Rozsiahla správa z Hevhetia Festu 2020, alebo ako sa vzoprieť neprajnosti doby

Multižánrovosť a intermedialita už dnes nie sú charakteristikami, ktoré by boli na kultúrnej scéne výnimočné alebo ojedinelé. Prekročiť prah frontálnej prezentácie hudobného telesa na pódiu a obohatiť festival o polohu výtvarnú, literárnu, kinematografickú či dramatickú je úplne bežné, ba dokonca nutné. V opačnom prípade je z festivalu len hudobná scéna striedaná prestávkami, v ktorých stojíte v rade na WC alebo v lepšom prípade na pivo či iný nápoj, v závislosti od exkluzivity podujatia. V krízovom čase, kedy sa čulý spoločenský život stal nostalgickou spomienkou, nám však chýbajú aj tie, nazvime ich bežné formáty a sme radi každej príležitosti okúsiť pocit normálnosti, bez paranoidného strachu z neviditeľného nepriateľa. Ten strach tu ale je, je objektívny a jednou z jeho najväčších obetí je kultúra. Tá sa poľahky presunula do anonymity internetu a slúži ako instantná výživa, akýsi digitálny fastfood, ktorým saturujeme naše najnutnejšie potreby vizuálne a zvukovo sa stimulovať, obmedzujúc sa pri tom na pár palcov uhlopriečky monitora. Mne to ale nestačí, a preto sa skláňam pred všetkými, ktorí nepodľahli zvodom virtualizácie a napriek všetkému, dodržiavajúc potrebné hygienické nariadenia a iné príkoria spojené s aktuálnymi obmedzeniami, organizujú kultúru v jej fyzicky prítomnej, v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste sa odohrávajúcej podobe. Títo ľudia sú tí, ktorým budeme môcť byť vďační za resuscitovanie toho, čo nazývame spoločenský život. Prečo som začal nadstavbou v podobe viacúrovňového kultúrneho podujatia a následne prešiel do popisu krízového módu, v ktorom sa dnes nachádzame? Pretože chcem upozorniť na akciu, ktorá sa odohrala 19. až 23. augusta v Košiciach.

Mal som tú česť byť na posledných dvoch ročníkoch festivalu vydavateľstva Hevhetia a profesionalita, s ktorou bol pripravený a atmosféra, ktorá tam panovala ma vždy uchvátili. Tento rok však jeho organizáciu, priebeh a vôbec celú dramaturgiu považujem, bez preháňania, za zázrak. Keď plánujete prezentovať zahraničné kapely, usporiadať workshopy, prednášky, výstavy a to celé ešte v intencii ekologickej udržateľnosti, je celospoločenský lockdown s ťažkým ekonomickým dopadom a postupné ospravedlňovanie sa zahraničných hostí viac než legitímnym dôvodom k zrušeniu podujatia. Nie však pre Jána Sudzinu. Klobúk dolu pred riešeniami, ku ktorým bol nútený pristúpiť, aby festival zachránil. Mohlo sa totiž pokojne stať, že náhradný program bude provizórny, no nestalo sa. Od stredy 19. do nedele 23. augusta sa v košických bývalých kasárňach - v dnešnom Kulturparku prezentovala výnimočná hudobná a vizuálna produkcia a konali sa prednášky, diskusie a podnetné stretnutia. Nosnou ideou celého projektu je totiž bezprostrednosť kontaktu s hudbou aj hudobníkmi. Tu nie je priestor na elitarizáciu, skôr naopak, chybou by bolo neporozprávať sa s interpretmi zostupujúcimi z pódia, keďže aj oni sú tu súčasťou tohto priateľského organizmu a nie sú oddelení od publika nepreniknuteľnosťou zákulisia.

Pred tým, než sa dostaneme k samotným koncertom, je potrebné zdôrazniť, že podprogramy Showcase a Jazzbus v rámci Hevhetia festu ukážkovo využívajú všetky ponuky mesta a regiónu, aby účastníkom tlmočili kultúrny potenciál tejto časti východného Slovenska. Na programe dňa boli návštevy Medzilaboreckého Múzea Andyho Warhola, ako aj Košickej Kunsthalle a Výchoslovenskej galérie. Mesto Košice bolo hudobným publicistom a organizátorom kultúrnych podujatí či prevádzkovateľom príbuzných zahraničných inštitúcií, ktorí napriek obmedzeniam prišli na festival, prezentované z tých najkrajších umeleckých, ale aj gastronomických stránok. Jedno z najlepších kultúrnych centier aké poznám, Kulturpark, sa tak v kontexte tohto bohatého programu a krás metropoly východu stalo na pár dní naším exilom a Hevhetia nám v ňom udelila umelecký azyl.

