Keď som premýšľala, koho si vybrať ako posledného do mojej malej série rozhovorov s poľským jazzom, neváhala som ani chvíľu. Roberta Majewského obdivujem už dlhé roky pre cit a zmysel pre pravdu v hudbe. Od chvíľe, ako mi sľúbil rozhovor, ubehlo veľa času, medzitým mu asociácia poľskej hudby udelila prestížnu cenu Frederyk 2012 za najlepší jazzový album. Vďaka svojmu otcovi má priame a otvorené hudobné korene a nepochybne je vzácnym pokladom poľskej hudby. Dúfam, že príde čas, keď zahrá aj slovenskému publiku.
Aké bolo detstvo s vaším bratom? Ako vás otec viedol k hudbe?
Otec nás nikdy nenútil do hrania, jazzovú hudbu sme počúvali od narodenia, a dokonca aj skôr, v lone matky. Pomimo to, že sme nechodili do základnej hudobnej školy, chceli sme byť hudobníkmi. Odmala som chodil s otcom na skúšky, koncerty a veľmi sa mi všetko páčilo. Faktom v tejto situácii bolo, že sme nasledovali otca úplne prirodzene.
Trúbka je vaším partnerom veľa rokov. Aké ľudské hodnoty vám dalo hranie na tomto nástroji?
Trúbka je „nevďačným“ nástrojom, vyžaduje veľa vytrvalosti. Okrem toho, že hrám vyše 35 rokov, vystačia dva, tri dni bez cvičenia ,aby som dosť vážne zaostal v rozvoji a ja sa s tým celý potom čas neviem zmieriť. V súvislosti s tým ju musím brať so sebou dokonca aj na dovolenku .
Máte veľmi osobitý, vrelý zvuk. Je počuť, že naozaj milujete hudbu. Čo pre vás znamená improvizovaná hudba?
Zvuk je základným elementom v hudbe, nie iba v improvizovanej. Zatiaľ čo improvizácia dáva dodatočnú možnosť osobitej výpovede umelca.
Svoj posledný album ste nahrávali v zostave s výnimočnými hudobníkmi. Bobo Stenson, Palle Danielsson, Joey Baron. Ako sa vám spolupracovalo s takými luďmi? Čo ste sa od nich naučili ?
To bol pre mňa veľký zážitok, pretože som prvýkrát nahrával s takými výnimočnými umelcami. Ukázalo sa, že sú rovnako veľmi sympatickí kolegovia, takže atmosféra bola vynikajúca. Aj keď sme nahrávali v štúdiu, cítili sme sa ako na scéne v malom klube. Hrali sme iba akusticky v jednej miestnosti, blízko seba , čo nám pomohlo dosiahnuť osobitú hudobnú citlivosť a porozumenie. Myslím, že poslucháči to rovnako uznali, keďže album získal Frederyka za najlepší jazzový album roka.
Asi najuznávanejším symbolom jazzu je práve trúbkár. Miles Davis. Ako bol tento symbol vnímaný vo vašej hudobnej rodine?
Pamätám sa, že veľa večerov sme prerozprávali s otcom i bratom na tému hudby a samozrejme i Milesa Davisa. Často sme to rôzne hodnotili, ale pre nás všetkých bol Davis jednou z najväčších postáv nielen v jazzovej hudbe, ale v celej hudbe 20.storočia.
Ktoré tri jazzové albumy máte najradšej a aký máte na to dôvod?
Ťažko mi je vybrať konkrétne tituly,ale myslím, že poniektoré z platní Milesa Davisa,Keitha Jarretta a Weather Report.
Mali ste možnosť stretnúť sa a zahrať si s Roy Hargroveom, či Nicholas Paytonom. Z toho, ako hrajú, je počuť, že ide o ľudí veľmi srdečných a hlboko zviazaných s hudbou. Aký dojem na vás urobili ako ľudia?
Medzi nimi bol rovnako Clark Terry a naňho spomínam najradšej. O ostatných by som nerád hovoril.
Vrátim sa ešte k vášmu otcovi. Bol veľkým poľským trúbkárom a jeho poslaním bol jazz. Možno ste sa rozprávali na tému, ako on videl budúcnosť improvizovanej hudby?
Moj otec bol jedným zo zakladateľov oddelenia jazzu v hudobnej škole na ul. Bednarskiej vo Varšave. Veľa času zasvätil práci pedagóga, bol šéfom jazzových dielní v Chodziezi a v Pulawach, dával súkromné hodiny. Veľmi veľa urobil, aby zaštepil vášeň pre jazz ďaľším pokoleniam mladých hudobníkov v Poľsku. Bohužiaľ, jazz sa veľmi zriedka objavuje v médiách a je jasné akú rolu médiá zohrávajú v dnešnom svete. Ťažko je byť v tejto situácii optimistom, ale myslím si, že môj otec ním bol.
Váš brat je výborný klavírista, spolu ste zrealizovali veľa hudby, učíte spolu jazz vo Varšave, nebola ešte myšlienka urobiť album v duete s vašimy spoločnými pesničkami?
Teraz nemáme také plány, ale možno niekedy...
Zaoberáte sa tiež filmovou hudbou, hudbou poľských pesničkárov. V poľskom jazze je tradícia, že všetko je blízko previazané. Ktorý z projektov, ktoré ste robili, bol pre vás výnimočný?
Dlhé roky spolu s triom Andrzeja Jagodzinskieho spolupracujeme s Ewou Bem, čo si veľmi pochvaľujem. Neobyčajne rád spomínam tiež na nahrávanie s Annou Mariou Jopek a Grzegorzom Turnauom. Osobitým zážitkom bolo však stretnutie s Markom Grechutom, s ktorým mi bolo potešením nahrať jednu zo skladieb na jeho poslednej platni.
A ako beriete klasickú hudbu? Zaujímate sa o ňu?
Klasiku je povinný poznať asi každý hudobník. Bez nej by neboli iné druhy hudby. Nezaujímam sa veľmi o literatúru na trúbku, aj keď som skončil štúdium klasiky. Veľmi rád počúvam Bacha, Stravinského, Chopina, Bartóka. Zbožňujem tiež Prokofieva, obzvlášť jeho klavírne koncerty.
Ktoré sólo trúbkára by ste podľa seba vybrali za najlepšie, aké ste kedy počul?
Jednoznačne jedným z najlepších sól v dejinách jazzovej trúbky je sólo Clifforda Browna v skladbe „Stompin‘ at the Savoy“ s Max Roachom na bicích.Ťažko by bolo opraviť ktorúkoľvek frázu v tomto sóle.
Stretli ste sa niekedy so slovenskou jazzovou hudbou?
Bohužiaľ, nie veľmi, ale pred rokmi som stretol vynikajúceho kontrabasistu na dielniach v Dánsku. Obaja sme boli v tom čase veľmi mladí, a po rokoch sme sa stretli znovu na dielniach v Leszne, ako prednášajúci. Ukázalo sa, že hrá predovšetkým klasickú hudbu a jazzom sa zaoberá sporadicky. Napriek tomu mu hranie jazzu išlo dokonale. Bohužiaľ si nepamätám jeho priezvisko. (Juraj Griglák?)
Čo vás v ďalšom čase čaká v hudbe?
Okrem učenia v škole nič konkrétne, o čom by sa oplatilo hovoriť, žijem zo dňa na deň, ako väčšina jazzmanov.
Jana Bezek
photo by AKPA
