroníckú hudbu. Pre Shaia je príznačné, že jeho túžba po úprimnej výpovedi je tak silná, že ju nikdy nespochybňujem. Ak niekedy príde niečo ako elektronika, orchester, speváci alebo čokoľvek iné, nikdy to nebude kvôli samotnej potrebe zmeny, ale kvôli potrebe vyjadriť, čo je v jeho vnútri. Tak to robíme všetci v živote, nielen v hudbe, ale aj vo vzťahoch mimo tria. Naša skupina je strojcom všetkého okolo nás.
V skladbe Malka Moma z vášho druhého CD The Road To Ithaca sa objavil ženský vokál. Komu ten krásny ženský hlas patril?
Je to bulharská speváčka Neli Andreeva. Prírodný živel. Keby tu začala spievať, ihneď by celá miestnosť stíchla. Netrvalo by to ani sekundu.
V jednom interview ste spomínali, že máte aj skladbu, v ktorej sa silne prejavili bulharské vplyvy. Máte v pláne nejaké projekty s bulharskými hudobníkmi?
Čím viac sa vyvíjam, tým viac vnímam svoje korene. Som izraelskýhudobník , momentálne hrám so svojim triom. Milujem bulharskú hudbu, mám rád aj salsu, flamenco. Možno rad budeme robiť bulharskú hudbu. Ale zatiaľ neplánujem nič také ako koncept. Hudba musí prísť sama, z nevyhnutnosti.
Raz ste sa vyjadrili, že v New Yorku je neuveriteľná konkurencia medzi jazzovými hudobníkmi. Ak nenastúpite na pódium vy, na ulici je tisíc ďalších fantastických jazzmanov, ktorí si radi zahrajú. Keď porovnáte New York a európsku scénu, je medzi nimi nejaký zásadný rozdiel?
Samozrejme. New York je ako jeden veľký stroj, ktorý vás vcucne, zomelie a nakoniec vypľuje. Všade v meste je veľa hluku, energie. Keď prídete do štúdia, ste tým všetkým ovplyvnený. Mesto má v sebe veľa odolnosti a zotvačnosti. Európa má však väčší rešpekt voči času. Ľudia si čas vedia lepšie vychutnať. Ako by vedeli lepšie dýchať. Hudba znie vzdušnejšie. Momentálne som v štádiu života, keď si plne vychutnávam šialenstvo New Yorku. To je teraz. Možno jedného dňa budem v Paríži, Španielsku, alebo Čechách.
Máte v New Yorku nejaké obľúbené miesta na ktorých hráte?
Nedávno bol otvorený nový klub Mezzo. Je to piano klub. Hrajú sa tam len duety. Fantastické miesto.
Dopočul som sa, že je v štádiu jednania váš koncert v Brne na jar 2015. Pamätám si vystúpenie vášho tria pred dvoma rokmi v Brne. Išlo o dvojkoncert v rámci festivalu Jazzfest Brno, kde pred vami hralo trio talianskeho klaviristu Kekka Fornarelliho.
Samozrejme si to pamätáme aj my. Bol to krásny koncert. A radi sa do Brna vrátime znovu.
Budeme sa tešiť. Ďakujeme za rozhovor.
Marián Pavlík
Foto: Jiří Princ