V stredu večer, po prezentácii akordeonistu a pedagóga Petra Katinu a jeho sonde do nórskeho hudobného sveta, a po nakúpení bezkonkurenčne nacenených CD-čiek a LP-čiek v Hevhet-Antiku začala hudobná sekcia vystúpením Jána Hajnala. Po svojom albume Bartok´s Room vydáva Hajnal v Hevhetii svoj ďalší sólový projekt, repertoár z neho na koncerte dominoval. Išlo o komorný, ale pri tom svieži vstup do festivalu, pretože jeho hra je tou poctivou zmesou overených jazzových ingrediencií, ktorými sa varilo už v The Great Book of Jazz. Nasledujúci koncert Szymona Klimu s Dominikom Waniom  uvádzal na trh ich spoločný album, tento krát prvotinu s názvom Fantastico. Koncert pre náročnejšieho poslucháča, ktorý ale svojou technickou bravúrou dokázal strhnúť široké publikum. Dramaturgia festivalu je práve podobným striedaním žánrov oživovaná a prechádzanie z jednej koncertnej sály do druhej v rámci hlavného Alpha pavilónu v Kulturparku je spojené so zvedavosťou na to, čo nás čaká po prvých taktoch tentoraz. A to teda, že bolo nad čím blažene sa rozplývať. Koncert americkej speváčky Chandy Rule s jej kapelou Sweet Emma Band ma katapultoval do harlemskej modlitebne 70tych rokov, kedy sa nekompromisný Beat neúprosne zamiešal do tradičného spirituálu a v protestanských komunitách sa začala ďalšia vlna reformácie, tentoraz ale nie náboženskej, ale hudobnej. Band vedený hammondistom Janom Kořínkom a dychová sekcia pod taktovkou pozaunistu Paula Zaunera ma prinútila konvertovať na túto hudobnú vieru a nemal som inú možnosť, ako sa bytostne zapojiť do tej nádherne tanečnej modlitby. Chanda je misionárkou gospelu a jej posolstvo ľudskosti a nádeje je autentickejšie ako McFerrinov Spirit You All a podstatne uveriteľnejšie ako JKS :) (Jednotný katolícky spevník).

Druhý deň začali prenosy diskusií v rádiu Devín, prednášky a workshopy a prezentácia audiotechniky v pavilóne November. Logický a pri tom tak nesamozrejmý je dôraz vydavateľstiev na reprodukčnú kvalitu prezentácie ich nahrávok. Štúdiová práca a celá postprodukcia sa míňajú účinku, ak si album vypeckujem na sluchátkach cez mobil z MP3 alebo Spotify, alebo pustím na kuchynskej „mikroveži“. Ten zvuk je, ako už aj samotné zariadenie napovedá, mikro. Hevhetia myslí aj na tých, ktorí to myslia vážne a hudbu chcú počúvať a nie len pri nej variť. Spoločnosť Audiofeel predviedla zaujímavú kombináciu reproduktorov Fischer & Fischer, osadených v bridlicovom kabinete a ďalšieho nemeckého velikána v oblasti HiFi - značku T+A, alebo kanadských Anthem. Nebudem zachádzať do detailov, ale z vlastnej skúsenosti hovorím, že ako náhle si uvedomíte rozdiel medzi zvukom rozumnej zostavy a tým, čo na nás dolieha z rôznych iných zdrojov, stane sa pre vás rádio v reštaurácii alebo hluk z mobilu, hoci aj z drahého jablka, jednoducho ruchom. Potom je lepšie načúvať tichu a hudbe dať potrebný priestor a podmienky. Štvrtok mal utrpieť neúčasťou bieloruských Port Mone a ambiciózneho projektu nórskych wESTAMAN s VJ projekciou v napustenom bazéne Kunsthalle. Nakoniec však vystúpenie „záložného“ Voicingers AllStars bandu bolo pre mňa asi vrcholom festivalu. Pawel Kaczmarczyk, Jakub Mizeracki, Alan Wykpisz, Max Olszewski, Grzegorz Karnas a Manu Domergue ukázali, ako vie byť hudba nenásilne intenzívna, nepateticky teatrálna, harmonicky experimentálna a intímne extrovertná. Že tieto spojenia nedávajú zmysel, že nie sú pre niekoho uchopiteľné, škoda, tá hudba zostane na tom mieste v ten štvrtok večer, ani YouTube ju nesprostredkuje, pretože je niečo, čo nie je prenosné a to ten krásny duch okamihu o ktorom neviem podať lepšiu správu.

Piatok bol dvojcestný. Program v Kasárňach pokračoval sprievodnými aktivitami a JazzBus sa vybral do Múzea Andyho Warhola v Medzilaborciach. Áno, výtvarné umenie a hudba sú nerozlučne spojené, prvé bez druhého sú neúplné alebo len veľmi limitované. Odporúčam nazrieť do životopisu tohto popartistu s rusínskymi koreňmi. V Košiciach bol vo Východoslovenskej galérii prezentovaný projekt, ktorý nie je vtesnateľný do riadkov tejto recenzie. Poviem len, že pod heslami permakultúra a deep listening (Anna Nacher, Marek Styczyński) sa ukrýva úžasná idea udržateľného a k tomu esteticky pútavého pôdohospodárstva. Že je to opäť divoká a abstraktná kombinácia? Vôbec nie, Hevhetia robí divy a prezentuje niečo, čo sa zatiaľ vymyká bežným rámcom produkcie a prezentácie hodnôt v tzv. zábavnom priemysle. Showcase koncerty prebiehali od 18:00 do 20:45 a predviedli sa v nich poľské formácie Follow Dices, Jakub Mizeracki Trio a Chojnacki/Migula Contemplations. Mám rád slovenský jazz, vážim si ľudí, ktorí sa mu u nás venujú a mnohí sú aj skutočne dobrí, ale poliaci ma vždy uvedú do nového obrazu a sebavedomo ukážu cesty budúcnosti ukotvenej v nesmierne bohatej tradícii. K záverečnému koncertu večera kapely s príznačným názvom The Flash! treba povedať, že nelezú prvovýstupy a neobjavujú nepoznaný terén, divoké drum&bassové, punkovo-šmrncnuté jazzovinky mi v ich podaní evokovali Nerve Jojo Mayera alebo maďarských Másfél. Akú energiu ale toto trio zo seba vydalo! Kým Chanda a Kořínkov Hammond s Leslie speakrom ma uhranuli svojou spirituálnosťou lietajúcou nad vodami (použijúc biblický motív), blesk z Poľska ma elektrickým šokom paralyzoval a hoci som nikdy neužil psychotropnú ani inú návykovú látku okrem alkoholu a tabaku (verte alebo nie), po tomto zážitku tuším, čoho je mozog schopný, keď sa odpúta od reality.

22. augusta som pochopil, že Košice počas uplynulých rokov, naštartované statusom Európskeho hlavného mesta kultúry (EHMK), spravili evolučný krok, ktorý ešte ale ani nemajú spracovaný a v pomeroch Slovenska zostáva nepochopený. Jeden príklad za všetky. Pri stavbe dolnorakúskej galérie, impozantnej modernej architektúry, sa uvažovalo nad čo najvhodnejšou prezentáciou skleného objektu slávneho amerického sochára a konceptuálneho umelca Daniela „Dan“ Grahama. V mestskom parku v Košiciach je jeho inštalácia, ktorá je mimochodom dvakrát taká veľká, bez popisku a bez povšimnutia prenechaná napospas okoloidúcim. Neviem, či sme taká bohatá krajina, ale takýto luxus, mať top meno svetovej umeleckej scény nestrážené a tým pádom aj vystavené poškodzovaniu vo verejnom priestore, je hodné pomerov arabského emirátu. Na často progresívne kroky zanietených entuziastov musí spoločnosť kultúrne dozrieť, len je namieste obava, či výdobytky pokrokových riešení prežijú fázu dozrievania majority. Košice  sú mestom, ktoré sa úlohy kultúrnej metropoly zhostili výborne a infraštruktúra, ktorá bola vybudovaná našťastie aj naďalej plní funkciu sprostredkovania kultúrno-spoločenských programov. Mediálna prítomnosť by ale mala byť intenzívnejšia, aby boli tieto kvality národne aj medzinárodne výraznejšie propagované, pretože mesto aj región stoja za návštevu.

V Kulturparku to bol v sobotu posledný koncertný večer. Po prezentácii reedície albumov Ivana Csudaia a Martina Burlasa v pavilóne November a po veľmi podnetnej prednáške Jula Fujaka o sonických transformáciách existujúcich environmentov a uvedení jeho aktuálneho albumu kaleidoSONICope! sa na pódiu prestriedali postupne slovenské AMC Trio+, česko-nórske Dust in the groove a súrodenecké duo Stechekovcov. AMC bolo návratom pod krídla Hevhetie pre mňa znovunájdené. Nie je jednoduché využiť naplno kompozičný potenciál tohto tria tak, aby nedochádzalo k devalvácii ich chvályhodných myšlienok. Toto napätie je po vrcholnej fáze s Ulfom Wakeniom trošku cítiť. Sami určite vedia, že materiál, s ktorým pracujú, má perspektívu, ale niekde v procese jeho spracovania dochádza k rušeniam. To, čím to je spôsobené, musia zistiť a artikulovať sami. Nechcem operovať s klišé, že menej je viac, to je každého osobná vec, skôr si myslím, že poetika ich skladieb volá po atmosfére uvoľnenosti, nenútenosti, nezviazanosti a oslobodenia sa od bariér nesplniteľných očakávaní. Hevhetia je aj vydavateľstvom hudby, ktorá nie je pre každého. Je pre mňa fascinujúce vidieť, ako poslucháči pracujú s tým, čo sa odohráva na pódiu počas vystúpenia súčasnej experimentálnej hudby. Ako nachádzať v disharmóniách, odťažitých zvukových kulisách a nástojčivých expresiách zaľúbenie, zadosťučinenie, alebo len istú mieru estetického konsenzu, je pre mňa zatiaľ stále výzvou. Po súste ako Dust in the groove bolo popovo ladené klavírno-husľové duo Stechek na môj vkus už až príliš veľkým kontrastom. Posledným koncertom festivalu bolo vystúpenie Davida Kollara. Hendikep tohto vystúpenia tkvel v tom, že spoluhráči Arve Hendriksen a Erik Truffaz neprišli, a tak sa z tria stalo sólo. Ale v podstate ani nie. S Davidovou tvorbou a prístupom úprimne nie som vždy kompatibilný, ale pozitívnym prekvapením pre mňa bola jeho spolupráca s maliarom Štefanom Šoltísom. Koncert sa podarilo oživiť skvelým premietaním paralelného maľovania veľkoplošného diela zo vstupnej haly Alpha pavilónu na stage, a tým doslovne zafarbiť ambientné prostredia vytvorené Davidovými gitarami. Pre mňa teda nie sólo vystúpenie ale spolu výborne komunikujúce duo. David na koniec koncertu, ktorý zožal divácky úspech urobil veľmi pekné gesto keď vyzval na pódium všetkých spolupracovníkov festivalu. Bez nich by tie dni nemohli prebiehať v takom bezproblémovom tempe. Okrem technického a umeleckého zabezpečenia je však potrebné zdôrazniť, že podobný projekt nie je možné realizovať bez podpory a to bolo v tomto prípade zo strany slovenského Fondu na podporu umenia a poľského Inštitútu Adama Mickiewycza.

Na nedeľnej afterparty som sa už z dôvodu návratu z Košíc nemohol zúčastniť. Azylové právo vypršalo a prišiel návrat do reality. V nej na nás doliehajú tiene pandémie a váha zlých politických ale aj osobných rozhodnutí. Dobrým rozhodnutím je navštíviť Hevhetia Festival. Podarilo sa mi týmto nadšením nakaziť už niekoľko priateľov a každý z nich prežíva návrat do každodennosti bolestne. Ak by som mal na záver spraviť oblúk celým textom naspäť na úvod, tak receptom úspechu je, že multižánrovosť tohto formátu nie je módnou pózou, ale premysleným a fungujúcim princípom, v ktorom aj pojem kultúrnej spoločnosti nadobúda iný rozmer. Tohtoročná edícia má však ešte jednu charakteristikú črtu: odhodlanosť Jana Sudzinu a jeho spolupracovníkov dokázala na pár dní zvíťaziť nad koronou.

Text: Miroslav Haľák, Kristína Haľáková 

Foto: (c) Hevhetia, 2020 / Kristína Haľáková